Margo

,,Margo," prehovorila odrazu potichu Blaire a mne nemohol uniknúť jej razom vážny výraz.

,,Nechcem ťa desiť, no už dobrú chvíľu sa za nami vlečie nejaké auto. A myslím, že nás sleduje."

Pomaly v snahe urobiť to čo najmenej nápadne som sa otočila, aby som skontrolovala situáciu. Blaire sa nemýlila. Na príjazdovej ceste jedného z domov postávalo tmavé auto, ktoré mi nebolo ani na malú chvíľu cudzie.

,,Dustin," precedila som cez zuby a otrávene som pohľad presunula na Blaire.

,,On ťa vážne sleduje?" Prekrížila si naštvane ruky na hrudi a už-už sa chystala vyraziť priamo k autu, no včas som ju rukou zastavila.

Vedela som, aká dokáže byť Blaire prudká a nič som v tej chvíli neplánovala nechať na náhodu.

,,Pôjdem za ním. Postráž prosím na chvíľu Erica, hneď som späť," oznámila som a skôr než by ma mohla stihnúť zastaviť, čo by určite urobila som vykročila k autu.

Dustin sa obomi rukami opieral o volant, no neunúval sa vystúpiť. V momente, ako som sa ocitla vedľa auta stiahol okienko spolujazdca a privítal ma so širokým úsmevom.

,,Čo chceš, Dustin?" Zastavila som sa tesne pred dverami.

,,Nastúp si, prosím," natiahol sa za dverami, ktoré s ľahkosťou otvoril.

Oh, aké galantné.

,,Nikam s tebou nejdem," prekrížila som si ruky na hrudi a zaujala protestný postoj.

,,To ani nemusíš. Len som chcel, aby sme si pohovorili v súkromí," presunul svoj pohľad na Blaire, ktorá sa pomaly spolu s kočíkom približovala. Nemohol mi uniknúť jej naštvaný výraz.

,,Tak...tak fajn," privolila som nakoniec a neochotne nastúpila do auta, ktoré mi tak veľmi pripomínalo, ako veľmi sa môj život skomplikoval v priebehu niekoľkých týždňov.

V momente, ako som za sebou zatvorila dvere sa však auto prudko rozbehlo a ja som prekvapene zalapala po dychu.

,,Čo to robíš?" Zrevala som a trup natočila k Dustinovi, ktorý sa nepríčetne pozeral pred seba a rukami silno zvieral volant.

,,Nechcem bez teba žiť," precedil cez zuby a na malý moment sa mi zadíval do tváre.

,,Čo...čo to s tým má spoločné?" Opýtala som sa zmätene uvedomujúc si, že auto každým ďalším prejdeným metrom zrýchľovalo.

,,Chcem, aby si sa ku mne vrátila, Margo," nervózne pokrčil plecami. Spodná pera sa mu chvela, ako by sa mal každú chvíľu rozplakať.

,,Zastav prosím, Dustin a v pokoji sa porozprávame," snažila som sa ho upokojiť, no márne.

,,Nie, Margo. Neverím ti. Znovu utečieš. Vždy odo mňa utečieš. Utečieš za ním," prudko privrel oči v snahe zadržať slzy, ktoré mu pomaly napĺňali oči.

,,O čom to hovoríš?" Protestne som pokývala hlavou.

,,O Aaronovi. Včera som ho videl v správach. Potetovaný hajzel. Presne, ako som hovoril. To sa ti páči, Margo? To si mohla povedať hneď. Jedno by som si kvôli tebe možno predsa len dal vytetovať," škodoradostne sa zaškeril, no mne skôr jeho smiech prišiel hrôzostrašný. Ako smiech psychopata, ktorý môžete vídať v akomkoľvek béčkovom horore.

,,Nie..."

,,Ak si ťa nevezmem ja, príde si po teba. Viem to," prerušil ma skôr, než som sa stihla akokoľvek brániť.

Auto práve prešlo hranicou mesta a smerovalo na diaľnicu, ktorú som tak dobre poznala. Posledné týždne som ňou chodila do väzenia. Viac ma však znepokojovala rýchlosť, ktorou Dustin išiel a ktorá sa citeľne každou sekundou zvyšovala.

,,Spomaľ, Dustin. Prosím," hlasno som preglgla, privierajúc oči. Začínal ma premáhať nepríjemný pocit v sprievode strachu.

,,Je to tak, však? Príde si po teba. On je to jediné, čo ťa doma stále drží. Čakáš na neho!" Zreval, načo mnou preľaknuto trhlo.

,,Netrep sprostosti. Nikto si po mňa nepríde," odpovedala som rovnakým tónom. Cítila som, že mi pomaly dochádza trpezlivosť. Nehodlala som svoj život ukončiť kdesi na diaľnici, pod rukou bláznivého expriateľa.

,,Oh, aké smutné," nervózne sa zasmial, no vzápätí pokračoval. ,,Smutné tiež je, že ti neverím," potiahol nosom.

,,Nemusíš mi veriť. Proste zastav to posraté auto, nech môžem vystúpiť," precedila som cez zuby.

,,Ale, ale. Margo sa nám dokonca naučila hovoriť hrubo. To ťa tiež naučil on?" Znovu sa zasmial a môj pohár trpezlivosti tento krát pretiekol úplne.

,,Isteže naučil! A naučil ma toho omnoho viac, ako ty za celé roky! Nedokázal si ma ani len poriadne pretiahnuť," zrevala som a rukami si prudko vrazila do vlasov neuvedomujúc si, čo všetko som mohla svojimi slovami spôsobiť.

,,Čo si...čo si to povedala? Tak čo si to kurva povedala?" Zreval tak hlasno, že mi jeho hlas v ušiach rezonoval ešte niekoľko sekúnd potom.

,,Presne to, čo si počul! Si úbožiak! Obyčajný chudák..."

Možno by som pokračovala ďalej, keby ma v tej istej sekunde neumlčal silný úder do tváre. Oči sa mi okamžite zaplnili slzami, no napriek tomu som sa ani na jediný moment neplánovala vzdať. Už viac so mnou nikto nebude zaobchádzať ako s nesvojprávnou. Už nie!

Hrdo som vystrčila bradu pred seba a pery roztiahla v široký úsmev.

,,Presne, ako hovorím. Úbožiak," prižmúrila som oči v očakávaní ďalšieho úderu, no nič z toho nenasledovalo.

Auto prudko pribrzdilo, načo som takmer narazila na palubnú dosku. Dustin vyhodil výstražné svetlá a auto odstavil priamo pri krajnici.

,,Vypadni," povedal potichu a tento krát sa žiadne galantné otváranie dverí nekonalo. Nečakala som ani jedinú sekundu a okamžite opustila vozidlo.

Hneď na to, ako sa auto prudko odpichlo od cesty som si konečne vydýchla.

,,Sviňa!" Zrevala som uvedomujúc si, že  kvôli nemu prídem domov tak najskôr večer. Moja peňaženka, spoločne s mobilom zostali v Ericovom kočíku a navyše v prítomnosti naštvanej Blaire, ktorá sa o mňa navyše určite bála.

Čo to majú všetci chlapi za hlúpy zvyk nechávať ma uprostred diaľnice!?

Prudko som vydýchla vzduch, ktorý sa mi nahromadil v pľúcach a z celej sily kopla do prvého kamienka, ktorý mi prišiel do cesty.

,,Do riti," zahrešila som znovu a pobrala sa na dlhú cestu, ktorá ma čakala.

~

Keď som sa konečne ocitla pred domombv jednom z okien sa stále svietilo. Potichu som podišla ku vchodovým dverám a čo najtichšie otvorila.

Opatrne som z nôh skopla červené tenisky a nakukla do obývačky, kde otec sledoval televíziu. Jemne natočil hlavu mojím smerom, no v momente, ako zaregistroval moju prítomnosť znovu venoval všetku pozornosť televízoru. V tom momente som však bola za jeho ignoráciu vďačná.

Boľavými nohami som z posledných síl vyšľapala schody a zabuchla za sebou dvere na izbe. Bola som si istá, že mi zajtra mama pekne vytmaví, že som Erica nechala samého s Blaire. No ani na malý moment som nezaváhala nad tým, že si Blaire vymyslela dostatočnú výhovorku.

Mala som v pláne zavolať jej ihneď, ako dorazím domov, no v žiadnom prípade som sa nechcela premávať v prítomnosti otca domom a hľadať svoj mobil. Ešte viac som sa bála, že by sa mohla zobudiť mama a ja by som jej musela všetko vysvetľovať hneď teraz. Navyše, ani zďaleka som nemala premyslené, čo by som jej povedala.

Unavene som sa zvalila do postele a chrbtom sa oprela o jej čelo. Privrela som oči, no skôr, než som stihla upadnúť do spánku som si v polici s knihami všimla čosi, čo tam ani zďaleka nepatrilo.

Prekvapene som sa postavila a podišla ku polici. Rukou som sa natiahla za obálkou, ktorá bola zastrčená medzi nimi.

Na jej zadnej strane bolo perom napísané moje meno. Niekoľko sekúnd som si ju prehadzovala z ruky do ruky, až som sa napokon odhodlala a opatrne ju rozlepila. Prstami som ju roztvorila a nakukla dnu.

V momente, ako som si uvedomila čo je jej obsahom, dlaň mi prudko vystrelila k ústam. 

_________________________________________

❤
NIKCA11, jazmin_wolf, leonalevinski, lkrajcikova, nina_reading, Ema_Luna, AureliaStaviarska, Eisblut79, Ayhla_, gabri-88, user08782260, Dadalili3, vykecavacka
Ďakujem, milí moji. Za krásne komentáre. A ďakujem tiež všetkým za každý jeden vote. Robíte mi tým obrovskú radosť!
❤
A ospravedlňujem sa za ten koniec 🥺🥺🥺😁
Nezabite ma, prosím 😘