Margo

,,Dobrú noc, Margo," vyslovil Aaron potichu, postávajúc medzi dverami jeho izby.

,,Nemusíš ísť," zašepkala som prekvapená vlastnými slovami.

Isteže som nechcela, aby odišiel. Od momentu, kedy som ho prvý krát videla vo väzení sa so mnou moje telo pohrávalo. Prahlo po potetovanom chlapcovi so zelenými očami a teraz, keď som mala možnosť dotýkať sa toho tela a preskúmať všetky obrazce, ktoré ho zdobili nechcela som aby odišiel.

,,Nemusím?" Nadvihol prekvapene obočie a pomalými krokmi sa presunul ku posteli, na ktorej som ležala.

,,Nie," riekla som potichu a potriasla hlavou.

Aaron obišiel posteľ a ľahol si na miesto, priamo za mnou.

V momente, ako som za sebou pocítila jeho prítomnosť, stuhla som. Do slova a do písmena som stuhla. Nebola som schopná sa pokojne ani nadýchnuť.

Potetovanú ruku si jemne preložil cezo mňa a prsty položil na nahé brucho, ktoré mi vykúkalo z krátkeho trička. Celým telom sa pritlačil na to moje, načo som si s prižmúrenými očami zahryzla do pery.

Tie svoje priložil na miesto na mojom pleci a rukou si ma ku sebe pritiahol ešte bližšie, aj keď som bola len pred pár sekundami presvedčená, že viac už to nejde.

,,Neveril som, že prídeš. Bol som si istý, že nie," povedal potichu blízko môjho pleca, na ktorom som cítila jeho horúci dych.

,,Ja tiež nie," priznala som.

,,Prečo si potom tu?" Opýtal sa po chvíľke ticha a ja som sa nad odpoveďou musela znovu zamyslieť.

Premýšľala som nad ňou vlastne po celý čas, no ani raz som si nedokázala svoje správanie racionálne vysvetliť.

,,Viem len to, že som sa za posledné týždne zmenila. Nikdy by mi ani nenapadlo, že by som raz bola schopná vecí, ktoré som urobila. Veci na ktoré by som sa nikdy neodvážila. No teraz som tu. S chlapcom, ktorého nepoznám, ehm, no vlastne dvomi a zisťujem, že nepoznám ani samú seba," vydýchla som.

,,Schopná pobozkať vraha?" Ozval sa za mojím chrbtom a ja som prekvapene zvraštila obočie. To však vidieť nemohol.

,,Áno, to tiež," prikývla som napokon.

,,Vtedy som však ešte netušila, ako je to naozaj," dodala som, pretože mi odrazu prestávalo dávať zmysel nazývať ho vrahom.

Iste. Na tom, že niekomu vzal život sa nič nezmenilo. No dôvod, prečo to urobil som chápala. Verila som tomu, že väčšina ľudí by sa na jeho mieste zachovalo rovnako. Možno je to ťažké čo i len vysloviť, no nedokázala som si ani len predstaviť, že by mojej rodine niekto ublížil. A tiež som si bola istá, že by som sa v takom prípade zachovala rovnako. Možno sa to niekomu bude zdať čudné, no ja som Aarona pre jeho odvahu obdivovala.

,,Stále to však nemení nič na tom, že som vrah. Som zločinec na úteku a ty..."

,,Čo ja?" Vymanila som sa z jeho objatia, aby som sa mu mohla pozrieť do zelených očí, do ktorých som sa zamilovala.

A vlastne to bolo po prvý krát, kedy som si túto skutočnosť priznala. Zamilovala som sa do zločinca na úteku. A teraz sme boli na úteku spoločne.

,,Ja len...chcem, aby si bola moja. No netuším, ako na to. Netuším čo mám urobiť, aby si zostala. Nechcem, aby si sa vrátila domov. Chcem po tvojom boku zaspávať už odo dňa, ako som ťa prvý krát videl v tej skurvenej base. Už vtedy som..."

Nedopovedal, pretože som mu na plné pery priložila prst.

,,Budem sa musieť vrátiť domov," zašepkala som a celým telom sa otočila, takže sme teraz mali možnosť pozerať si pri rozhovore priamo do tváre.

Aaron prudko privrel oči a vydýchol vzduch, ktorý sa mu nahromadil v pľúcach.

,,Myslel som, že tam nie si šťastná. Ale tu môžeš byť. Mám prachy. Kopec prachov. Dokážem sa o teba postarať. Len sa už nevracaj ku tomu kokotovi, ktorý si ťa nezaslúži," precedil cez zuby a jeho prudká zmena nálady ma prekvapila.

,,Mám tam rodinu, ktorá mi chýba," snažila som sa mu oponovať, no bez akéhokoľvek účinku. Aaron sa jednoducho zaťal a práve v tento moment som zistila, že s tvrdohlavým Aaronom si nedám rady ani ja.

,,Myslíš tvojho despotického otca, ktorý ťa úplne zničil? Len sa na seba pozri, Margo. Keď som ťa spoznal okamžite som vedel, ako na teba. Stačí tak málo, aby si človek získal tvoju dôveru. Slepo dôveruješ úplne každému, pretože si slabá. Presne to z teba urobil!" Vyštekol a prudko sa posadil na posteli.

Slabá.

Slová, ktoré som od otca počúvala stále. Nech som sa snažila akokoľvek, vždy som bola v jeho očiach slabá. A teraz už som bola rovnaká aj v očiach Aarona.

,,Ani netušíš, ako veľmi ste si podobní," odvrkla som a urazene sa otočila smerom od Aarona, no jeho mohutná ruka ma okamžite stiahla späť, načo som na neho nervózne zazrela.

,,To ani zďaleka nie," zaprotestoval, zapichávajúc do mňa zelené oči.

,,Pretože ja urobím všetko preto, aby si bola šťastná."

,,To hovorieval tiež," nadvihla som obočie, čím som Aarona očividne vytočila. Svedčil o tom výraz, akým sa na mňa pozeral.

,,Margo, prestaň sa kurva správať, ako malá. Hovorím vážne. Postarám sa o teba."

V tom istom momente som sa naštvala ja. Tak veľmi, až som musela vyskočiť z postele a urobila som to tak prudko, že ma tento krát nestihol zachytiť.

,,Ja nepotrebujem, aby sa o mňa niekto staral. Pretože, ako hovoríš nie som tak slabá, ako sa možno zdám. A vieš čo? Možno som sa mýlila. Možno som sem nemala chodiť. Pretože si presne taký istý, ako Dustin, alebo môj otec. Snažíš sa mi dostať do hlavy. Chceš ma prevychovávať a to ja nedovolím!" Kričala som a Aaron ma sústredene sledoval. Jeho mimika sa ani na malý moment nezmenila a ja som bola rozčúlená ešte viac zo zistenia, že z jeho tváre nedokážem vôbec nič vyčítať.

,,To je moje dievča," víťazoslávne sa usmial a ja som s otvorenými ústami stála na mieste a kývala hlavou zľava doprava.

,,Čo? Čo-čože?" Neveriacky som znovu pokrútila hlavou a sledovala Aarona, ktorý sa pomaly dvíhal z postele a podišiel až ku mne.

,,Viem, že to čo som ti povedal sa nepočúva dobre. No musíš vedieť, že by som sa ti nikdy nesnažil riadiť tvoj život. Páči sa mi, aká dokážeš byť ostrá, keď je to treba a tiež viem, že sa o seba dokážeš postarať aj sama. No ja sa o teba starať budem, pretože to tak chcem. A Margo..." na chvíľu sa odmlčal a moje telo presunul do svojho objatia. Pery priložil k mojím vlasom, do ktorých následne vyslovil ďalšie slová, ,,to ja potrebujem teba. Pretože bez teba by som tu teraz nebol. A ak odídeš, nemám už vôbec nikoho. Eden odíde tiež, pretože má svoj život mimo tohto sveta."

,,Musím odísť. Nie teraz, no budem musieť odísť," vyslovila som s ťažkosťami a zároveň obavami z jeho reakcie.

,,A ja budem musieť veriť, že ťa za tých pár dní donútim zmeniť názor," usmial sa mi do ucha, na ktorom napokon zanechal malý bozk.

,,Poďme spať, pani dozorkyňa," uškrnul sa a za ruku ma viedol k posteli, kde sme zaujali rovnakú polohu, ako na začiatku.

A tak som zaspávala v náručí Aarona Vancea, ktorý ma znovu úplne dokonale opantal. A napriek vedomiu, že som znovu podľahla jeho zeleným očiam,
som zaspávala s úsmevom na perách a na malý moment dokonale šťastná. 

_________________________________________

❤
Tak na začiatok sa vám chcem ospravedlniť, že som vás nechala na ďalšiu kapitolu čakať. No, ako už som spomínala v príbehu THE DEVIL'S BRIDE, ktorý, ale nečítate všetci, (preto to spomínam aj tu) s priateľom trochu užívame voľné dni, takže som veľmi málo doma. Avšak, už sa budem snažiť pridávať rovnako, ako doteraz. Ďakujem za trpezlivosť 😘😘😘
❤