Margo

,,Hneď som späť," obrátil sa Cole na svojho kolegu a míňajúc ma opustil kanceláriu. Ihneď som ho nasledovala a po tom, ako sa dvere kancelárie zatvorili som si ruky naštvane založila v bok.

V hlave mi hučalo, ako v parnom hrnci a keby som nemala aspoň ten malý kúsok sebareflexie, určite by som sa po Coleovi vrhla a zaškrtila ho. Tak veľmi som sa hnevala.

,,Čo sa deje, Margo?" Povedal pokojne nespúšťajúc tvár z mojej červenej tvári.

,,Prečo, do riti?" Zvrieskla som, načo sa Cole prekvapene zháčil a prstom mi naznačil, aby som bola ticho.

,,O čo ti do pekla ide?" Vystrel pred seba nechápavo ruky a ja som neveriacky pokrútila hlavou.

Vážne nevedel o čom hovorím, alebo so mnou hral nejakú pre neho zrejme zábavnú hru?

,,Aaron Vance," vyslovila som zatínajúc sánku.

,,Čo je s ním?" Znechutene nadvihol obočie a na tvári sa mu sformoval malý úsmev.

Ty veľmi dobre vieš!

,,Prečo ten chlapec leží v mojej cele polomŕtvy?"

,,A prečo ťa to tak veľmi trápi?" Odvetil pobavene Cole a ja som sa takmer neovládla, aby som mu jednu vrazila.

,,Prečo? Pretože je to človek. Nemôžeš s ním tak zaobchádzať. Na to nemáš právo!" Ozýval sa prázdnou chodbou môj krik.

,,Zaujímavé, Margo. Prečo toto isté nenapadlo aj chudáka Aarona, keď bez výčitiek odbachol svoju matku so svojím nevlastným fotrom?" Opýtal sa s úsmevom na perách vedomí si toho, že ma práve dostal. A skutočne ma dostal.

S ústami otvorenými dokorán som sledovala jeho víťazoslávny úsmev neschopná mu ďalej oponovať. Vedela som, že mal pravdu. Aaron si za svoj čin nezaslúžil ani štipku ľútosti, no napriek tomu som sa nedokázala s podobným zaobchádzaním stotožniť.

,,Myslela som, že sú to moji väzni. Ja ich mám na starosti a ja rozhodujem o tom, čo s nimi bude," povedala som napokon uvedomujúc si, že môj argument bol až príliš chabý.

,,Presne tak. Súhlasím s tebou. A presne to si urobila, keď si Vancea poslala na samotku. Teraz už vieš, čo to obnáša. Ak ma ospravedlníš..." ukázal na dvere od kancelárie, ,,mám dnes ešte čosi na práci."

~

,,Tak chlapci, ideme," povedala som tento krát potichu a očami kĺzala po všetkých celách, ktoré Dante postupne jednu po druhej otváral. 

Mňa však zaujímala len jediná. Nedočkavo som si hrýzla do pery čakajúc, kým sa dostane ku poslednej. Dvere na cele sa otvorili, no medzeru medzi nimi vypĺňal len Dante svojím veľkým telom. Zvedavo som krk naťahovala dopredu, no okrem Danteho chrbta som nemohla vidieť vôbec nič. 

,,Čo sa deje?" Zvolala som za ním a viac som čakať nemohla. 

Rýchlymi krokmi som sa presunula ku cele, kde už Dante čupel pri posteli a kontroloval nehybného Aarona. 

,,Čo je, Dante?" Strčila som hlavu do cely, no následne ihneď skontrolovala ostatných väzňov, ktorí si medzi sebou čosi šepkali. 

,,Nie je na tom dobre. Myslím, že by ho mali vziať na ošetrovňu. V takomto stave na obed určite nepôjde," skonštatoval Dante a ja som len chápavo prikývla. 

Dante vystúpil z cely a mreže za sebou okamžite zamkol. 

,,Odveď väzňov na obed. Ja to vybavím," vyslovil chladne a hneď na to svoje kroky nasmeroval na chodbu, kde už postával Robert. 

,,Iste," zašepkala som viac menej pre seba a urobila presne to, čo mi nakázal.

~

Postávala som v strede jedálne a sledovala moju šesticu...teraz len päticu chlapcov. Vedela som, že musím byť ostražitá. Kedykoľvek sa na mieste, kde mohli byť všetci spoločne viac, ako päť minút mohla strhnúť bitka, ktorú by som ja sotva zastavila. 

A zo všetkého najmenej som si priala, aby to boli nútení urobiť ostatní dozorcovia. Už som predsa videla, ako dopadol Aaron. Napriek všetkému, čo som sa o ňom dozvedela vo mne spomienka na rozhovor s Cleom stále vzbudzovala hnev. Stále som bola presvedčená o tom, že ho nič na svete neoprávňovalo ku tomu, aby sa zachoval, ako sa zachoval. 

Hneď po obede som väzňov znovu zaviedla do svojich ciel, no dvere na tých Aaronových boli tento krát otvorené. Napriek tomu, že som vedela kde sa nachádza, nakukla som dnu, aby som som sa presvedčila. 

,,Vance dostal nakladačku," zasmial sa jeden z väzňov, no ja som jeho slová vnímala len matne. 

Pomaly som si na ich poznámky zvykala a každým dňom ma dokázali rozhádzať čoraz menej a menej. Ja som prestávala byť ich stredobodom zájmu a naopak, oni pre mňa zdrojom strachu. Už som sa viac nebála. Vedela som, že sú nebezpečný, no moja myseľ, akoby odmietala prijať fakt, že niekto, ako Aaron by mi mohol zabiť človeka. Dvoch ľudí. Nemohla som tušiť, čo za tým všetkým bolo, no bol to nestrebateľný fakt, ktorý ma privádzal do šialenstva. 

Aj napriek tomu, že som si zakázala na Aarona myslieť nedokázala som to. Bol pre mňa čosi, ako magnet. Neprebádaný svet. Človek, ktorý si z nejakého dôvodu vybral práve mňa. Aby som mu pomohla. Netušila som, ako by som vôbec mohla, no bola som si istá, že Aaron to vedel. 

Tiež som si však bola istá tým, že niekomu, ako je Aaron by som nikdy pomôcť nemohla a tiež nechcela. Zaslúžil si svoj trest. Zabil matku, priateľku, kamarátku. Možno sestru. Rovnako tak muža, ktorý nech by spáchal čokoľvek, nezaslúžil si, aby ho ktosi zabil. Navyše nie nevlastný syn. Nikto nemal právo hrať sa na boha.

~

Vydržala som vo svojej kancelárii presne päť minút pokým som sa rozhodla, že sa pôjdem pozrieť do väzenskej ošetrovne. Jediné, čo som chcela vedieť bolo, či prežil.

 Ošetrovňa bola zapezpečená rovnako, ako všetky prechody, ktoré sa vo väzení nachádzali. Pri vstupe postávali dvaja strážnici, tento krát rovnako mladí, ako Cole. Tvárili si rovnako prekvapene, ako keď ma prvý krát videli Dante s Robertom. Na dámsku spoločnosť jednoducho neboli zvyknutí. 

O to však som mala menší problém sa na ošetrovňu dostať. Nebolo tu veľa miesností. Nanajvíš tri a až na poslednú boli všetky prázdne. V každej z nich sa nachádzali dve postele a niekoľko kusov bieleho nemocničného nábytku. 

V poslednej miestnosti som konečne zahliadla mihajúcu sa postavu sestričky v bielom plášti a rovnými vlasmi po pás, ktoré mala stiahnuté v pevnom cope. 

,,Zdravím," nakukla som do miestnosti a milo sa usmiala. 

Sestrička okolo tridsiatky sa prekvapene otočila mojím smerom a úsmev mi okamžite opätovala. 

,,Prišla ste sa pozrieť na svojho väzňa?" Prekvapila ma svojou otázkou a hneď na to, ako o trochu odstúpila od postele zahliadla som na nej ležiaceho Aarona ponoreného do hlbokého spánku.

Na tvári mal niekoľko hlbokých podliatin, no krv už mal dôkladne zmytú.  

,,Len...len som chcela vedieť, či prežil," vykoktala som zahanbene. 

,,Bude v poriadku. Na malú chvíľu som s ním hovorila. Obávam sa však, že o vás nemá najlepšiu mienku," jemne sa pousmiala a zo stolíka stojaceho vedľa postele pozbierala použitý materiál. 

,,Ako to myslíte?" Opýtala som sa s obavou v hlase prezerajúc si nehybné telo. 

,,No, nemôžem si byť samozrejme istá, že slová, ktoré sa ku mne dostali boli adresované práve vám, no...jednoducho povedal čosi, ako...keď sa mi tá malá kurva dostane pod ruky..."

,,Fajn, to by stačilo," skočila som jej lapajúc dych do reči. Viac som počuť nepotrebovala. 

_________________________________________

❤

Túto časť venujem vám všetkým. Za vašu podporu, za vaše hlasy, komentáre. Ste úplne úžasní. Som tak veľmi šťastná, že si aj tento príbeh získal vaše srdcia. A tak veľmi sa teším, keď vždy vidím ďalšieho nového čitateľa. Vďaka vám mám stále väčšiu a väčšiu chuť písať 😘😘😘
❤