_________________________________________

Budem čakať navždy, to sme si povedali.
16. Septembra, ležiaci v mojej posteli.
Budem čakať navždy, nikdy nie je pozde.
Pár tisíc míľ je len malý priestor.
_________________________________________

Aaron

Pomaly som otvoril oči a snažil sa zaostriť na priestor vedľa seba. Prevalil som sa na bok, no pod rukou sa mi črtalo len prázdno. Hlasno som vydýchol a posadil sa na posteľ. Rukou som si pretrel unavené oči a natiahol sa za malou lampou, ktorá bola položená na nočnom stolíku.

Potichu som zaklial, pretože mi svetlo nepríjemne podráždilo oči. Skontroloval som čas na obrazovke mobilu. Bolo len niečo po polnoci, no napriek tomu som sa vysúkal z postele rozhodnutý pozrieť sa po Margo.

Najprv som nazrel do kúpeľne, ktorá sa nachádza len o jedny dvere ďalej od našej izby. V kúpeľni vládla tma, a tak som kráčal na prízemie, ktoré osvetľovalo svetlo televízie. Okamžite som si všimol Edena, ktorý potichu chrápal na gauči. Po Margo však nebolo ani stopy.

Nakukol som na terasu, ktorá rovnako, ako celá ulica zívala prázdnotou a berúc schody po dvoch som sa vrátil späť do izby, no tesne pred dverami som sa musel zastaviť. Strach, že sa moje obavy naplnia mi nedovoľoval sa ani len pohnúť.

Pod ťarchou kyslíka sa mi prudko dvíhala hruď a so zaťatou sánkou som napokon prešiel prahom dverí a zrak nasmeroval na komodu, na ktorej sa ešte večer nachádzali doklady a peniaze. Pohľad som presunul na pootvorené dvere od skrine, ktorá však bola stále plná. Rovnako tak kufor patriaci Margo bol stále na svojom mieste.

Zmätene som si vrazil ruky do vlasov a posadil sa na posteľ. Noha sa mi od nervozity triasla a nijakým spôsobom som nedokázal zastaviť trýznivý pocit, ktorý mi prenikal do tela.

Po niekoľkých minútach som sa prudko postavil a schodmi zbehol na prízemie. Z kuchynskej linky som vzal kľúče od auta a nechávajúc za sebou otvorené dvere vybehol do horúcej noci.

Neunúval som sa zapínať si pás. Jednoducho som prudko vyštartoval a nevnímajúc rýchlosť, akou som išiel sa ponáhľal na letisko v Lomboku.

~

Cesta autom trvala len niekoľko minút, no napriek tomu sa mi to zdalo, ako celá večnosť. Netušil som, kedy Margo odišla a či už vôbec stihla prísť na letisko. Budova bola osvetlená niekoľkými lampami a dokonale tiež osvetľovala schody, ktoré viedli do interiéru.

Auto som zastavil priamo pred nimi, dúfajúc, že mi ho za ten čas nestihnú odtiahnuť. V skutočnosti by mi to však bolo aj tak úplne jedno.

Zbesile som očami blúdil po priestoroch letiska. Dych sa mi pod návalom emócií prudko zrýchlil. Otáčal som sa okolo vlastnej osi, až som ju napokon, len niekoľko metrov odo mňa uvidel.

Možno vycítila moju prítomnosť. Možno to bola len náhoda, no otočila sa v rovnakom momente, ako mi na ňu padol zrak.

Prekvapene vydýchla a s pootvorenými perami ma pozorovala. Chcel som vykročiť priamo ku nej, vziať ju za ruku a hoci aj na silu ju posadiť do môjho auta, no odrazu som nemohol ani jediné z toho.

Telo mi stuhlo a mal som pocit, akoby sa moje topánky zrástli so zemou. Bez jediného slova sme stáli a pozorovali toho druhého. Ani jeden z nás nenazbieral odvahu prerušiť vzdialenosť medzi nami.

Halou sa ozval ženský hlas, ktorý oznamoval najbližší let a Margo spozornela. Na malú chvíľu zrak otočila kdesi preč, no po chvíli sa znovu pozrela mojím smerom.

Všimol som si, že sa trasie a je nepokojná. Do poslednej chvíle som si bol istý, že premýšľala. Premýšľala, či ma skutočne opustí. Bez rozlúčky. Proste odíde a zanechá za sebou len bolesť, ktorá mi prudko vyrážala do srdca.

Aj napriek diaľke, ktorá medzi nami panovala som mohol zazrieť slzu, ktorá sa jej skotúľala po líci. A presne to bol moment, kedy som si uvedomil, že som ju stratil.

Bez jediného slova, pozdravu, čohokoľvek sa zvrtla na päte a odkráčala. Odišla z môjho života a ja som neurobil vôbec nič preto, aby som tomu zabránil.

Snažil som sa zadržať hnev, ktorý sa dral na povrch. Musel som, pretože by som celkom iste rozbil všetko, čo by mi prišlo pod ruku.

Potom, ako sa mi definitívne stratila z dohľadu som sa bezvládne spustil na kolená. Pohľady, ktoré na mňa upierali cestujúci mi boli ukradnuté. Hlavu som zaklonil na zem a nechal slzy voľne stekať po mojej tvári. Bolo to vlastne od smrti mojej mami po prvý krát čo som skutočne plakal.

~

,,Čo do riti..." zodvihol unavene pohľad Eden, keď som sa s tresnutím dverí vrátil späť domov.

Kľúče od auta som hodil späť na kuchynskú linku a posadil sa za stôl. Hlavu som si založil do dlaní a nohou kopol do stoličky oproti, ktorá s buchotom dopadla na zem.

Eden si unavene pošúchal oči a opatrne podišiel ku mne. Zodvihol stoličku na ktorú sa následne posadil a pár minút ma bez slova pozoroval a dával mi čas na ukľudnenie. V tej chvíli by mi však nestačil ani všetok čas sveta.

,,Tak, čo sa stalo?" Ozval sa napokon s rukami založenými na stole.

Neochotne som zodvihol tvár smerom ku nemu a hlasno preglgol. Nebol som pripravený hovoriť o tom. Nebol som pripravený podeliť sa s Edenou o fakt, že ma opustila. Že jej bolo úplne jedno, ako sa budem cítiť. Že ju ani trochu nezaujímalo, že ma tým zabije.

,,Odišla. Ona kurva odišla!" Zreval som a pohár, ktorý ležal od večera na stole hodil o stenu.

,,Ako to myslíš, že odišla? To by Margo neurobila," pokýval neveriacky hlavou Eden a na stoličke sa narovnal.

,,Že nie? Videl som ju! Prišiel som na letisko za ňou. Nepovedala ani jediné slovo. Proste sa otočila a odišla. Nenávidím ju. Nenávidím ju, Eden a ľutujem, že som ju niekedy spoznal. Radšej som mal zhniť v tej skurvenej base, ako spoznať tú suku," búchal som päsťou po stole aj keď som neveril jedinému slovu, ktoré som vyslovil.

Ľúbil som ju tak, ako nikdy nikoho. Presne tak, ako už nikoho nikdy nedokážem ľúbiť. A tento fakt ma zo všetkého sral najviac. Fakt, že by som jej dal všetko. Dal by som jej svoj život, keby to bolo potrebné.

,,Povedal som jej, že ju ľúbim a myslel som to vážne. Myslel som to kurva vážne," odvetil som tento krát o čosi pokojnejšie.

,,Čo ak sa zľakla práve toho?" Povedal potichu Eden, načo som jeho smerom prekvapene zodvihol zrak a zmätene nadvihol obočie.

,,Vieš, obaja sme vedeli, že raz bude musieť odísť. A myslím, že pre ňu to nebolo o nič jednoduchšie, ako pre teba. Ak sa však do teba zamilovala a ak zistila, že ju ľúbiš rovnako, možno by nedokázala odísť. Možno sa bála toho, že čím dlhšie ostane, tým horší a bolestivejší pre ňu bude odchod," vydýchol.

,,Vážne sa ju predo mnou snažíš hájiť? Fajn, možno by to pre ňu bolo ťažšie, ale to ju neoprávňovalo, aby odišla len tak. Prečo mi to nemohla povedať? Prečo mi nemohla dať čas pripraviť sa na to?" Kričal som so zaťatými päsťami a prudko sa postavil od stola.

Eden sa tiež postavil a z chladničky vybral otvorenú fľašu koňaku. Následne sa natiahol pre pohár, ktorý naplnil do polovice a podal mi ho. Tekutina mojím hrdlom prešla tak rýchlo, že som si ani neuvedomil jej chuť.

,,Ešte?" Natiahol sa ku mne Eden s fľašou, no na miesto odpovedi som pohár položil späť na stôl .

,,Pôjdem si ľahnúť," odvetil som a pomalými krokmi sa presunul späť do izby, v ktorej som stále cítil vôňu Margo.

Posadil som sa na posteľ a zrak presunul ku skrini v ktorej sa stále nachádzalo jej oblečenie. Zúrivo som sa postavil a pristúpil k policiam, na ktorých ležali úhľadne uložené kopčeky. S úškrnom na perách som všetko oblečenie vyhádzal a až potom, keď som ho videl ležať rozhádzané po celej miestnosti som si ľahol späť do postele.