Margo

Červená od hanby som prešla do kúpeľne. Pred sebou som držala šaty, ktoré len letmo zahaľovali to, čo už aj tak obaja bratia videli.

Na prebratie som si dopriala poriadne studenú sprchu a snažila sa rozpamätať na udalosti, ktoré sa včera odohrali. Nič. Len prázdno. Naivne som dúfala, že som Aaronovi nepovedala nič, čo by ma neskôr mohlo mrzieť. Moja pamäť bola, ako po útoku termitov. Úplne nepoužiteľná. A podobne som sa cítila sama. Ako živá chodiaca mŕtvola.

Po dlhej sprche som sa konečne dostavila do kuchyne, kde už za stolom sedel Aaron a Eden. Napriek tomu, že som pociťovala obrovský hlad, tento krát ma žiadne raňajky nečakali. Na miesto toho na stole ležal tablet po ktorom Eden nervózne búchal prstami.

Tušila som, že to nemôže byť dobré znamenie. Eden sa predsa vždy usmieval, ako slniečko na hnoji, no tento krát bol jeho výraz nečitateľný. Pohľad neustále upieral kdesi pred seba. Zrak som presunula na Aarona, ktorý ale pozeral priamo na mňa. Na tvári sa mu objavil jemný úsmev, no bolo zreteľné, že bol nasilu. Rukou mi pokynul, aby som sa posadila za stôl ku nim a mne zovrelo žalúdok.

,,Kde máš mobil?" Opýtal sa po chvíľke ticha Aaron a ja som hlasno preglgla. Začínala som tušiť kadiaľ sa bude náš rozhovor uberať, no stále mi nebolo jasné, čo sa stalo.

,,Kdesi v taške. Eden mi z neho už v lietadle vybral kartu," zamrmlala som.

,,Nechápem, ako sme mohli byť tak sprostí," buchol si po čele Eden a ja som bola zaskočená, že nech sa jednalo o čokoľvek, práve Eden panikáril.

,,Čo sa deje?" Opýtala som sa nespúšťajúc zrak z Aarona, ktorý si rukou prechádzal po jemnom strnisku na brade.

,,Ty za to nemôžeš," pokýval hlavou, čo ma ešte väčšmi zmiatlo.

,,Do horúceho pekla. Povie mi už niekto, čo sa tu deje?" Vyprskla som a rukami rozhodila okolo seba.

Eden sa zhlboka nadýchol a tablet, ktorý mal do teraz položený pred sebou posunul mojím smerom. Stlačil malé tlačidlo na boku a obrazovka sa rozsvietila jasným svetlom. Na malý moment som musela prižmúriť oči, aby som zaostrila na text. V momente, keď sa mi to podarilo som ústa otvorila dokorán.

Potom, ako som si prečítala text a niekoľko krát si prezrela fotografiu na ktorej som bola ja som svoj pohľad obrátila na chlapcov, ktorí si ma s očakávaním prezerali. No nedokázala som povedať vôbec nič. Premýšľala som len nad tým, ako som mohla byť tak hlúpa a rovnako sebecká.

,,Sme proste v hajzli," pokrčil ramenami Aaron a ja som len súhlasne prikývla. Na nič viac som sa nezmohla.

,,Tak to si kúp permanentku, brácho. Pretože tam si pomerne často," vydýchol Eden a lakťami sa oprel o stôl.

,,Je to moja chyba," nervózne som si poťahala za vlasy a ticho, ktoré po mojich slovách nastalo ma utvrdzovalo v tom, že som mala pravdu.

,,Nie je to tvoja chyba. Malo mi napadnúť, že ak sa rodine neozveš, vyhlásia po tebe pátranie. Nerozumiem však, prečo si im nezanechala aspoň nejaký odkaz. Dobre vieš, aký je tvoj otec," vydýchol Aaron a ja som zahanbene sklopila pohľad.

Isteže som vedela. Bola to moja chyba.

,,Čo budeme teraz robiť? Budem sa musieť vrátiť domov?" Potichu som pípla.

A až v tomto momente som si uvedomila, ako veľmi sa bojím návratu. Zrak som zodvihla späť k Aaronovi, ktorého tvár v jedinej chvíli vystriedala tisíc podôb. Najviac však hnev, ktorý jeho tvár sfarbil do červena. Svedčila o tom tiež zaťatá sánka a ruky zaťaté v päsť, ktoré v sekunde, ako si všimol môj pohľad stiahol pod stôl.

,,Kurva," zreval Aaron, načo som preľaknuto nadskočila.

,,Čo keby sa proste len ozvala domov. Zoženiem jej nejakú jednorázovú kartu. Napíše domov správu o tom, že je v poriadku. Alebo rovno zavolá, aby nemali pochybnosti o tom, že ju niekto zabil, alebo také čosi," ozval sa Eden a pomaly sa vystrel na sedačke. Očividne bol so svojím nápadom spokojný.

,,Ty si myslíš, že mi to nenapadlo?" Precedil cez zuby Aaron a mne sa jeho nápad razom nezdal tak dobrý.

,,Stačí jeden hovor a jej rodičia budú vedieť v ktorej krajine sa nachádza. A to by predstavovalo dosť veľký problém. Problém, pre mňa. Prečo myslíš, že bolo potrebné, aby vycestovala na falošné doklady?"

,,Najrozumnejšie bude, ak sa vrátim domov. Je to jediná možnosť, ako ťa neohroziť," zašepkala som, pretože som mala pocit, že môj návrh je jediný, ktorý dáva aspoň trochu zmysel.

,,Nie  myslím, že to risknem. Tvoje zmiznutie budú spájať s mojím útekom, no pochybujem o tom, že by do toho zacházali až tak do detailov. Myslím, že isté riziko tam je, ale nie natoľko, aby sme sa museli báť. Eden má pravdu. Jednoducho zavoláš domov. Avšak, ak zavoláš domov teraz, všetkým bude jasné, že si so mnou. A ak sa ešte niekedy vrátiš domov, späť už sa vrátiť nesmieš," prehodnotil odrazu svoje rozhodnutie Aaron a ja som neveriacky pokrútila hlavou.

,,To odo mňa nemôžeš žiadať," zamrmlala som zadržiavajúc slzy, ktoré sa mi tlačili do očí.

Aaron však na miesto odpovedi, alebo akejkoľvek reakcii mlčal, čo na mňa pôsobilo ešte zdrvujúcejšie. Po malej chvíli sa postavil a odkráčal po schodoch do izby, kde sme spolu len nedávno ležali v posteli a verili, že je všetko presne tak, ako má byť.

Hlavu som si založila do dlaní a napriek tomu, že som sa vždy hanbila pred druhými plakať, niekoľko sĺz opustilo moje oči. Na ruke mi pristála Edenova teplá dlaň, no za nič na svete som sa nechcela pozrieť do zelených očí, ktoré boli takmer totožné s Aaronovými.

,,Margo, bude to v poriadku," zašepkal a ja som tlmene zavzlykala. Neverila som jeho slovám.

,,Nie nebude. Nemôžem sa predsa rozhodnúť nad niečím takým. Mám si vybrať medzi Aaronom, ktorého takmer nepoznám a svojou rodinou, s ktorou som vyrastala. Uvedomuješ si to vôbec?" Zodvihla som konečne červené oči jeho smerom.

,,Iste. Presne viem o čom hovoríš. S tým rozdielom, že na tej druhej strane nestojí niekto koho nepoznáš, ale niekto, koho ľúbiš," odpovedal s vážnou tvárou a rovnako, ako pred tým jeho brat sa postavil od stola a skôr, než by som stihla akokoľvek protestovať ostala som v kuchyni úplne sama.

Oči som presunula na poschodie, kde sa stratili obaja chlapci a nemotorne sa zodvihla so stoličky. Premýšľala som, kam by som išla. Nemala som chuť sa baviť ani s jedným z nich. Eden mi nemohol pomôcť žiadnym spôsobom, no na Aarona sa jedna moja časť hnevala.

Ocitla som sa v situácii, kedy jedna moja časť potrebovala, aby sa so mnou porozprával. Aby mi pomohol rozhodnúť sa. Zároveň som premýšľala nad slovami, ktoré vyslovil Eden. Nemohla som predsa Aarona ľúbiť, alebo áno? A ľúbil on mňa?

Keby som vedela odpoveď na túto otázku, možno by bolo moje rozhodovanie jednoduchšie. No ja som nemohla tušiť, ako vážne to so mnou Aaron myslí. Nemala som s ním predsa žiadnu budúcnosť. Nemala som istotu. Nemala som vlastne nič. Nemohla som sa rozhodnúť. V jedinej chvíli som si uvedomila, že možno ani nebolo nad čím. 

_________________________________________

❤
Tak sa nám to trošku zvrtlo 😏
Kapitolu venujem
Ema_Luna, user08782260, AureliaStaviarska, Eisblut79, Ayhla_, gabri-88, leonalevinski, vykecavacka, Dadalili3
Za to, že stále stojíte pri mne a podporujete ma. Za vaše nádherné komentáre, ktoré tak rada čítam a vždy mu urobia obrovskú radosť.  Samozrejme, ďakujem aj vám ostatným za každý jeden vote a prečítanie. Veľmi si to vážim.
❤