Margo

Ruka v ruke sme sa vracali ku drevenému domčeku, kde sme boli ubytovaní. Napriek tomu, že sme jedli pred hodinou, stále som sa cítila poriadne plná. Napokon som tiež bola vďačná, že sa Aaronovi podarilo presvedčiť ma na morské plody. Spočiatku som si myslela, že to môj žalúdok nevydrží, no napokon to bol sám Aaron, ktorý ma upozorňoval, aby som to nepreháňala, pretože by mi mohlo byť zle. A mal pravdu. Cesta lanovkou hore bol len slabý odvar toho, čo nasledovalo cestou dole. S plným žalúdkom to nie je nič príjemné, verte mi.

Za sprievodu hlasného smiechu sme došli až ku terase, kde sedel Eden a medzi zubami držal hrubú hnedú cigaru.

,,Ahoj," veselo som pozdravila a posadila sa oproti neho.

S nadvihnutým obočím si ma prezrel a mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala. Cigara sa ku nemu ani trochu nehodila.

,,Afojte," pozdravil, pretože plné ústa mu bránili v rozprávaní.

,,Afo fi fi ufila lanofku?" Opýtal sa a ja som pohľad spýtavo presunula na Aarona.

,,Tak nejak som dúfal, že ťa na to ukecám," pokrčil ramenami.

,,A fo fte vymyfleli f jej rodifmi?" Mrmlal Eden ďalej, čo som viac nevydržala a hlasno sa rozosmiala.

,,Pre boha, Eden. Vyber si to z tej huby, ani hovno ti nie je rozumieť," prevrátil očami Aaron. To už som sa zadúšala smiechom a Eden na mňa urazene zazrel.

,,Fo...Pardon, čo ti je smiešne?" Zagánil na mňa, no na miesto odpovedi som zodvihla ruky v obrannom geste.

,,Tak, čo? Prišli ste s nejakým bojovým plánom, ako vyriešiť našu nezávidenia hodnú situáciu?" Opýtal sa konečne zrozumiteľne a moja dobrá nálada sa stratila rovnako rýchlo, ako prišla.

Sľúbila som si, že na nič z toho myslieť nebudem, no tiež som rátala s tým, že nastanú situácie, kedy to nebude možné. Napriek tomu som sa rozhodla prenechať vysvetľovanie na Aaronovi. A ten sa ho chopil takmer okamžite. Aj napriek tomu, že som to nečakala, Edenovi dopodrobna vyrozprával, ako sme sa dohodli a tiež niekoľko krát zdôraznil, aby sa ma sám nepokúšal o nič presviedčať. A ja som mu za to bola skutočne vďačná.

Eden možno prvý krát v živote mlčky počúval a občas jemne prikývol. Inokedy zase pohľad presunul na mňa, ako by si chcel overiť, že všetko, čo Aaron hovorí sedí.

,,Dúfam, že si zariadil, čo som od teba žiadal," povedal napokon Aaron a ja som okamžite spozornela.

Nemusela som sa vôbec na nič pýtať, aby bol obom môj záujem ihneď jasný.

,,Myslíš si, že nedokážem zohnať posratú kartu?" Odpovedal oduto Eden a z vrecka béžových, ľanových nohavíc vytiahol starší mobil, ktorý následne z buchotom položil na stôl.

,,Debil," odvrkol Aaron a v ruke niekoľko krát poprevracal mobil, aby skontroloval, či funguje.

,,Chceš im zavolať hneď, alebo si to potrebuješ premyslieť?"

Na miesto odpovedi som hlasno preglgla. Okamžite ma rozbolelo brucho a telom sa mi prehnala vlna paniky. Veľmi som im chcela zavolať. Verila som, že by zo mňa opadlo množstvo stresu, no zároveň som nemala tušenie, čo by som im mala povedať. Ak sa v telefóne ozve otec, bude to moja smrť. Aspoň to mi napadlo, ako prvé.

,,Ja...chcem im zavolať hneď," vyslovila som napokon potichu a pohľad uprela na mobil, spočívajúci v Aaronovej ruke.

,,Fajn, necháme ťa osamote," ozval sa Aaron a už sa chystal postaviť, no moja ruka ho zastavila.

,,Nechcem byť sama," zašepkala som prosebne a Aaron sa ako na povel posadil späť na miesto.

,,Nemusíš sa báť, ak bude mať veľké reči, osedlám si papagája a pôjdem mu nakopať prdel," zahnal sa rukami Eden, čím predviedol svoje boxerské umenie.

Aaron pretočil očami, no ja som sa z chuti rozosmiala. A skutočne mi jeho slová pomohli. Akoby som svoju myseľ presvedčila, že je pri mne stále niekto, kto ma môže stále chrániť.

Vystrela som pred seba ruku a keď mi Aaron podal mobil, roztrasenými prstami som z pamäti vyťukala mamine číslo. Neprekvapilo ma, keď hovor zodvihla už po prvom zazvonení. Bola som si viac než istá, že potom, ako som sa z ničoho nič vyparila sa od neho ani nepohla.

,,Prosím," ozvala sa tichým hlasom.

,,Ahoj, mami," odpovedala som a po líci sa mi okamžite skotúľala krokodília slza.

,,Margo, zlatíčko moje. Pane bože, tak veľmi sme sa o teba báli. Kde si? Si v poriadku? Tak veľmi som sa bála, že si mŕtva," chŕlila jednu otázku za druhou.

,,Mami...som...som v poriadku," vyslovila som cez slzy.

Pohltil ma plač, ktorý som viac nedokázala zadržiavať a rovnaký sa ozýval aj na druhej strane linky.

,,Mami, neplač," zaprosila som, no sama som nedokázala svoje emócie ovládnuť aj napriek tomu, že som si bola istá, že plakať nebudem. Možno preto, že som verila, že zodvihne práve otec.

,,Kde si, Margo? Hovorí sa, že si ušla za tým väzňom. Je to pravda?" Ozvalo sa v telefóne a napriek tomu, že som nemala zapnutý reproduktor, vedela som, že Eden s Aaronom počuli každé jedno slovo. No napriek tomu ich to neprekvapilo.

,,Nie, mami. Ja neviem, kde sa ukrýva Vance. Ja som však odišla z iného dôvodu. Odišla som, pretože som si potrebovala oddýchnuť od otca. Od života v ktorom ma tak veľmi dusil a...potrebovala som nájsť samú seba. Ale nemusíš sa báť. Nech som kdekoľvek, som tu šťastná," vyslovila som tento krát omnoho pokojnejšie a jemne sa usmiala na Aarona.

,,Daj mi ten mobil. Okamžite mi daj ten mobil!" Ozvalo sa na druhej strane linky a ja som až teraz pochopila, že ma mama podrazila. Mala hovor zapnutý na reproduktore. Po celý čas.

,,Tak ja som ťa dusil? To iba začnem, keď ťa nájdem! Myslíš si, že si ujdeš bohvie kam a zabudneš na to, že tu máš rodinu? Mama ide zošalieť, to ťa ani trochu nezaujíma? Ochorela a môžeš za to ty!" Vrieskal do mobilu, až som si ho musela odtiahnuť od ucha.

Periférne som zazrela Aaronovu tvár, ktorá bola takmer bordová od hnevu. Pozoroval ma so zaťatou sánkou a ja som sa bála momentu, kedy vybuchne a mobil mi vytrhne z ruky.

,,Čo je s mamou?" Zašepkala som do mobilu, pretože všetky ostatné výčitky som vnímala len veľmi skreslene.

,,Je chorá! Si hluchá, alebo sprostá?"

A presne v tom momente Aaron urobil to, čo som čakala. Vytrhol mi z ruky mobil skôr, než by som stihla akokoľvek protestovať. Napriek tomu som prudko vyskočila a ruky zopla v prosebnom geste. Nemohol by urobiť nič horšie ako to, čo práve plánoval.

Voľnú ruku mal zovretú v päsť, no napokon jediným ťahom hovor ukončil a ja som si hlasno vydýchla. Telefón rýchlo rozobral a rovnako rýchlo zo sveta zniesol kartu.

,,Nájdem si ho a vybijem jeho materi zuby," ozval sa rozhodne Eden a obaja sme si ho zmätene prezreli.

,,Jeho mama je už po smrti," nadvihla som obočie aj keď som nerozumela, prečo som vôbec na tú hlášku reagovala.

,,Som v strese. Prepáčte," sklopil zrak do zeme a ja som ten svoj znovu obrátila k Aaronovi, ktorý v ruke stále zvieral mobil.

Potom, ako sa naše pohľady stretli si ma pritiahol do pevného objatia.

,,Myslím, že by sme si mali ísť ľahnúť. V noci si toho veľa nenaspala," zašepkal mi do vlasov a ja som súhlasne prikývla.

Až teraz som si uvedomila, ako veľmi unavená som. Eden stále sedel bez pohybu na sedačke a vstrebával všetko, čo sa pred pár minútami odohralo. My sme sa však bez povšimnutia stratili v dome a naše kroky okamžite nasmerovali do spálne.

V momente, ako sa za nami dvere zatvorili ma Aaron prudko prirazil o ich vnútornú stranu a ja som vedela, že v tejto chvíli môže byť jediným, kto mi dokáže pomôcť.

_________________________________________

❤
Nemusíte mať strach. V ďalšej kapitole sa dočkáte pokračovania. Musela som to však seknúť tu, pretože by to ešte zrejme bolo na dlho. Mám vás rada a veeeeľmi vám ďakujem za vašu podporu.
❤