Margo

Bez slova sme došli až pred dvere nášho domu. Bola som natoľko šokovaná, že som nedokázala ani len otvoriť ústa. Eden bol tu!

Bola som šťastná, no zároveň som mala strach. Strach, že bolesť zo straty Aarona bude ešte silnejšia. Tak veľmi mi pripomínal svojho brata.

,,Takže, už ideš?" Nadvihol jemne obočie a až pred dverami pustil moju ruku, za ktorú ma po celú cestu držal. Očami som skĺzla na dvere a potom váhavo prikývla.

,,Ale...možno by sme sa ešte mohli posadiť na terase. Myslím, že si máme čo povedať," zašepkala som napokon.

Eden prikývol a spoločne sme kráčali za dom, kde sme sa posadili na drevené schody terasy.

,,Tak, ako sa má?" Opýtala som sa otázku, ktorej som sa obávala najviac zo všetkého. Dokonca som si ani nebola istá, či som chcela počuť odpoveď.

,,Ja neviem, Margo. Odchádzalo sa mi fakt ťažko. Bál som sa momentu, kedy ho tam budem musieť nechať samého, ale musel som to urobiť. Môj život nie je tam, ale tu. No po tvojom...po tvojom odchode bol dosť mimo, to nepopieram. A myslím, že teraz je to ešte horšie. Okrem toho, že sa od rána do večera nalieval whisky, nerobil vôbec nič," pokrčil napokon plecami.

,,Viem, že sa na mňa hneváš," zťažka som vydýchla a pohľad presunula na Edena, ktorý ma po celý čas prepaľoval zelenými očami. ,,Ja som to musela urobiť. Mama je chorá a bezo mňa by to nezvládli. Ak by som ostala ešte dlhšie, nedokázala by som sa vrátiť. A možno by som to ľutovala po celý život," dodala som po tichu.

,,A to, že si odišla nebudeš ľutovať po celý život?" Opýtal sa na oplátku Eden, čím mi zasadil poriadny úder.

Na miesto odpovedi som si tvár zaborila do dlaní a snažila sa z tela vymaniť bolesť, ktorá sa prebúdzala úplne na novo. Akoby to bolo len včera, keď som sedela v lietadle a dúfala, že v momente, ako vystúpim sa môj život vráti do starých koľají.

,,Stále zastávam názor, že si neurobila správnu vec. Nebudem ti to však nijakým spôsobom vyčítať. Vieš, ja do tvojho života nevidím. Vnímam však bolesť, akou trpí môj brat. A tiež vnímam to, čo je medzi vami. Keby som raz stretol takú lásku, nikdy by som ju nenechal odísť," pokýval jemne hlavou, no tento krát pohľad zameral na špičky svojich topánok.

Nad jeho slovami som nemusela váhať ani chvíľu. Vedela som, že mal pravdu a počuť to aj od niekoho iného bolo o to bolestivejšie. Stále to však bola pravda, nech by som tvrdila čokoľvek.

,,Nechce..."

,,Margo?" Skôr, než som stihla dopovedať sa vo dverách objavila otcova rozospatá tvár. Prekvapením som vyskočila a zhrozene sa rozhliadla okolo seba. Bola som zmätená, vystrašená a zo všetkého najviac som sa bála, že otec zistí kto Eden v skutočnosti je.

Eden sa pomaly, na rozdiel odo mňa pokojne, postavil a urobil niekoľko krokov ku otcovi, ktorý si ho s nevôľou premeriaval.

,,Kto si?" Odvetil otec stroho.

,,Eden...Eden Vance," vystrel pred seba s úsmevom ruku Eden.

No vtedy som si uvedomila, čo skutočne povedal. Predstavil sa priezviskom, ktoré v našom meste poznal úplne každý. Priezvisko, ktoré sa skloňovalo v každých správach a o ktorom si štebotali snáď aj vrabce na strome. S hrôzou som cúvla o niekoľko krokov dozadu v očakávaní katastrofy.

,,Čo si to povedal?" Zhrozene vyštekol otec, no Eden naďalej stál úplne pokojne, dokonca ani úsmev z jeho tváre sa nestratil.

,,Netuším čo máte na mysli, pane."

,,Si brat toho väzňa?" Zreval otec, načo som si vydesene ústa prekryla rukami.

,,Oh, áno. To som ja," odvetil pobavene Eden a otcovi div nevyskočili oči z jamiek.

,,Oci, ja..."

,,Sklapni," vystrel pred seba ruku otec a pozornosť znovu obrátil na Edena.

,,Čo chceš od mojej dcéry?" Opýtal sa tento krát pokojnejšie a ja som sa začala v ich reakciách strácať.

,,Sme dobrí priatelia. To je všetko," odpovedal Eden a s úsmevom na perách ku mne natiahol ruku.

Prekvapene som pokývala hlavou, no napokon som jeho ruku prijala, čím som sa ocitla v centre dvoch mužov, medzi ktorými mohla kedykoľvek vypuknúť tretia svetová vojna.

,,Takže brat vraha si napochoduje do môjho domu a myslí si, že..."

,,Som na vašej terase. Nie vo vašom dome," opravil ho Eden, načo sa otec prekvapene zháčil a utrel si pot z čela.

,,Si na mojom pozemku, ty malý smrad!" Zreval otec a ja som vedela, že tento krát to Eden prehnal a otcovi došla trpezlivosť.

Vystúpil z dverí a Edena prudko prirazil na stenu domu. Prekvapene som zhíkla a ruky mi vystrelili k ústam.

,,Takže, pane..." ozval sa Eden, ,,vy si myslíte, že môj brat je vrah a násilník? Myslíte si, že vy ste niečo viac? Veľmi dobre viete, aké je to zabíjať ľudí na rozdiel od môjho brata. Tiež veľmi dobre viete, aké je to psychicky deptať celú vašu rodinu. Urobiť z vlastnej dcéry cvoka, ktorý sa od vás zo strachu nedokáže odpútať. A navyše...teraz ma držíte pod krkom. Takže netuším o kom by sme sa bavili, ak by ste svoju otázku preformuloval a opýtal sa ma, či poznám toho hajzla, vraha a násilníka," odvetil pokojne Eden.

,,Čo...vieš ty vôbec čo je vojna? Myslíš, že som tých ľudí zabíjalbpretože som chcel?" Odpovedal otec tento krát omnoho pokojnejšie, no zároveň zlomene.

,,Nemyslím si to. A presne o to ide. Môj brat tiež nezabíjal preto, že chcel," zavrčal tento krát Eden a rukou prudko trhol, aby sa vymanil zo zovretia môjho otca.

,,Margo, choď sa pobaliť," ukázal na mňa prstom, načo som neveriacky pokrútila hlavou.

,,Ty si sa zbláznil?" Postavila som sa tento krát na stranu môjho otca. Nerozumela som, čo ho to napadlo. A tiež, prečo práve v momente, kedy hrozilo, že sa z môjho otca stane skutočne vrah.

,,Nemôžeš byť v jeho pasci, kurva! Tak sa vypadni pobaliť a pôjdeme ku mne. Alebo teraz odídem a už nikdy, opakujem nikdy ti nedám rovnakú šancu. O tvoju mamu a brata mať strach nemusíš, postarám sa o to," povedal s vážnym výrazom v tvári a ja som konečne pochopila, že to, čo hovorí myslí skutočne vážne.

,,Moja dcéra nikam nepôjde. No ty pôjdeš. Z môjho pozemku a rovnako zo života mojej dcéry!" Zreval otec a ja som očami behala raz na jedného, raz na druhého.

,,Margo?" Obrátil Eden pozornosť len na mňa, ignorujúc slová, ktoré vyslovil otec.

,,Neurob znovu tú istú chybu," zašepkal smerom ku mne, keď som na jeho slová nereagovala. Na líci som pocítila horúcu slzu, ktorú som si okamžite zotrela vonkajšou stranou ruky a nosom potiahla do seba.

,,Prečo si sa musel vrátiť? Prečo si musel znovu vstúpiť do môjho života?" Povedala som viac menej pre seba a zúfalo sa zvalila späť na drevené schody verandy.

_________________________________________

❤
Dnes som vám stihla pridať aspoň túto časť. Žiaľ k písaniu sa už zrejme dostanem len v pondelok. Na celý víkend odchádzam s rodinou na chatu, kde údajne nebude žiadny signál. Možno sa však inšpirujem pri písaní ďalšej kapitoly THE DEVIL'S BRIDE 😀 Vy, ktorí ten príbeh čítate asi viete prečo 😁 Dúfam, že na mňa počkáte a možno sa mi tam aj podarí čosi napísať 😊 keďže už mi neostáva veľa času o chvíľu vyrážame, nebudem vás označovať. Avšak, chcem sa vám všetkým poďakovať za vašu podporu 🥰🥰🥰
❤