Margo

Sedela som na pláži a užívala si teplo, ktoré mi dopadalo na pokožku. V inom prípade by som pre podobný pohľad na more vraždila. Dala by som všetko za to, aby som na podobnom mieste mohla žiť. V inom prípade...

,,Ahoj," pozdravil potichu Aaron a posadil sa na miesto vedľa mňa.

Okrem nás sa na pláži nenachádzal takmer nikto. Okolo nás prebehlo niekoľko bežcov, dokonca aj bar v ktorom sme boli naposledy zíval prázdnotou.

,,Ahoj," odzdravila som, no nespúšťala som zrak z jemných vĺn, ktoré sa dvíhali na hladine.

,,Hneváš sa?" Opýtal sa popri tom, ako sa naťahoval za malou skalkou, ktorú následne hodil do vody. Na hladine jemne čľupla, no prúd vody okamžite zakryl akúkoľvek stopu.

,,Nehnevám. Som len sklamaná," priznala som a ruky zaborila do teplého piesku. Narazila som pri tom do Aaronovej ruky, ktorá spočívala na rovnakom mieste. Prudko som ju však stiahla späť ku telu.

,,Potreboval som to rozdýchať. Popremýšľať nad tým čo bude správne pre mňa, ale hlavne pre teba. A tak som dospel k záveru, že ťa tu nebudem nútiť ostávať. Dokonca ťa nebudem ani presviedčať. Dnes sa ozveš rodičom a povieš im, že si v poriadku. A potom bude už len na tebe, ako sa rozhodneš. Máš čas. Môžeš ostať, ako dlho budeš chcieť. No ak sa budeš chcieť vrátiť domov, nebudem ti nijakým spôsobom brániť," vydýchol a pohľad zo zeme zodvihol na miesto, kam som sa pred tým pozerala ja.

,,Ja...neviem. Neviem, čo mám na to povedať. Som z toho všetkého zmätená," vydýchla som a prudko sa otočila smerom, kde sedel Aaron.

,,Nemusíš hovoriť vôbec nič," prešiel mi končekmi prstou jemne po líci a ja som pod jeho dotykom okamžite zatvorila oči.

,,Vieš. Verím, že všetko sa deje z nejakého dôvodu. To, že som sa ocitol v tom väzení. Že som možno mamu zbavil trápenia aj keď spôsobom, akým by som to neurobil nikdy z vlastnej vôle. Možno to však tak malo byť. A napriek tomu, akou stratou som si prešiel v tom väzení som stretol teba. Bol som presvedčený, že tam ostanem navždy. Že tam umriem. No keď som stretol teba zažil som pocit, na ktorý som takmer zabudol, že existuje. Cítil som nádej. Prišla s tebou a ja som vedel, že jedine vďaka tebe sa môžem dostať z tej diery. Možno si mala pocit, že som ťa nechutne využil, no musíš mi veriť, že už vtedy som chcel byť len s tebou. A jediný spôsob, ako to urobiť bolo použiť ťa. No napriek tomu všetkému som bol sebecký. Pretože som sa nikdy neopýtal, či chceš to isté aj ty," hovoril bez jedinej prestávky, dokonca som mala pocit, že počas tých slov ani nedýchal.

,,No ty si za mnou chodila. A ja som tomu veril. Ale neviem, či to chceš rovnako aj teraz," doplnil a jednu z rúk vzal do jeho teplej dlane.

Zelené oči upieral do mojich a ja som sa po jeho slovách cítila, ako znovuzrodená. Uvedomila som si, že to boli presne slová, ktoré som potrebovala počuť. Nepresvedčili ma, no cítila som po nich akýsi vnútorný pokoj, ktorý ma na malý moment donútil usmiať sa.

,,No ja chcem teba. Nie život bez mojej rodiny. Bez priateľov a tiež bez môjho starého života," odvetila som napokon a pokoj, ktorý sa črtal v Aaronovej tvári teraz vystriedalo mračenie.

,,Chceš mňa, no nechceš tu ostať," prikývol a nervózne si voľnou rukou zašiel do vlasov, ktoré teraz postávali všetkými smermi.

,,Možno...možno by sme si mohli užiť ten čas, ktorý nám ešte ostáva," zašepkala som.

,,A urobím všetko preto, aby si si ten čas užila. So mnou," zašepkal mi blízko pri uchu a jemne ma pobozkal na líce.

Hneď na to sa prudko postavil a nastavil ku mne ruku, aby som sa postavila tiež.

,,Niečo ti ukážem," povedal s úsmevom, keď som jeho ruku prijala.

~

,,Tak tam ma nedostaneš," divoko som pokývala hlavou, keď sme sa ocitli pred vysokou lanovkou, ktorá viedla priamo na vysoký kopec obkolesený najrôznejšími stromami a rastlinami.

,,Myslel som, že si hladná," pokrčil plecami, no za ruku ma viedol ďalej, až sme sa dostali ku výpravcovi, ktorý už otváral na moje prekvapenie priestrannú kabínku lanovky. Napriek tomu však nevypadala príliš bezpečne a ja som tak znovu o krok ustúpila. Pripomínala mi starú, kovovú škatuľu.

,,Čo to s tým má spoločné?" Pokrčila som nosom a znovu protestne pokývala hlavou.

,,Tam hore," ukázal prstom kdesi pred seba na vysoké kopce, ktoré sa pred nami črtali, ,,je tá najlepšia reštaurácia v akej si kedy jedla," doplnil a na tvári sa mu sformoval jemný úškrn.

,,Nie," vystrčila som bradu dopredu, aby som mu dala najavo, že som svoje rozhodnutie myslela vážne.

,,Posera," zamrmlal si Aaron popod nos, načo som ho urazene šťuchla do pleca.

,,To teda nie som," zavrčala som.

,,Dokáž," ukázal pred seba na plechovku, do ktorej som mala nastúpiť.

Za sprievodu niekoľkých nadávok, ktoré som mohla počuť len ja sama som nastúpila do kabínky, ktorá sa pod mojou váhou okamžite rozhojdala. S privretými očami som sa posadila na sedadlo a hľadala oporný bod, ktorého by som sa mohla zachytiť.

Dlho som však hľadať nemusela. V momente, ako sa Aaron posadil vedľa mňa a položil si ruku okolo mojich ramien, pocítila som zvláštny pokoj. Zvláštny preto, že napriek strachu, ktorý som stále mala som mala pocit, že sa mi na tomto mieste začína páčiť. Možno za to však mohla prítomnosť Aarona. Možno by som sa s ním cítila dobre kdekoľvek. Možno...

Kabínkou prudko trhlo a ja som zhíkla. Hneď potom sa dala do pohybu a keď sme konečne nabrali výšku, mala som možnosť vidieť nádhernú prírodu, ktorú Lombok ukrýval. Všetko to bolo tak nádherné, že som na tú krásu pozerala s otvorenými ústami. A Aaron ma nechal, aby som si ten pohľad užila. Ani jediný krát ma nevyrušil, nepovedal jediné slovo.

Keď som sa na jeden krátky moment otočila jeho smerom všimla som si, že namiesto pohľadu, ktorý sa nám ponúkal cez presklené okno sledoval mňa. Sledoval môj výraz, každú jednu mimiku, ktorá sa každou sekundou menila. Vždy keď som zahliadla niečo nové, čo ma očarilo ešte viac, ako to predošlé.

Dokonca som pocítila sklamanie, keď sa mechanizmus s hrmotom zastavil a my sme museli vystúpiť. Ako prvý sa s kabínky vysúkal Aaron a následne mi podal ruku. Zoskočila som na kovový povrch, ktorý slúžil, ako výstup z lanovky.

Obzerala som sa okolo seba a do pľúc naberala vzduch, ktorý sa nadmorskou výšou citeľne zmenil. Priamo pred nami sa nachádzala vychodená lesná cestička, ktorá končila priamo pred dreveným domčekom podobných rozmerov v akom sme boli ubytovaní. Pred týmto sa však nachádzala omnoho väčšia terasa s drevenými lavicami. Zdobená bola zvláštnymi papierovými balónikmi modrej farby.

Aaron ma chytil okolo pásu a spoločne sme kráčali ku terase, ktorá bola už teraz do polovice plná. Iste, pomaly sa blížil čas obeda. Vkročili sme na terasu a drevená podlaha mi pod nohami hlasno zavŕzgala. Posadili sme sa ku stolu na kraji, odkiaľ sme mali výhľad na prírodu okolo nás. Z každej strany sa ozývalo krákanie vtákov, čo pôsobilo neuveriteľne ukľudňujúco.

,,Teraz vyzeráš úplne inak," ozval sa Aaron sediaci oproti mňa. Opieral sa o lakte a s hlavou, jemne natočenou nabok ma pozoroval.

,,Inak?" Zmätene som nadvihla obočie.

,,Áno. Nemáš strach. Nekladieš si zbytočné otázky. Proste si užívaš daný moment," odvetil potichu.

Na malú chvíľu som sa nad jeho slovami zamyslela, no uvedomila som si, že má pravdu. Od momentu, ako sme nastúpili do lanovky som nepomyslela na nič, čo ma do tejto chvíle ťažilo. Pretože som bola skutočne šťastná. A možno som ten pocit pocítila po rokoch po prvý krát. 

_________________________________________

❤
Ahojte, milí moji. Túto kapitolu by som chcela venovať vám všetkým,  ktorí môj príbeh čítate a podporujete ma. Som vám veľmi vďačná. Verím, že vás poteší takáto oddychovejšia kapitola.
❤