Margo

Vystrčila som hlavu zo spálne, aby som sa presvedčila, že to, čo počujem je skutočne pravda.

Bola.

Neveriacky som pokrútila hlavou nad Edenom, ktorý zaujato sledoval teleshoping.

,,Robíš to, čo si myslím, že robíš?" Opýtala som sa a vstúpila do obývačky. Následne som sa posadila na gauč, hneď vedľa Edena.

Neochotne odtrhol hlavu od televízie a zamračil sa na mňa.

,,Ak si objednám ten mixér do hodiny, dostanem ďalšie balenie nadstavcov zadarmo," zamával mi mobilom pred tvárou a horlivo si z obrazovky odpísal číslo.

On to skutočne robí.

S otvorenými ústami som sledovala, ako si mobil prikladá k uchu a potvrdzuje svoju objednávku.

Pre boha!

,,Načo ti bude mixér? A navyše s nadstavcami navyše," pľasla som si dlaňou po čele.

,,Presne na to načo tebe, keby si sa konečne naučila variť," odvrkol podráždene, no ja som sa naopak z chuti rozosmiala.

,,Si ešte väčší magor, ako som si myslela," stále so smiechom som pokrútila hlavou.

,,Pff," odvrkol a prudko sa postavil z gauča, načo so mnou prekvapene trhlo.

Podišiel ku jedinej komore, ktorá sa nachádzala v obývačke a otvoril farebný šuplík.

Následne z neho vytiahol bielu obálku a posadil sa späť na gauč, vedľa mňa. Pár sekúnd ma bez slova pozoroval a ja som zmätene očami behala po jeho tvári.

,,Čo..."

,,Počkaj, prosím. Premýšľam, ako ti to celé vysvetliť, aby si to nepochopila zle," prerušil ma skôr, než som sa stihla vôbec niečo opýtať.

Ruku jemne položil na moju a moje telo okamžite zalialo príjemné teplo. Presne také, ako vždy v jeho prítomnosti. Vždy, keď sa ma dotkne čo i len malým kúskom svojej pokožky.

Jemne som prikývla pripravená vypočuť si, nech už mi chcel povedať čokoľvek. Obálku, ktorú zvieral vo voľnej ruke pomaly vystrel pred seba a napokon z nej vytiahol zlatú kreditnú kartu.

,,Pochopím, ak sa nahneváš, no nemohol som ti to dať skôr. Nie skôr, ako som si bol istý, že ti môžem veriť, " vydýchol a kartu mi položil do dlane.

Zmätene som po nej prechádzala rukou a keď som si prečítala meno, ktoré bolo na karte vyryté, hlasno som preglga.

,,Je to..."

,,Áno," Nečakal kým dohovorím. ,,Aaron mi ju dal, keď som odchádzal. Otvoril ti účet a vložil na ne peniaze, ktoré ti sľúbil už vo väzení."

,,Ale ja tie peniaze nechcem," protestne som pokrútila hlavou.

Musela som si priznať, že som na tie peniaze úplne zabudla. A po pravde, ani som nerátala s tým, že to Aaron myslel skutočne vážne. Keby som si ich však vzala znamenalo by to, že som mu skutočne s útekom pomohla. Čo ale nebola pravda. Neboli to moje peniaze.

,,Nechcem ich," zopakovala som a kartu položila na stôl, ktorý stál pred gaučom.

,,Margo, zlato. Neviem, či si premýšľala nad tým, o čom sme sa včera bavili. No ak áno, musí ti byť jasné, že ak sa rozhodneš vycestovať do Lomboku, tie peniaze potrebovať budeš," odvetil s vážnou tvárou Eden a do veľkej dlane si vsunul moju ruku.

,,Vystačím si aj s peniazmi, ktoré som si zarobila v bare," povedala som rozhodne a Edenovu tvár pohltil výraz, ešte vážnejší.

,,Takže, predsa si nad tým premýšľala," prikývol a ruku, ktorú zvieral, náhle pustil.

Skutočne som v jeho tvári videla bolesť? Už som bola úplne zmätená. Najprv som si myslela, že Eden by bol rád, ak by som odišla. Už len kvôli Aaronovi. Náhle mi to však celé docvaklo. Isteže chcel, ak by som Aarona skutočne ľúbila. Čím si však Eden nemohol byť istý. Presne tak, ako som si nebola istá ja so svojimi citmi, ktoré som prechovávala k Edenovi.

,,Áno," priznala som napokon, rozhodnutá, že viac Edenovi klamať nemôžem. A tiež samej sebe.

,,Kedy?" Opýtal sa sucho a prudko sa postavil z gauča. Urobil niekoľko krokov, až sa ocitol pri okne. Zameral pohľad do rušnej ulice a po chvíli späť na mňa.

,,J-ja neviem," odpovedala som pravdivo. Skutočne som nevedela, kedy sa vrátim späť do Lomboku a odvážim sa čeliť Aaronovi. Nemohla som predsa tušiť, či na mňa stále čaká. Či vôbec bude rád, že ma uvidí.

,,Mala by si to urobiť čím skôr, Margo. Bude to tak lepšie pre všetkých," odvetil chladne a skôr, než som sa stihla spamätať sa vytratil z bytu a ja som osamela.

Pohltilo ma číre zúfalstvo. Z gauča som vzala modrý vankúš a priložila si ho na tvár. Hneď potom som do neho na plné hrdlo zajačala.

~

Zodvihla som hlavu z vankúša a rukou si pretrela unavené oči. Vedela som, že som sa zobudila na akýsi zvuk, no nedokázala som určiť jeho pôvod.

Opatrne som sa posadila na posteľ a započúvala sa do ticha, ktoré v byte vládlo. Srdce mi bilo až kdesi v krku a premýšľala som nad tým, že Eden by sa po príchode domov určite ozval. Ešte nikdy v noci neodišiel preč. Nikdy, od kedy som u neho bývala ja.

Z obývačky sa ozvalo ďalšie hlasné buchnutie a mojím telom preľaknuto trhlo. Napriek tomu som ostala sedieť na posteli, ako paralyzovaná.

Za dverami som začula približujúce sa kroky, no vtedy som si naopak vydýchla. Nikto iný, ako Eden to byť nemohol. Presvedčila som sa o tom v momente, ako sa dvere na izbe otvorili a v prítmí svetla, ktoré dopadalo z obývačky som spoznala jeho tvár.

Obomi rukami sa opieral o zárubňu a neprítomným pohľadom skúmal moje nohy, vytŕčajúce z krátkeho trička. Zahanbene som prekrížila ruky na hrudi a nervózne si zahryzla do pery, načo Eden porazenecky pokrútil hlavou. Vzápätí na to sa však hlasno rozosmial a krvou podliate oči znovu nasmeroval mojím smerom.

,,Prečo si sa musel takto doriadiť?" Zašepkala som a pomaly sa postavila. Urobila som niekoľko krokov, až som sa ocitla pred zlomeným a navyše úplne na mol opitým Edenom.

Niekoľko sekúnd ma pozoroval, no napokon ma obomi rukami pritiahol do svojho objatia a hlavu si položil na moje rameno. Na pokožke som pocítila rýchle tempo jeho dychu. Rukou som ho pohladila po vlasoch a druhú si položila na jeho chrbát, ktorý bolo vďaka jeho výške trochu prehnutý.

,,Pretože som...nechcel som aspoň na chvíľu myslieť na to, čo bude keď odídeš," zašepkal mi do vlasov a znovu sa vystrel, takže sa naše tváre ocitli tesne oproti seba a ja som na nej mohla pocítiť zmes alkoholu.

,,Myslela som, že chceš, aby som išla," povedala som s obavami v hlase.

,,Chcem, aby si odišla za Aaronom. No nechcem, aby si odišla odo mňa. Dáva to zmysel? Nie, ja viem, že nedáva," potichu sa rozosmial a prstami si pretrel unavené oči.

,,Poď, ľahneme si," ukázala som na posteľ a Eden okamžite prikývol. Ako malé dieťa ma poslušne nasledoval do postele.

Ľahli sme si oproti seba, no nezaspali sme hneď. Eden mi prstami prechádzal po tvári a ja som pod jeho dotykom privrela oči. Nechcela som, aby sa ma dotýkal inak, než Eden, ktorého som spoznala na letisku. Nechcela som, aby sa ma dotýkal tak, ako sa ma dotýkal Aaron, no zároveň som nechcela, aby sa mi nejakým spôsobom vzdialil. A tiež som nechcela, aby trpel. Kvôli mne.

,,Eden, ja..."

,,Ja viem, Margo. Mám ťa rád. Naozaj mám. No rovnako tak mám rád Aarona. A chcem, aby ste boli šťastní," zašepkal a ruku pomaly stiahol nižšie, kde sa chopil mojej ruky.

,,Chcem, aby si bol šťastný ty," povedala som so slzami v očiach, no na Edenovej tvári sa odrazu objavil široký úsmev. Úprimný úsmev. A ja som nemohla byť viac zmätená.

,,Som šťastný. A budem ešte viac, ak sa mojou zásluhou skončí váš príbeh presne tak, ako mal pokračovať už dávno. Pred niekoľkými týždňami. Ty, Aaron a vašich osem kazišukov," zamrmlal ospalo.

,,Kazi, čo?" Opýtala som sa s nadvihnutým obočím.

,,Budem ich strýko," mrmlal takmer nezrozumiteľne a ja som vedela, že pomaly zaspáva.

,,Zajtra. Pôjem zajtra, Eden," odvetila som odhodlane, no to už Eden počuť nemohol. 

_________________________________________

❤
Tak som sa predsa ešte rozhodla pre jednu časť. Mimochodom, za chvíľu už končíme. Bože, sama tomu neverím. Zaujímal by ma však vás názor. Ide konkrétne o nový príbeh s názvom ZOE. Mimochodom, už ho nájdete na mojom profile. Niektorí už ste aj našli 🥰 Začínam ho publikovať už niekedy cez týždeň, no sama sa stále akosi neviem rozhodnúť. Pôvodne som ho začala písať v tretej osobe, to znamená štýlom, akým je napísaný popis. Nie som si však istá, či vám takýto štýl bude vyhovovať, keďže ste väčšinou zvyknutý čítať príbehy z pohľadu rozprávača, alebo teda hlavného hrdinu. Budem rada za každý váš názor. A verím, že sa vám kapitola páčila 😘😘😘
❤