Margo

,,Čo tu robíš?" Opýtala som sa pokojne.

,,Prišiel som na kávu," usmial sa, akoby sme boli starí dobrí známi a úplnou náhodou sme sa stretli v bare. Čo samozrejme nebola pravda. Pretože ja a Dustin sme sa ani náhodou nerozišli v dobrom.

Napriek tomu som sa posadila na stoličku vedľa neho a na Blaire hodila prosebný pohľad. Neochotne sa presunula za bar a nepekne sa pri tom na mňa zamračila.

,,Nikdy ma nemala príliš v láske," potichu sa zasmial Dustin a pohľad presunul na mňa.

,,Tak, čo tu robíš naozaj?" Opýtala som sa a lakťami sa oprela a kovový stolík malých rozmerov.

,,Vyzeráš ešte lepšie, ako keď som ťa videl naposledy."

,,Neodbáčaj prosím od témy. Prečo si tu?" Zopakovala som svoju otázku.

,,Chcel som ťa vidieť. A tiež som sa ti chcel ospravedlniť za to, ako som sa ku tebe naposledy správal. Nemal som sa s tebou tak baviť a už vôbec som ťa nemal udrieť. Veľmi ma to mrzí, Margo," jemne sa usmial a rukou sa natiahol za mojou, no ja som sa okamžite narovnala na stoličke a ruky si položila na kolená.

,,Prepáč," zašepkal potichu.

,,Ak poviem, že ti odpúšťam, môžeme na to všetko prosím zabudnúť? Tým myslím, zabudnúť na nás," odvetila som a bradu vystrčila dopredu, aby pochopil, že to čo hovorím myslím úplne vážne.

,,Prečo by som mal na teba zabudnúť, Margo? Stále ťa milujem a čakal som len na chvíľu, kedy ťa konečne znovu uvidím. Nedokážeš si ani predstaviť, ako dlho som zbieral odvahu prísť sem za tebou. Mnoho krát som išiel okolo a pozoroval ťa len z okna. Mal som chuť vziať ťa do objatia, presne ako kedysi. A stále to chcem urobiť. Zmenil som sa a chcem ti to dokázať. Chcem len, aby si mi dala ešte jednu šancu. Poslednú. A ja sľubujem, že ťa nesklamem. Počul som tiež o tvojej mame. Môžem vám pomôcť, otec pozná výborných lekárov. Len mi to prosím dovoľ."

So zatajeným dychom som vstrebávala každé jedno slovo, ktoré Dustin vyslovil a rovnako tak som ani jedinému neverila. Neverila som, že by sa mohol zmeniť, ale zo všetkého najviac som neverila tomu, že by som ho niekedy mohla milovať. Milovať aspoň z polovice tak, ako Aarona. Bola som si istá, že to nedokážem už pri žiadnom inom. A už vôbec nie pri Dustinovi.

Na miesto odpovedi som len záporne pokrútila hlavou a pomaly sa postavila zo stoličky. Prišlo mi úbohé, že spomenul dokonca aj moju mamu. Bol natoľko zúfalý, že sa ma snažil presvedčiť takýmto nechutným spôsobom, začo som sa na neho hnevala ešte viac.

,,Margo, prosím," prudko sa postavil a rukami obopol moje ramená.

To už ale od baru vyštartovala Blaire, ktorá ho odo mňa prudko odsotila.

,,Daj jej pokoj a vypadni odtiaľto, inak za seba neručím," precedila cez zuby a na moje prekvapenie Dustin poslúchol. Nemotorne sa poobzeral okolo seba a napokon sa bez slova pobral ku východu.

Okamžite som sa jej vrhla do objatia nevnímajúc všetky pohľady, ktoré sa na nás upierali.

,,Ďakujem," potichu som zašepkala, keď som sa pomaly odtiahla, no to už pri bare postávali dve mladé dievčatá, ktoré som musela obslúžiť.

,,Dnes na teba počkám. Nechcem, aby si išla domov sama. Som si istá, že Dustin na teba bude čakať kdesi von," posadila sa Blaire na barovú stoličku. Ja som medzitým pripravovala ďalšie dva drinky, a tak som nemohla zareagovať hneď.

Poháre som odniesla ku stolu a postavila sa späť za bar, takže som teraz stála priamo oproti Blaire. Medzi nami stála len veľká miska s pomarančmi.

,,Blaire, viem, že sa o mňa bojíš, ale to nebude potrebné. Zajtra vstávaš do práce a ja navyše končím len okolo polnoci. Sľubujem, že si vezmem taxík," jemne som sa usmiala, no nebola som si istá, či som ju presvedčila.

,,Nie, nevezmeš. Pretože bývaš päť minút chôdze odtiaľto," založila si ruky v bok, načo som sa musela zasmiať. Nedokázala som si predstaviť, že by som nemala Blaire. Okrem malého Erica bola jediným svetlým bodom v mojom živote.

,,Pokojne choď domov,. Sľubujem, že hneď, ako sa vrátim, napíšem ti. Pokojne by som ti aj zavolala, ale viem, aká dokážeš byť protivná, ak ťa niekto zobudí," povedala som vážne, no neprestávalo mi trhať kútikmi úst, takže som mala čo robiť, aby som sa nerozosmiala.

,,Ak sa ti niečo stane, zabijem ťa!" Ukázala na mňa prstom, no potom sa nahla cez bar. Urobila som to isté a hlavu natočila nabok, aby mi na líce mohla vtisnúť bozk.

,,Ľúbim ťa," naznačila som jej ústami, keď sa pred dvermi otočila a žmurkla na mňa.

~

Potom, ako dverami odišiel posledný zákazník som si unavene vydýchla. Neexistoval lepší pocit, ako ten, keď som za sebou mohla konečne zamknúť a tešiť sa na mäkkú posteľ, ktorá ma doma čakala. Ráno však väčšinou nasledoval presne opačný scenár.

Tešila som sa, že konečne opustím dom v ktorom som sa cítila, ako vo väzení. Iste, aká irónia. Nad touto myšlienkou som sa musela zasmiať no hneď na to, ako zámka na sklenených dverách cvakla sa moja nálada znovu zmenila na pochmúrnu. Presne tak, ako to bolo po väčšine dňa, keď som musela čeliť svojmu otcovi, ktorý mi neustále dával za vinu mamin stav. Ktorý mi vlastne dával za vinu všetko zlé, čo sa v našom živote dialo.

Cesta domov trvala len niekoľko minút, no keď som mala možnosť, pomalým krokom som si ju predĺžila, ako sa len dalo. Niekoľko metrov som dokonca prechádzala okolo vstupnej brány, vedúcej do parku. Nebolo to však nič desivé. Celá ulica bola osvetlená niekoľkými lampami, a tak som nikdy nemala strach.

Dokonca aj v momente, ako bol tento mi bolo priam hlúpe otočiť sa a skontrolovať, kto kráča za mnou. Mala som pocit, akoby sme boli jeden človek, len sa dlaždený chodník pod našimi nohami ozýval o čosi hlučnejšie, ako bežne. Naše pohyby, akoby prebiehali súčasne a ja som začínala mať pocit, že si zo mňa ktosi musí robiť srandu.

Zahodila som všetky predsudky a prudko sa obrátila. Hneď na to som však rovnako prudko zastavila, potkla sa a dopadla priamo na chodník uprostred ulice.

,,Nemehlo, ako stále," natiahol ku mne ruku Eden a ja som ju po malej chvíli
s otvorenými ústami prijala.

,,E-Eden," zašepkala som šokovane.

,,Nóó, tak sa volám. Som rád, že si nezabudla," nadvihol pobavene obočie a vymanil sa zo zovretia v ktorom som mu stále stískala ruku.

,,Ako to...prečo si tu?" Koktala som nespúšťajúc zrak zo zelených očí, ktoré boli pod žiarou lampy ešte krajšie, ako kedykoľvek pred tým. A mne tak veľmi chýbali.

,,Bývam len niekoľko kilometrov od Nashvillu. Prečo si tak prekvapená? Hovoril som predsa, že po mesiaci sa vraciam späť domov," pokrčil plecami.
,,Zatvor si už tie ústa, lebo ti tam vletí mucha. Poď, odprevadím ťa domov," natiahol sa rukou po mojej a po tom, ako sa naše prsty preplietli sme spoločne kráčali k nášmu domu.  

_________________________________________

❤
Ďakujem za každý jeden komentár

leonalevinski, Eisblut79, Sis_200, Ayhla_, lianka332, Lisette_liss, AureliaStaviarska

A tiež za vaše hviezdičky. Som vám veľmi vďačná za vašu podporu 😘
❤