Margo

,,Ďakujem. Ďakujem za všetko," pobozkala som Edena na čelo, no ten sa podráždene odtiahol.

,,Dievča, upokoj sa. Pri každom pohybe mám pocit, akoby ma v noci šukalo sto černochov. Pohov, jasné?" Bolestivo sykol a rukou si ukázal na hlavu.

,,Nemal by si toľko chľastať," pokrčila som plecami a poobzerala sa po preplnenom letisku.

,,Tu sme sa stretli po prvý krát," povedala som viac menej pre seba, no moje slová sa k Edenovi samozrejme dostali. Ako inak.

,,Nemám alzheimera," odvetil oduto Eden a ja som znovu svoju pozornosť presunula na neho. S opicou vedel byť poriadne nepríjemný. Aj keď som vedela, že v skutočnosti to tak nemyslel.

,,Budeš mi chýbať. Sľúb mi, že sa čoskoro uvidíme," povedala som jeho smerom, no už som viac nemala odvahu dotknúť sa ho. Na šťastie to za mňa urobil Eden, ktorý si ma prudko, napriek bolesti hlavy, pritiahol do objatia.

,,Do boha, aj ty mi budeš chýbať, Margo. Si síce mizerná kuchárka a ešte mizernejšia spolubývajúca...ale do riti, budeš mi chýbať," zavrčal mi do krku a hneď na to sa prudko odtiahol. Obomi rukami mi však stále zvieral ramená.

Na miesto odpovedi som sa bolestivo snažila zadržať slzy, ktoré sa mi rinuli do očí, no moja snaha sa míňala účinku. Rozrevala som sa, ako malé dieťa, načo Eden pretočil očami a znovu si ma pritiahol späť do svojho objatia.

,,Uvidíme sa, sľubujem. Budem chodiť do Lomboku pravidelne na dovolenky, jasné?" Zašepkal mi do vlasov a ja som horlivo prikývla.

,,Budem čakať," povedala som, keď sa naše telá od seba oddelili a ja som vedela, že je čas ísť. Kiež by som Aarnovi mohla dať nejakým spôsobom vedieť, že sa za ním chystám. Všetko by bolo omnoho jednoduchšie.

Posledný krát som Edenovi zamávala a so smrkaním ťahala svoj kufor v ústrety chlapcovi, ktorého som poznala menej, ako samotného Edena. Avšak, milovala som ho celým svojím srdcom. To bola jedna z vecí o ktorých som nepochybovala.

~

Sedela som na terase a do tváre mi šľahal horúci vzduch. Odvykla som si od toho, že u nás už večere nebývali natoľko teplé. Dokonca som si uvedomila, že teplo zmiešané s vlhkým vzduchom mi chýbalo. Kufor som mala položený vedľa seba a po niekoľkých minútach čakania som prepadla únave.

Keď som dorazila, Aaron nebol doma, no jeho auto sa stále nachádzalo pred domom. A mne ostávalo len dúfať, že sa vráti čoskoro.

~

Prebudila som sa až na hlasný ženský smiech, ktorý sa s dopadaním podpätkov na zem ozýval. Unavene som sa pomrvila na sedačke, ktorej povrch ma nepríjemne tlačil do chrbta a nakukla ponad tmavé zábradlie za hlasom.

Blondínka s vysokým konským copom sa opierala o mužné Aaronove rameno a na čomsi sa chichotala. Rovnako tak Aaron. Smial sa a bol šťastný. Bol šťastný v prítomnosti krásnej ženy a mne bolo odrazu do plaču. Netušila som, či som bola šťastná, že som Aarona videla tak spokojného, alebo naopak. Mala by som byť šťastná? Chcela som predsa, aby zabudol. Chcela som, aby zabudol. A odrazu to bolo tu. A ja som chcela presný opak. Chcela som jeho, no netušila som, či už nie je pozde.

Pomaly som sa postavila, no nešťastnou náhodou som zhodila aj kufor, ktorý hlasno buchol o drevenú podlahu a dva páry očí sa tak otočili mojím smerom. Nevedela som, kto z nich bol prekvapený viac. Či blonďavá krásavica, ktorej sa z pier nestrácal úsmev, alebo naopak Aaron, ktorému ten jeho okamžite opadol.

,,May, zlato, ozvem sa ti. Toto...toto musím..."

,,Iste, rozumiem," veselo na neho žmurkla blondína a jemne ho pobozkala na líce, načo sa Aaron uškrnul a hlavou jej pokýval na pozdrav. Skôr, než odišla, mi venovala jemný úsmev, no keďže som nevedela, ako reagovať, rozhodla som sa na miesto toho zaujať postoj sochy.

Po tom, ako sa dievča vzdialilo sa Aaron zhlboka nadýchol a nervózne sa poškrabal na zátylku. Celý nesvoj napokon urobil niekoľko krokov dopredu a zastavil sa necelý meter odo mňa.

,,Ahoj," pozdravila som, ako prvá a zakázala si pozrieť sa do zelených očí. Nechcela som stratiť zdravý úsudok. Ešte nie.

,,Ahoj, Margo," odvetil chrapľavým hlasom a ja som si okamžite nervózne zahryzla do pery. Už len počuť ho mi spôsobovalo muky obludných rozmerov. Čo by asi so mnou robil pohľad na neho.

,,Pozri sa na mňa, prosím," povedal potichu, takmer nečujne a urobil ďalší krok vpred, čím sa môj dych zrýchlil na úroveň bežca, ktorý práve zabehol maratón.

Napokon som však poslúchla a pohľad zodvihla do tej najkrajšej tváre, akú som kedy mala možnosť vidieť. Ostré črty tváre teraz pokrývalo niekoľko dňové strnisko, no neubralo ani trochu z jeho šarmu.

Veľkú dlaň položil z boku na môj krk, čím si moju hlavu pritiahol bližšie a čelom sa tak oprel o to moje.

,,Čo tu robíš, do riti?" Vydýchol a druhou, voľnou rukou si ma prudko prirazil ku sebe.

,,Ja...m-môžem odísť," koktala som, zmätená jeho reakciou.

,,Nikam nejdeš, do pekla," pritiahol si ma ku sebe ešte pevnejšie, nespúšťajúc zo mňa zrak.

,,Teraz pôjdeme hore a ja ti ukážem, ako veľmi si mi chýbala, Lynchová. A ty mi ukážeš, ako veľmi ťa mrzí, že si ma nechala tak dlho čakať," zapriadol mi do ucha a ja som okamžite pocítila, ako sa moje telo vzrušením roztápa.

Len niekoľko slov a znovu som bola jeho. Niečo, ako hrdosť sa z môjho slovníka a tiež mysle nadobro stratilo a ja som netúžila po ničom inom, ako stráviť hodiny v objatí tohto chlapca.

,,Máš...máš priateľku," vyslovila som napokon, no moje slová už boli len akýmsi posledným volaním do neznáma.

,,Isteže mám," jemne mi prešiel nosom po líci a ja som viac neudržala hlasný vzdych, ktorým som mu dala najavo, ako veľmi mi chýbal. A stačila mi jediná sekunda na to, aby som si potvrdila, že Aaron je tým, čo mi skutočne chýbalo.

Prudko ma zodvihol do náručia a ani som sa nenazdala, moje telo surovo hodil do postele, ktorá podo mnou hlasno zavŕzgala. Cez telo si pretiahol sivé tričko a skôr, než by som stihla akokoľvek protestova sa celým telom položil na moje.

,,Tak prečo si tu?" Opýtal sa znovu a jazykom mi obišiel celú líniu krku.

V lone som okamžite pocítila bodavú bolesť, ktorá sa miesila zo vzrušením. Rukami som sa natiahla za jeho chrbtom, no naopak, jeho ruky mi ich prudko vystreli nad hlavu, čím mi znemožnili pohyb.

,,Na niečo som sa ťa pýtal," precedil cez zuby a panvou sa pritlačil na tú moju, čím mi dal najavo, ako veľmi pripravený je a je už len na mne, či dostanem to, po čom tak veľmi túžim.

,,Do riti, Margo. Odpovedz mi, pretože dlhšie už to nevydržím. Čakal som príliš dlho," zavrčal a zubami jemne potiahol za tenkú kožu na mojom krku. Sykla som bolesťou, no ani to mu nezabránilo v tom, aby to zopakoval.

Telo sa nad mojím pravidelne napínalo a potetované ramená sa mi zdali ešte svalnatejšie, ako naposledy.

,,Prišla som, pretože...do riti, pretože bez teba žiť nemôžem," zrevala som do priestoru medzi nami a Aaronove pery sa okamžite zvlnili do jemného úsmevu.

,,To je moje dievča," uškrnul sa a pery prudko prirazil na tie moje, čím mi prakticky vyrazil dych.

Zovretia na mojich rukách konečne povolili a ja som tak mohla do jeho hebkých vlasov zaboriť prsty. Pevné telo sa na mňa nemilosrdne tlačilo a ja som tak cítila tlak v mojom lone, ktorý spôsobovali až príliš napnuté nohavice.

Aaron zrejme myslel presne na to isté, pretože v jedinom momente zo seba stiahol nohavice a z nohy ich striasol vedľa postele. V momente, keď mi z popod žltých, kvietkovaných šiat sťahoval nohavičky sa podopieral na jednej ruke a ja som tak mohla vidieť, ako sa na jeho dokonalom tele napína každý jeden sval.

Oh, bože. Môže byť vôbec niekto tak dokonalý? Hlúpa otázka. Práve sa vyníma nado mnou a chystá sa ma pretiahnuť.

Vnikol do mňa prudko, vášnivo, nedočkavo. Telom sa pritláčal na mňa takou silou, že som verila tomu, že ma môže rozdrviť.

No, nech!

Priala som si, aby to urobil. A popri tom, ako do mňa obrovskou silou prirážal som prudko privrela oči a z môjho hrdla sa dral hlasný výkrik. Možno to bol rev, neviem. Vnímala som len silu, akou moje telo reagovalo na Aaronove. Ako ma napĺňal, ako po mne túžil. Ako mi prstami bolestivo stískal boky, no mne to napriek bolesti vôbec nevadilo.

Možno práve preto, že vďaka nej som ho cítila ešte intenzívnejšie a moje telo sa pod tým jeho v kŕči prehlo, ako luk. A v tom istom momente som pocítila, ako moje vnútro pulzuje po druhý krát a Aaronove ťažké telo sa unavene zvalilo na moje. Započúvala som sa do našich hlasných dychov, ktoré sa striedavo dopĺňali.

_________________________________________

❤
Túto kapitolu by som výnimočne chcela venovať jednej z vás. A to konkrétne mojej AureliaStaviarska.
Zlatko, síce si píšeme a ty to vieš, no aj prostredníctvom wattpadu by som ti chcela dať najavo, ako na teba myslím. Vždy tu budem pre teba a ver mi, každý problém sa dá vyriešiť. Sú zlé dni, no po nich vždy nasledujú tie dobré. VŽDY! To je jednoducho zákon prežitia. Musí byť.

Vám ostatným sa chcem poďakovať.  Už nás čakajú asi len posledné 2 kapitoly. Oh, vôbec sa mi nechce skončiť. Tento príbeh som si vďaka vám tiež veľmi obľúbila.
❤