Margo

,,Počkajte, prosím!" Kričala som za autobusom, ktorý sa práve pohýnal zo zastávky.

Za sebou som ťahala snáď tonový kufor, no vodič si ma zrejme nevšimol. So zvesenými plecami som sa zastavila len niekoľko metrov od zástavky a sledovala odchádzajúci autobus.

Napadlo mi, že to bolo možno znamenie. Môj nápad sa mi aj tak nezdal, ani tak zďaleka dobrý, ako pred pár sekundami a všetko odhodlanie zo mňa razom vyprchalo.

Posadila som sa na lavičku zástavky a kufor si zložila pred seba. Lakťami som sa oprela o jeho vrch a zadívala sa na cestu, ktorou sa každú chvíľu prehnalo nejedno auto.

,,A je po spobode" zašepkala som do prázdna, keďže sa už okrem mňa na zástavke autobusu nenachádzal nikto iný.

Pohľad som upierala pred seba keď som si všimla čosi, čo mohlo byť tiež znamenie číslo dva.

,,Odvolávam," povedala som nahlas a ťahajúc kufor som sa rýchlym krokom presunula k prechodu a šikovne prebehla na druhú stranu, kde postával vedľa auta taxikár a pofajčieval práve cigaretu.

,,Môžete ma hodiť na letisko?" Odvetila som lapajúc po dychu, načo si ma muž v stredných rokoch s jemným porastom na tvári prekvapene prezrel.

,,Prepáčte, slečna, ale mne už na dnes padla," odvetil a ohorok z cigarety dôkladne zašliapol špičkou topánky.

,,Dám vám dvojnásobok, alebo...alebo trojnásobok. Koľko len chcete. Prosím," založila som si ruky v prosebnom geste.

Muž na chvíľu zaváhal, no napokon neochotne prikývol a ja som sa nečakajúc na neho posadila do auta. Hneď na to som si však spomenula na kufor, ktorý stále postával vedľa auta a dvere znovu otvorila, no taxikár ma mávnutím ruky zastavil.

,,Hodím vám ho do kufra."

,,S tichým, ,,ďakujem" som prikývla a dvere za sebou znovu zabuchla.

~

Na letisko som dorazila práve včas. Práve som začula, ako vyhlasujú môj let, a tak som sa rýchle náhlila k terminálu, no v tom momente ma čiasi ruka zastavila.

,,Máš šťastie. Práve som sa chystal nastúpiť do lietadla," chytil ma za lakeť, načo som sa prudko otočila tým smerom.

,,Aaron? Oh, kto si?" Zmätene som sa opýtala?

Zarazila ma priam desivá podobnosť s Aaronom. No čosi ich napriek tomu rozlišovalo. Na tomto tele, na žiadnom z viditeľných miest som nezazrela jediné tetovanie.

,,Eden Vance," vystrel pred seba ruku a mne bola ich podoba okamžite jasná.

,,Neveril som, že skutočne prídeš. No môj brat ma donútil, aby som pricestoval, vlámal sa do vášho domu a nastražil tam tú obálku. Chápeš to? Je to totálny blázon," vysypal zo seba skôr a než som stihla akokoľvek zareagovať vytrhol mi z ruky kufor a ťahal ma ďalej, aby sme let nakoniec nezmeškali.

,,Tak čo, Margo. Ako ide život?" Ozval sa, keď sme sa konečne usadili v lietadle.

Začínalo mi byť trápne, ako na neho zízam s otvorenými ústami posledných dvadsať minút, no šok, ktorý som práve prekonala mi nedovoľoval použiť jazyk.

,,Kurnik dievča, ty si nejaká divná," pokrútil hlavou a tvár sa mu skrčila v podivnej grimase.

,,Ja...prepáč, len. Stále som z toho celého...proste..."

,,Fajn, fajn, chápem. Nemusíme sa rozprávať," popravil si na sedačke. Keď si konečne našiel pohodlie, hlavu si oprel o okno a napriek tomu, že v okne vďaka tme videl akurát svoj odraz nespúšťal z neho zrak.

,,Takže, Aaron je v Indonézii?" Opýtala som sa a bola som vďačná, že sa mi zo seba konečne podarilo vysúkať súvislú vetu.

,,Jediné miesto, kde má akú takú šancu. Mimochodom, zabudol som. Tvoje doklady, daj mi ich prosím. Hneď, ako vystúpime, musíme sa ich zbaviť."

,,Čože?" Prekvapene som sa narovnala na sedačke.

Až vtedy som si uvedomila, že moje doklady som dnes z tašky vôbec nevyberala. Všetko vybavoval Eden a mňa nič z toho zo šoku, ani len nenapadlo.

,,Myslíš, že by si si mohla len tak odcestovať do Indonézie bez toho, aby to vzbudilo podozrenie? Ak sa rozhodneš ostať s mojím bratom, budeš sa svojho života musieť vzdať," pokrčil pokojne plecami a ja som lapajúc po dychu čo najrýchlejšie hľadala vhodné slová.

,,Ja mám rodinu. Mám priateľov, nemôžem sa len tak vypariť z povrchu zemského. Ty a tvoj brat ste sa museli jednoznačne zblázniť," povedala som hlasnejšie, ako by som chcela a niekoľko párov očí sa zvedavo otočilo naším smerom.

,,Vieš čo?" Zodvihol ruky v obrannom geste. ,,Mne je to v podstate jedno. Keď dorazíme, vybav si to s mojím bratom. Na teraz, ale budeš cestovať pod menom Emily. Dalo mi to poriadne zabrať, zohnať odniekiaľ tvoju aktuálnu fotku a vybaviť takto na rýchlo doklady."

Po jeho slovách sa moja tvár sformovala do naštvaného výrazu a tvár mi priam horela hnevom. Nemusela som sa ani pozrieť do zrkadla, aby som tú červeň cítila.

,,Čo? Nepáči sa ti meno?" Nadvihol pobavene obočie.

,,O meno tu do riti nejde. Ide tu skôr o to, že ste rozhodli za mňa," precedila som cez zuby.

,,Fajn, nechaj si tvoje doklady a pokojne sa vráť domov, keď dorazíme. Mne je to vážne fuk. Len sa prosím stretni s mojím bratom, pretože už ma ide jebnúť z tých jeho kecov, jasné?" Odvrkol a tvár otočil späť ku oknu.

,,Počkaj, akých kecov?" Opýtala som sa tento krát so záujmom.

,,Počuj, Margo," povedal pokojným hlasom, stále pohľad upierajúci z okna.

Lietadlo sa práve pomaly rozbiehalo a ani nie za pár sekúnd, už sme sa ocitli vo vzduchu. A to bol presne moment, kedy som si uvedomila, že už niet cesty späť.

,,Aaron mi o tebe nepovedal takmer nič. Dokonca si bol istý, že ťa ani nestretnem. Kontaktoval ma okamžite, ako sa dostal z väzenia a v rovnaký deň sme tiež vycestovali do Indonézie. Vďaka tvojím znalostiam určite vieš, že pokiaľ je Aaron súdený v spojených štátoch, ich zákony nespadajú v inej zemi. Mám známeho, ktorý nám pomohol vybaviť doklady, a tak sme vycestovali bez menších problémov, maximálne s plnými gaťami," pokrčil plecami a až teraz svoje zelené oči zapichol do mojich.

Smaragdovozelené.

,,Nerozumiem čo vlastne odo mňa čaká, mohla by som ho predsa udať," vydýchla som.

,,To by si už predsa dávno urobila," uškrnul sa Eden a ja som vedela, že má pravdu.

Zahanbene som pohľad sklopila na ruky, ktoré som si na kolenách nervózne žmolila. Keď som po chvíli svoj pohľad presunula na Edena zistila som, že musel zaspať. Hlavu mal zaklonenú dozadu a pery jemne pootvorené.

Tak veľmi mi pripomínal Aarona. Ich podoba sa mi zdala priam neuveriteľná. Pohľadom som kĺzala po odhalených pažiach, ktoré z časti zakrývalo sivé tričko. Okrem tetovaní, ktoré tieto ruky nepokrývali sa mi tiež zdal o čosi útlejší, no napriek tomu, až príliš príťažlivý. Presne, ako je brat.

Napriek nervozite, ktorá napĺňala moje vnútro som napokon tiež zaujala pohodlnejšiu polohu a po pár minútach prepadla do spánku.

~

,,O pár minút pristávame, poprosíme všetkých cestujúcich..."

Hlas letušky ma vytrhol zo spánku a ja som okamžite zaregistrovala Edena, ktorý sa cezo mňa naťahoval, aby si mohol lepšie prezrieť pozadie mladej letušky, ktorá práve kráčala uličkou. V momente, ako sa otočila, pohľadom vyhľadala Edena a venovala mu krátky nesmelý úsmev.

,,Pane bože," zašomrala som si popod nos, no Eden na moje slová nereagoval.

Ďalej sa venoval flirtovaniu s mladou letuškou, ktorú tento krát kývnutím hlavy pobádal, aby podišla bližšie. Tá však ospravedlňujúco pokrčila plecami a perami mu naznačila, aby ju vyhľadal pozdejšie.

,,Vôbec ju nenapadlo, že tu môžeš byť so mnou?" Nadvihla som pobavene obočie.

,,To by som s ňou asi tak okato neflirtoval a navyše, pekelne chrápeš," pokrútil hlavou.

,,Iste. Vyzeráš, ako ten typ a mimochodom, ja nechrápem," nadhodila som, no nedokázala som zakryť červeň, ktorá mi po jeho slovách  vystúpila do tváre.

,,Myslíš, že môj brat je iný? A...chrápeš," hlasno sa zasmial, no v momente, ako si všimol môj mračiaci sa výraz,  nervózne si zahryzol do pery.

,,Mne to môže byť ukradnuté," pokrčila som plecia v predstieranom nezáujme.

,,Tak prečo si potom tu?" Ukázal von oknom a ja som sa opatrne nahla ku oknu, aby som si prezrela oceán, ktorý sa rozprestieral priamo pred nami.

Kúsok od neho sa nachádzala pevnina s obrovskými plážami obklopenými vysokými zelenými kopcami.

,,Možno som len využila príležitosť na útek rovnako, ako Aaron," vyslovila som potichu, nespúšťajúc z očí krásu, ktorá sa pod nami rozprestierala. 

_________________________________________

❤
Viem, trošku mi to trvalo. Dobrou správou ale je, že stretnutie Aarona a Margo sa nám pomaly blíži. Ďakujem vám, že so mnou stále ostávate. Za prípadné chyby v texte sa vopred ospravelňujem. Text som si rýchlo prešla, ale nechcela som vás už viac nechať čakať. Pokojne ma upozornite, ak vám niečo bude biť do očí 😁
❤