Margo

,,Ahoj, Margo," ozvalo sa mi za chrbtom a telom mi preľaknuto trhlo, načo som sa musela usmiať. Začínalo sa to stávať akýmsi nepísaným pravidlom. Alebo sa len moje telo snažilo v situácii, v akej som sa ocitla byť jednoducho ostražité.

,,Tak, ako sa ti v prvý deň v práci darí?" Venoval mi Cole krátky úsmev a ja som si okamžite všimla, že jeho nálada je o poznanie lepšia, ako ráno.

,,Bolo už aj lepšie," priznala som a ruky som si nervózne žmolila pred sebou.

Stojac kdesi prostred miestnosti, kde sa väzni práve venovali prianiu špinavej bielizne som sa obzerala okolo seba a snažila sa nedať najavo, že situáciu nemám ani trochu pod kontrolou.

,,Vidím, že ťa chlapci pekne vyviedli z miery," pobavene sa uchechtol, načo som pohľad okamžite zapichla do jeho prenikavo modrých očí.

,,Vieš, jeden z väzňov mi trochu robí problémy," priznala som.

,,Môžem hádať? Aaron Vance?"

Prekvapená jeho odpoveďou som automaticky prikývla. Pohľadom som zablúdila na spomínaného, ktorý sa ale na moje prekvapenie venoval svojej práci a nijak zvlášť si nevšímal okolie.

,,Margo, ak ťa bude akokoľvek obťažovať, stačí sa na mňa obrátiť. Kedykoľvek. A ja toho hajzla pošlem na samotku, kde už to dosť dobre pozná a ver mi, vždy sa odtiaľ aspoň na nejaký čas vráti, ako baránok," povedal úplne pokojne, pohľad upierajúc pred seba.

Bez jediného slova som prikývla premýšľajúc nad tým, že osud tohoto mladého chlapca, ktorý ma na svedomí dve vraždy by od teraz pokojne mohol byť v mojich rukách.

,,A teraz mi povedz, čo ti urobil?" Obrátil sa na mňa Cole a ja som hlasno preglgla.

Všetky slová, ktoré som tak veľmi chcela vysloviť sa mi v jedinej sekunde zasekli v hrdle a zvedavosť, ktorá mnou lomcovala od cesty do práčovne sa odrazu v plnej sile vydrala na povrch. Ani zďaleka som nechcela porušiť žiadne z pravidiel. A už vôbec nie hneď v prvý deň, no napriek tomu som chcela vedieť, aké úmysly so mnou Aaron mal.

,,Vlastne...vlastne mal len hlúpe poznámky na moju adresu. Nič s čím by som sa nepopasovala aj sama," krátko som sa usmiala a pozornosť znovu nasmerovala na potetované ruky chlapca, ktorý sa zhodou náhod otočil mojím smerom a venoval mi krátky úškrn.

~

,,Myslím, že by sme sa mohli zoznámiť, čo poviete?" Vystrela som pred seba ruku, keď som svoje kroky zastavila pred mrežami oddeľujúcimi cely od chodby.

Obézny strážnik si s naopak štíhlym vymenil prekvapené pohľady a s hlasným zavŕzganím stoličky sa postavil.

,,Iste, teší ma. Dante Rivera," potriasol jemne mojou rukou, akoby mi ju tým jemným dotykom mohol zlomiť. 

,,A ja som Robert Baker. Potešenie je na mojej strane, slečna," natiahol sa za mojou rukou štíhlejší strážnik a na jej vonkajšiu stranu vtisol krátky bozk.

,,Teší ma. Margo. Margo Lynchová," usmiala som sa a vzápätí sa o niekoľko krokov presunula ku mrežiam.

,,Oh, pardon," zasmial sa Dante dunivým smiechom a dlaňou si plesom po čele, načo som sa musela rozosmiať.

Prišlo mi vtipné, ako jedno mladé dievča dokáže zmiasť dvoch skúsených a zrelých mužov.

Úsmev na perách mi vydržal až do momentu, kým sme sa neocitli medzi celami. Navyše v tej chvíli som si uvedomila, že vlastne nemám žiadny plán. Na obhliadke mi do teraz vždy robil spoločnosť aspoň jeden zo strážnikov, takže neprichádzalo do úvahy, aby som sa dala do reči s jedným z väzňov.

Nervózne som si odkašľala a so širokým úsmevom na perách som sa otočila na Danteho, ktorý prekvapene uskočil.

,,Počujte, Dante. Mohla by som tento krát obhliadku absolvovať sama? Myslím, že už som na to pripravená," sebavedome som sa vystrela, načo som si vyslúžila Danteho podozrievavý pohľad.

,,Ja...ja neviem, Margo. Cole mi vyslovene zakázal nechávať vás tu dnes samú," odvetil s prižmúrenými očami.

,,Prosím? Veď to nedáva vôbec zmysel. Väzňov predsa odprevádzam ja sama. Čo mi potom môže hroziť tu, kde sú zamknutí bezpečne za mrežami," zamyslela som sa nad nezmyselným faktom.

Dante vypadal, že nad čímsi tuho premýšľa, napokon však prikývol a ja som si vydýchla.

,,Máte pravdu, Margo. Čím skôr si zvyknete, tým lepšie," žmurkol na mňa a ťarbavým krokom sa pobral na koniec chodby, kde za sebou zatvoril mreže a nezabudol nimi jemne pomykať, aby sa uistil, že sú zamknuté.

Bez toho, aby som si všímala zvyšok väzňov v celách som rýchlym krokom podišla ku tej poslednej a zastavila sa približne dva metre od mreží, pod čím som si predstavovala bezpečnú vzdialenosť.

V cele vládlo prítmie, takže som musela prižmúriť oči, aby som zaostrila na postavu sediacu v rohu na kovovej posteli.

,,Vedel som, že prídeš," ozval sa chrapľavý hlas a sebavedomým krokom pristúpil ku mrežiam, no tento krát svoje ruky ponechal na vnútornej strane cely.

,,Čo odo mňa chceš?" Vyslovila som tak potichu, že mi musel čítať z pier, aby mojím slovám porozumel.

,,Poď bližšie," prikázal mi a urobil krok dopredu, čím sa jeho tvár ocitla v žiari lampy a ja som mala dokonalý výhľad na jeho ostré rysy tváre.

,,To určite," odfrkla som a ruky si založila v bok.

,,V tom prípade sa nič nedozvieš," odvrkol a prudko sa zvrtol na mieste, takže môj pohľad teraz spočíval na svalnatom chrbte, ktorý sa rozpínal pod bielym tielkom.

Prevrátila som očami a niekoľko krát sa pozrela každým smerom. S hlbokým výdychom som sa napokon presunula tesne ku železným dverám od cely a ruky spustila vedľa tela.

,,Som tu. Tak hovor," precedila som cez zuby.

Pocit, že robím niečo nesprávne sa každou sekundou stupňoval a zmocňovala sa ma stále väčšia úzkosť.

Aaron sa so širokým úsmevom na perách vrátil na pôvodne miesto a ja som si okamžite všimla dve malé jamky, ktoré mu zdobili líca.

,,Povieš mi svoje meno?" Naklonil hlavu na bok a zvedavo očami blúdil po mojom tele.

,,Nie," povedala som rozhodne, snažiac sa na sebe nedať najavo, ako veľmi som z jeho pohľadu nervózna.

Cítila som, ako sa mi jeho pohľad dostával priamo pod kožu a pod tenkou látkou košele mi na tele vystúpilo tisíce zimomriavok.

,,Ako chceš," zašepkal so zaťatou sánkou a čelom sa oprel o chladné železo.

,,Tak, čo odo mňa chceš, Aaron?"

Po vyslovení jeho mena okamžite zbystrel a pohľad zapichol do mojich očí. Na malá chvíľu mi dokonca napadlo, že sa ma snažil zhypnotizovať, načo som nezadržala smiech a potichu sa rozosmiala.

Aaron si však moje návaly nervozity nevšímal a ďalej ma prepaľoval zelenými očami.

,,Vieš, načo som práve prišiel?" Nadvihol jemne obočie a ja som stále sa smejúc pokývala hlavou.

,,Že to ty si nezaslúžiš moju pozornosť. A tiež, že ti nemôžem veriť. Si len decko, nič viac. A na tvojom mieste by som odišiel kým je čas. Môžeš to oľutovať," povedal s odporom a ja som prekvapením otvorila ústa.

Čakala by som čokoľvek, ale slová, ktoré boli práve adresované mne ani zďaleka nie.

Zmätene som odstúpila od dverí a s pokrčeným obočím sa pred odchodom obrátila na chlapca, ktorý sa na mňa vyškieral z kovovej postele.

,,Drahý Aaron. Možno sa cítiš na koni, ale stále zabúdaš na jednu vec."

,,Tak mi to prezraď, princezná. Horím nedočakovsťou," vyskočil zo svojej postele a zastavil sa až tesne pred mrežami.

Prstami silne obopol kovové tyče, až mu zbeleli hánky.

,,Zabúdaš na to, na ktorej strane mreží stojíš ty a na ktorej naopak ja," žmurkla som na neho a so spokojným úsmevom na perách sa pobrala na odchod.

V tej chvíli, keď mojím telom prúdil adrenalín som si nemohla uvedomiť, čo všetko som svojimi slovami spôsobila. 

_________________________________________

❤
Túto časť chcem venovať vám všetkým, ktorí ma podporujete,  komentujete, hviezdičkujete, čítate. Jednoducho vám všetkým, ktorým sa môj príbeh páči. Veľmi vám ďakujem a dúfam, že ste s ďalšou kapitolou spokojné 😘
❤