Margo

,,Tak von s tým. Nemám na teba celý deň," založila som si ruky v bok a ustúpila o niekoľko krokov dozadu. 

Ani trochu som tomuto chlapcovi nedôverovala. Ani zďaleka nie. Rozhodla som sa, že hneď, ako budem mať trochu času požiadam o jeho spis.  Mala som predsa na to právo. 

Aaronov výraz sa prehĺbil do hlbokého úškrnu. Bolo vidieť, že si moju zvedavosť naplno užíva. 

,,Vieš koľko rokov mi naparili?" Založil si ruky na mreže, takže som mala možnosť si na chvíľu prezrieť farebné obrazce, ktoré zdobili jeho ruky.

,,To teda neviem," vydýchla som a nervózne sa poobzerala okolo seba.

Medzi celami vládlo podozrivé ticho,  čo znamenalo jediné. Počúvali nás. Navyše, už som tu tvárila príliš dlhú dobu, čo si príde Dante každú chvíľu overiť, ak sa čoskoro nevrátim. O tom som nepochybovala.

,,Myslel som, že si si môj spis už dávno preštudovala," zatváril sa prekvapene,  no úsmev na jeho tvári pretrvával.

,,Prečo by som to robila? Vôbec ma nezaujímaš," klamala som samú seba.

Tvoj spis si preštudujem, o tom nepochybuj.

,,Natom teraz nezáleží," zapichol do mňa svoje zelené oči, až som bola nútená sklopiť pohľad, začo som si v mysli okamžite vynadala.

Zakázala som si pred Aaronom akokoľvek spochybniť svoju silu a konanie, no práve týmto spôsobom,  som robila presný opak. Vedel, že má nado mnou moc. Ja som to vedela tiež,  len som zatiaľ nezistila, čo si mám pod tým pojmom predstaviť. A možno som to ani vedieť nechcela. 

,,Tak na čom záleží," zašepkala som zmätene. 

,,Na našej vzájomnej dohode. Ty pomôžeš mne, ja zase tebe," povedal rovnako potichu a jeho výraz zrazu zvážnel. 

,,Prečo by som to preboha robila?" Vykríkla som prekvapene, načo som si vyslúžila Aaronov karhavý pohľad. 

Prstom si pomaly zašiel ku perám, aby mi naznačil, že mám byť potichu. 

,,Prečo by som niečo také robila?" Zopakovala som tento krát omnoho tichšie a pristúpila až ku hrdzavejúcemu železu.

,,Veríš mi?" Opýtal sa úplne pokojne a na tvár sa mu znovu vrátil jemný úsmev. 

,,Žartuješ? Akoby som ti mohla..."

,,Fajn. Stop, mrcha. Správny prístup," potichu sa zasmial a prstami zatancoval po chladnom kove.

,,Nehovor mi mrcha," precedila som cez zuby a tvár mi hnevom očervenela.  Tento chlapec ma už začínal vážne štvať. 

,,Fajn, mrcha. Dva milióny dolárov ťa presvedčia?" Prižmúril oči a ja som musela zalapať po dychu, až som úplne zabudla na nelichotivé oslovenie. 

,,O čom to do riti hovoríš?" Naklonila som hlavu ešte bližšie, aby ani jedno moje slovo neuniklo do nesprávnych uší.

,,Tam von na mňa čaká pekný balík peňazí. Má to však jeden háčik. Ja som tu. Ak mi pomôžeš..."

,,Zabudni," vystrela som ruku pred seba a záporne pokývala hlavou. 

,,Ešte som nedohovoril," prekvapene nadvihol obočie, no ja som mala jasno v tom, že naša konverzácia sa pre dnešok skončila. 

,,Daj mi pokoj," odvrkla som a otočila sa na päte na odchod.

,,Tušil som, že si len sprosté decko.  Stojíš za hovno," vypľul za mojím chrbtom a ja som sa prudko otočila späť. 

,,Na samotke možno zmeníš názor," povedala som dostatočne nahlas, aby tento krát moje slová naplnili celú miestnosť. 

Z poslednej cely sa na miesto odpovedi niesol hlasný smiech a ja som so zaťatou sánkou, červená od hnevu kráčala k mrežiam, kde už na mňa netrpezlivo čakal Dante a nervózne prestupoval z nohy na nohu. 

-

Niekoľko krát som zaklopala na dvere, no keď sa ani po pár sekundách nikto neozýval ruku som položila na kovovú kľučku. Potom, ako povolila som sa spokojne usmiala a skontrolujúc chodbu som vošla do veľkej kancelárie, ktorá patrila sekretárke riaditeľa.

 ,,Haló?" Zakričala som aj napriek tomu, že bolo úplne jasné, že miestnosť je prázdna. 

Väzňov som len pred malou chvíľou odprevadila z obedu, takže bolo možné, že sa sekretárka zdržala práve rovnako, na obede. 

Zvedavo som sa poobzerala po kancelárii, ktorá bola oproti mojej naopak prepchaná nábytkom. V strede miestnosti sídlil kovový stolík, ktorý bol preplnený rôznymi papiermi a kancelárskymi potrebami. Naľavo od stola bol veľký kovový kabinet podobný, aký môžeme vidieť v ambulancii u lekára. V rohu miestnosti stálo umývadlo vedľa ktorého bol malý drevený stolík s kanvicou a niekoľkými krabičkami čaju a sklenenou nádobou od kávy. Napravo od stola postávala v gigantickom kvetináči rozrastená kvetina, ktorá ale chladnej miestnosti dodávala aspoň trochu tepla, ktoré by ste vo väzení hľadali márne. 

Pristúpila som ku kabinetu, ktorý ukrýval niekoľko veľkých šuplíkov a zúfalo som blúdila po nápisoch, ktoré sa na nich vynímali. 

Každý z nich obsahoval dátum a krátku informáciu, ktorú som však nedokázala rozlúštiť. Boli to akési skratky, ktoré mi vôbec nič nehovorili. 

Dvere za mojím chrbtom sa však práve otvorili a ja som sa šikovne narovnala od kabinetu. 

,,Kto ste?" Pristúpila ku mne na svojich vysokých podpätkoch štíhla blondína v stredných rokoch. 

Na nose jej trónili silné dioptrické okuliare s hrubým červeným rámom. 

,,Dobrý deň. Margo Lynchová," vystrela som ruku pred seba na pozdrav, no namosúrená žena ma bez slova obišla a posadila sa na stoličku za svoj stôl. 

,,Čo chcete?" Vyprskla a bez toho, aby mi venovala jediný pohľad sa hrabala v papieroch, ktoré mala doteraz rozhádzané po stole. Začala ich zoraďovať za seba a vždy sa presvedčila, či sú papiere dôkladne zarovnané. 

,,Potrebujem vidieť spis jedného z väzňov," vysypala som zo seba rýchle dúfajúc, že sa ma nebude vypytovať na dôvody. 

,,Ktorého?" Zodvihla ku mne pohľad a až teraz si ma dôkladne prezrela. 

,,Aaron Vance," povedala som takmer šeptom, načo na mňa nepekne zazrela a s nadvihnutým obočím podišla ku kabinetu a niekoľko sekúnd sa prehrabovala v spisoch. 

Napokon z nich vybrala jeden a bez slova ku mne natiahla ruku, aby som si ho vzala. 

S tichým, ,,ďakujem," som opustila kanceláriu ženy, o ktorej prítomnosť už viac stáť určite nebudem a ponáhľala sa do svojej kancelárie. 

Spis som hodila na kovový stolík a nedočkavo sa zvalila na stoličku. Pár sekúnd som niekoľko papierov v mierne zažltnutom obale prehadzovala v rukách až som sa napokon rozhodla odhaliť Aaronove najväčšie tajomstvá. 

Ako prvú som si všimla fotografiu, ktorá bola pripnutá v pravom hornom rohu malou, kovovou spinkou. Prstom som jemne prešla po tvári, ktorá vypadala spokojne, až som mala pocit, že ju nemohli vyhotoviť vo väzení, ale naopak kdesi na dovolenke kam si zašiel s rodinou, alebo priateľmi. 

Bol vôbec niekedy na nejakej? Žil kedysi aj život normálneho človeka? 

Očami som rýchlo zbehla po osobných informáciách, ako sú dátum narodenia či miesto bydliska. Prekvapene som sa zastavila práve na adrese, ktorá sa nachádzala nanajvýš desať kilometrov od toho môjho. 

V kolónke nástup na výkon trestu svietil rok 2017. 

,,Tri roky," zašepkala som potichu prepočítavajúc si, koľko už vo väzení strávil. 

Až keď som sa dostala ku dátumu, kedy by sa na slobodu mal dostať moje srdce akoby vynechalo úder. Napriek tomu, že bol von horúci letný deň vedela som, že pot, ktorý ma práve oblial nebol zapríčenený teplom. 

Doživotie. 

Slovo, ktoré bolo do dnešného dňa pre mňa úplne bežné, bezvýznamné. Ostávalo už len jediné. Prečítať si, prečo si zaslúžil tak mladý chlapec tak tvrdý trest. 

Očami som sa presunula na dlhší text, ktorý mi mal prezradiť dôvod Aaronovho uväznenia a v momente, ako som sa pustila do čítania mi pred ústa vystrelila roztrasená dlaň. 

Kapitolu venujem AureliaStaviarska , vykecavacka , Dadalili3 , lkrajcikova , Ema_Luna , Ayhla_ , NikolaNikiS , za vaše krásne komentáre, pri minulej kapitole. Ďakujem vám, zlatíčka moje, z celého srdca :-* :-*