Kroky sa ozývali prázdnotou. Tma odráža vlny zvuku, ktoré vytvárali podrážky mojich bôt. Vŕzganie, klopkanie - všetko som počul najmenej štyrikrát. Prechádzal som tmou, ktorá zahalila moje okolie. Koniec mojich prstov sa rovnal koncu svetla. Svetla, v ktorom som videl aspoň na tie svoje kroky. Chodil som z miest na miesto. Menil smery. Vpravo! Nie, vľavo! Tak rovno! Kam vlastne idem?

Zbadám svetlý bod. Svetlo nad drevenou konštrukciou s odrazom svetla v strede. Čo to je? Prechádzam tmou. Cítim chlad tmy. Ako oblizuje moje prsty. Ako hladí moje vlasy. Ako sa dotýka mojej hrude i tváre. Ako ma chce dohnať k šialenstvu. Ja, ale vidím len svetlo. Svetlo, ktoré ma k sebe ťahá. Odtláčal som tmu. Predieral som sa k svetlu. Až neskôr som si všimol postavy stojacej pred konštrukciou.

Hnedé, rozstrapatené vlasy. Priamo gaštanové. Vysoká postava. Odo mňa o hlavu vyššia. Tmavšia pokožka. Oproti mojej pleti farby kried si dovoľujem povedať, že tmavší naozaj bol. Bol to chlapec. Chlapec, ktorému svietili oči. Zelené, smaragdové s polovice oceánové očká. Tak nádherné. Rukou sa natiahol k onej konštrukcii. Ja som sa priblížil.

Všimol som si jeho odrazu. Zrkadlo. Prstom sa blížil k jeho sklu. Dotkol sa zrkadla. Jeho prst sa spájal s prstom v odraze. Hľadel priamo naň. Odraz chlapca pozrel na mňa. Ozvena mojich krokov zmĺkla a pohltil ju zvuk trieštiaceho sa skla. Zrkadlo pokryla pavučina vychádzajúca s miesta, kde sa chlapec dotkol svojho odrazu. Chlapec mizol. V úlomkoch zrkadla bolo vidieť zničenú, umučenú tvár. Oči plné bolesti a aj tak boli tak nádherné, smaragdové. Odraz sa rozplynul. Zrkadlo mi neukázalo ani môj odraz. Tma ma pohltila. Vykopla ma zo spánku.

Ležal som vo svojej posteli hľadiac do svojho okna. Prezeral som si svoju spálňu. Všimol som si zrkadla vedľa skrine. Odkedy ho mám? Otázka zostala nezodpovedaná, keď som zbadal lesk zelenkavo-modrých očí v zrkadle...