Cítil som pot stekajúci po mojej tvári. Pozeral som do svojho odrazu v zrkadle. Tie sny ma ničia. Pomaly chcem byť iba v nich. Chcem vedieť čo sa so mnou deje! Chcem tak moc to chcem vedieť! Akurát, nemôžem. 

Bol by som prvotriednym bláznom. Udrel som päsťou do zrkadla. Okamžite prasklo. Prasklina sa rozšírila. Niekoľko kúskov spadlo do umývadla. Pozeral som ako sklo pomaly prestalo padať a pohladil som prasklinu na zrkadle. Pozeral som na svoj odraz a zbadal som ako moje dúhovky zmenili farbu z ľadovo modrej priam sivej na zelenú smragdovú. Ani som nedýchal. Jeho oči...

Zažmurkal som a vtom som zbadal ako na mňa pozerá samotný chlapec. Nie je to síce prvýkrát čo sa mi zjavil inde než v zrkadle z mojich snov... len ma vždy tým prekvapí. V očiach mal bolesť a strach. Pozrel som na jeho dlaň. Videl som ako z jeho ruky stekajú po vnútornej strane zrkadla kvapôčky krvi. Rozšírili sa mi zrenice.

- Nevšímaj si to.

Nevšímal som si jeho správy. Pozeral som na tie hnusné rany.

- Patria mi.

Ignoroval som ho. Chcel som k nemu natiahnuť ruku a pomôcť mu. Objať ho a byť s ním. Namiesto toho som vzal kúsok skla a pozrel hnedovláskovi do očí.

,,Ak ti patria tak mne tiež."