Margo

,,Tak?" Ozvala sa mama a ja som neochotne zodvihla hlavu od poloprázdneho taniera.

,,Tak?" Zopakovala som s nadvihnutým obočím.

,,Nemôžeš o tom hovoriť?" Pokrčila plecami mama a previnilo sa usmiala.

,,Mami, nepracujem v FBI. Jasné, že o tom môžem hovoriť. Len...len nie je veľmi o čom," zapichla som vidličku do mäsa a následne si kúsok vložila do úst.

,,Aký sú?" Opýtala sa znovu a posadila sa za stôl, kde sme už spoločne s otcom večerali.

,,Marie, myslím, že to nie je vec, ktorú by sme chceli preberať pri večeri. Veľmi rád by som sa v pokoji najedol, ak je to možné," napomenul ju otec, načo mama otrávene prevrátila očami a jemne sa na mňa usmiala.

,,Mami, sú presne takí, ako my. Až na to, že zabili niekoľko ľudí," pokrčila som plecami a pokračovala v jedle, nevšímajúc si mamin zhrozený výraz.

,,Bože, čo to bol za nápad, pracovať vo väznici," zalomila rukami mama a lakťami sa oprela o stôl.

,,Mama, som v pohode, jasné?" Prevrátila som otrávene očami a postavila sa od stola.

S tanierom v ruke som sa presunula do kuchyne, kde som ho položila na stôl a kroky nasmerovala do svojej izby. Dúfala som, že ma mama so svojimi otázkami nebudeme ďalej zaťažovať. Čo by som jej vlastne povedala?

Sama som bola zmätená a netušila som či sa vôbec na to miesto chcem vrátiť.

Prevalila som sa na posteľ a ruky si založila za hlavu. Ešte nikdy som sa necítila tak veľmi vyčerpaná, ako dnes. Hlavou sa mi hemžilo tisíce myšlienok až som mala pocit, že ten nápor moja hlava nevydrží.

Do ruky som vzala mobil, aby som na obrazovke skontrolovala čas. Bolo ešte len sedem hodín, no ja som mala pocit, akoby som bola hore najmenej dva dni.

Mobil som si ešte niekoľko sekúnd prehadzovala v ruke, kým som sa rozhodla a vytočila známe číslo.

,,Ahoj, niekoľko krát som ti volal. Si v poriadku?" Ozvalo sa už po druhom zazvonení a ja som s výdychom privrela oči.

,,Prepáč. V práci pri sebe nemôžem mať mobil. Navyše, bol to otrasný deň," priznala som a rukou som si zašla do vlasov. Spotené vlasy mi kĺzali pomedzi prsty a ja som musela uznať, že nutne potrebujem sprchu.

,,To ma mrzí, zlato. Vieš ale, že sa mi tá tvoja nová práca ani trochu nepáči. Bol by som radšej, ak by si..."

,,Dustin, no tak," skočila som do reči môjmu priateľovi.

,,O tomto sme sa už predsa bavili. Je to pre mňa príležitosť. A ja to zvládnem, len...len mi musíš začať trochu veriť."

,,Ja ti verím, Margo. Iste, že ti verím. Ale mám o teba strach," vyslovil Dustin po tichu.

Dustin nikdy nebol typ chlapca, ktorý by si dokázal stáť príliš dlho za svojim názorom. Práve naopak. Sačilo len pár slov a dokázala som ho obmäkčiť. Kedykoľvek som si zaumienila.

Ja som však nikdy nebol ten typ, ktorý by sa to snažil zneužiť. Dustina som mala rada. Veľmi rada. Chodili sme spolu už od mojich štrnástich. Dustin bol moja prvá láska a vlastne jediný chlapec, akého som kedy mala.

Napriek jeho povahe som však bola so svojím výberom spokojná. V Dustinovi som mala istotu, lásku a zároveň sa páčil mojím rodičom, ktorým sa človek len tak ľahko nezavďačí.

,,Som silná. Viac než si myslíš," povedala som napokon presviedčajúc sa, že slová, ktoré som vyslovila sú aspoň z časti pravdivé.

,,A môžem svoje silné dievča dnes vidieť? Chýbaš mi, Margo."

,,Dnes? Je už dosť pozde a navyše skoro ráno vstávam. Ale čo keby si po mňa prišiel zajtra po práci? Môžeme ísť napríklad ku vám, alebo do kina. Čo povieš?" Navrhla som dúfajúc, že sa Dustinovi môj nápad bude páčiť a nebude naliehať.

,,Iste, tak zajtra...u nás," povedal s úsmevom.

,,A Margo? Ľúbim ťa."

,,Tiež ťa ľúbim, Dustin," zašepkala som a potom, ako som hovor ukončila, som si unavene pretrela oči.

Neochotne som sa postavila z postele a kroky nasmerovala do kúpelne pod zaslúženú sprchu, ktorú som dnes potrebovala, ako soľ.

~

,,Tak sa drž, Margo."

,,Ďakujem, oci," potichu som poďakovala a vystúpila z auta, načo ma okamžite ovanul horúci vzduch letného rána.

Podišla som ku železnej bráne a automaticky zalovila vo vrecku krátkych nohavíc po preukaze. Netrvalo dlho, kým sa ozval známy hlas a ja som preukaz zodvihla na úroveň kamery. Brána sa so škrípaním pomaly otvárala a ja som kráčala malým betónovým dvorom až ku vchodu väznice.

Pohľad som zodvihla ku veži, na ktorej postával tento krát jeden strážnik so zbraňou v jednej ruke a cigaretou v druhej. V momente, ako si všimol môj pohľad, kývol hlavou na pozdrav a ja som mu mávnutím ruky odzdravila.

Pri vchode už postávali dvaja strážnici, ktorých som zatiaľ nemala možnosť vidieť. Dvere automaticky otvorili, aby som mohla vstúpiť a ja som bez jediného slova prešla okolo nich a kráčala na druhé poschodie do mojej kancelárie.

Z vrecka nohavíc som vytiahla kľúč a na niekoľký pokus konečne zámka povolila. Budem im musieť pripomenúť, aby ju dali vymeniť.

Mechanicky som sa prezliekla do uniformy a podišla ku zrkadlu, kde som skontrolovala svoj odraz. Vlasy som si tento krát vyčesala do vysokého drdola.

,,Fajn, ideme na to," zašepkala som, aby som sa posmelila a kanceláriu opustila.

,,Dobré ránko," pozdravil ma Dante so širokým úsmevom na perách, ktorý som mu hneď opätovala.

Prekvapilo ma, že mal tento krát hliadku sám. Mreže s ľahkosťou otvoril a mohutným telom sa odsunul na bok, aby som mohla pohodlne prejsť.

,,Ďakujem," zašepkala som, načo ma obdaril žmurknutím.

,,Vy nepôjdete so mnou, Dante?" Otočila som sa prekvapene, keď som za sebou nepočula známe ťarbavé kroky.

,,A načo, slečinka? Vy to perfektne zvládate aj bez mojej prítomnosti. Priznám sa, nečakal som, že sa sem ešte niekedy vrátite. Viete, takých, ako ste vy tu už bolo. Mladé, pekné, naivné dievčatá. Každá ušla s plačom už po pár hodinách," doširoka sa usmial a ja som si mohla prvý krát všimnúť šibalské iskričky, ktoré sa mu odrážali v očiach.

,,Ďakujem, Dante," usmievala som sa od ucha k uchu, až som takmer zabudla, kam som mala namierené.

,,Oh, ja už musím. Na obhliadku," ukázala som smerom ku celám a Dante bez slova, no stále s úsmevom na perách prikývol.

Rýchlym krokom som sa presunula až ku celám, odkiaľ sa ozývala občasná vrava a smiech.

V momente, ako som vstúpila sa niekoľko väzňov presunula k mrežiam, aby si ma mohli lačne prezerať a samozrejme, obdarúvať ma svojskými lichôtkami.

,,Zlatíčko, kľudne si ťa aj vezmem, ak mi ho trochu..."

,,Dosť!" Vykríkla som sama prekvapená svojou reakciou a zastavila pri cele, odkiaľ sa hlas ozval.

,,Ale, ale. Ty si mi odvážne dievčatko," podišiel vysoký, prešedivelý pán ešte bližšie k mrežiam, nespúšťajúc zo mňa zrak.

,,Ani nevieš ako," precedila som cez zuby a kroky nasmerovala ďalej, aby som skontrolovala ďalšie cely.

,,Ahoj, mrcha," ozvalo sa z poslednej cely a ja som otrávene prevrátila očami, avšak rozhodla som sa nedať na sebe najavo, ako ma dokáže len jediným slovom vyviesť z miery.

,,Ahoj, Aaron," pozdravila som s úsmevom na perách.

,,Ty si ale poriadna potvora, vieš o tom? Navonok bábika, vo vnútri malá sviňa, však mám pravdu?" Podišiel ku mrežiam, čím vo svetle odhalil tvár, ktorú aj tento krát zdobil úsmev vďaka ktorému mu na lícach vystupovali drobné jamky.

,,Nemyslím, že práve ty máš právo ma analyzovať," odvrkla som a pristúpila až ku mrežiam cely, takže som mala jeho smaragdové oči len pár centimetrov od mojich.

,,To možno nie, ale na ľudí mám nos. A teba som odhadol okamžite," povedal po tichu za sprievodu žmurknutia.

,,Počuj, Margo," pokračoval ďalej a ja som prekvapením vyvalila oči.

Vedel moje meno. Mohol ho odniekiaľ zistiť? Počul ho, keď som sa bavila so strážnikmi?

,,Ten návrh. Rozmyslel som si to."

_________________________________________

❤
Túto kapitolu by som chcela venovať vám dievčatá moje za vaše krásne komentáre, ktoré ste zanechali pri minulej časti. Ďakujem vám 😚
❤