Aaron

Ležal som na plážovom lehátku a zo slamky sa práve napil akejsi sladkej gebuziny, ktorá mala byť údajne ten najlepší alkoholický nápoj, aký som tu mal možnosť piť. To iste. Pokiaľ nie ste osemnásť ročná študentka, ktorá si prišla vyraziť s kamoškami a dorazí ju jeden, presne takýto sajrajt.

Do riti!

,,Vypadám, ako baba?" Precedil som cez zuby na svojho brata a obsah pohára vylial priamo vedľa neho.

,,Čo do riti...jebe ti?" Zahriakol ma a ja som sa z plného hrdla rozosmial.

,,Vyzeráš, ako kokot. Nie, ako baba," vybafol na mňa urazene, načo som sa musel rozosmiať ešte viac.

,,Kto má piť túto sladkú žbrndu. To nemali v bare nič lepšie? Napríklad whisky?" Otrávene som nadvihol obočie a so znechutenou grimasou si ešte raz privoňal ku už teraz prázdnemu poháru.

,,Tak si preto choď sám. Nemienim ti robiť poskoka," odvrkol Eden a spokojne sa prevalil späť na lehátko.

,,Do riti s tebou," zamrmlal som si viac menej sám pre seba, no môj brat mal až príliš dobre vyvinutý sluch o čom svedčil zdvihnutý prostredník, ktorý mi adresoval.

S úšrnom na tvári som pokýval hlavou a podišiel k pár metrov vzdialenému plážovému baru. Posadil som sa na ratanovú stoličku a čakal na barmana, ktorý mi za malú chvíľu venoval pozornosť.

,,Prosím, pane. Čo si dáte?" Opýtal sa, upierajúc pohľad do zeme.

,,Whisky s ľadom," odvetil som s úškrnom.

Barman mohol mať nanajvýš osemnásť rokov a pravdepodobne na tomto mieste len brigádoval. S trasľavou rukou mi podal nápoj a potom, ako ku mne zodvihol pohľad, všimol som si, že svoj pohľad do zeme neupieral len tak. Po lící sa mu okamžite skotúľala slza, ktorú si dlaňou šikovne zotrel.

,,Čo je s tebou do riti?" Opýtal som sa prekvapene.

Nie že by ma tento malý sopliak zaujímal, len ma jednoducho prekvapilo, ako môže byť niekto na tomto mieste vôbec nešťastný. Čo tak strašné sa mu mohlo prihodiť, aby sa tu kolísal ako troska, nevnímajúc svet okolo seba.

,,Nič, pane. Prepáčte," potiahol ospravedlňujúco nosom.

Už-už som sa chystal na odchod, keď ma čosi donútilo otočiť sa.

,,Fajn. Teraz som v tom aj ja. A prestaň sa do riti ospravedlňovať a vyklop, čo sa stalo," otrávene som pretočil očami. Cítil som, že mám voči tomu chlapcovi akúsi zodpovednosť. A práve vtedy to začalo.

Rukami som si podopieral hlavu, pretože pod náporom informácii, ktoré mi táto malá troska zabíjala každý mozgový závit som mal chuť spáchať samovraždu.

,,Hej, počuj," zodvihol som pred seba varovne prst.

,,Ak tu neprestaneš revať, ako baba, prisahám, že ti rozbijem hubu. Už hodinu mi hustíš do hlavy, že ťa nechala nejaká malá štetka, ktorá sa skurvila s tvojím kamošom a ty ju chceš späť? Vieš čo? Mal by si revať, ale preto, aký si blbec," vypľul som naštvane. Moja trpezlivosť práve pretiekla. Práve som zabil hodinu zo svojho života. A...normálne sa mi z toho chcelo revať.

,,Ty myslíš...ty myslíš, že by som ju mal nechať tak?" Pokrčil jemne plecami a ja som si už po stí krát tento večer pľasol po čele.

,,No nie, ty exot. Požiadaj ju o ruku a majte spolu tri deti z ktorých vyrastú otravní malí kazišukovia. Seriem na teba," postavil som sa a do ruky vzal už v poradí piaty pohár tmavého nápoja. Nečakajúc na odpoveď som na stôl položil niekoľko bankoviek. Bolo mi jedno, že je to možno príliš. Proste už som chcel mať z krku chlapca, ktorý zo mňa vytiahol všetku energiu.

Posadil som sa späť do lehátka, no miesto vedľa mňa bolo prázdne. Brata som zahliadol o pár metrov ďalej v spoločnosti sexi blonínky v miniatúrnych bikinách. So smiechom som pokýval hlavou a oprel sa operadlo.

Whisky v kombinácii so silným slnkom začali naplno účinkovať a oči sa mi zatvárať. Posledný obraz, ktorý sa mi naskytol pred tým, ako som upadol do spánku bolo dievča s hnedými vlasmi, ktoré jej večne vytŕčali z neposlušného drdola.

,,Kde si, Margo?" Zamrmlal som pred tým, ako som upadol do spánku.

~

,,Tak sa maj. Zajtra v škole," pozdravil ma Jake, môj spolužiak.

Hlavou som mu kývol na pozdrav a kroky nasmeroval k domu, kam som sa vracal zo všetkého najmenej rád. Plánoval som však, že hneď, ako dokončím školu odídem. Ale nepôjdem sám. Zoberiem so sebou aj mamu. Viem, že v inom prípade by so mnou nešla, no tento krát nebude mať na výber.

Všetko sa zmení, o to sa postarám.

Už viac nám nebude strpčovať život. Už nie!!!

Ani on, ani nikto iný.

Dni, kedy som ako malý chlapec počúval spoza dverí, ako moju mamu znásilňuje a okrem neho aj jeho kamaráti sa skončili. Keď nám nepomohla polícia, musím zobrať situáciu do vlastných rúk. Iná možnosť nie je.

Už nie.

Otvoril som vchodové dvere a započúval sa do neobvyklého ticha, ktoré v dome panovalo. Prešiel som špinavou chodbou v ktorej sa neupratovalo ani nepamätám a nahliadol do obývačky v ktorej práve bežala nejaká kriminálka.

Môj otčim sedel chrbtom, na starom ošúchanom gauči a spokojne si odfukoval.

Pomalými krokmi som podišiel bližšie a roztrasenými rukami z ruksaku vytiahol ťažkú kovovú zbraň, ktorú som nosil v taške už niekoľko dní. Nebolo zložité ju zohnať. Stačilo pár stovák, ktoré som si zarobil po brigádach, pretože v inom prípade by som nemal ani len na desiatu.

Zastavil som sa až tesne pred gaučom a ruku v ktorej som držal zbraň zodvihol pred seba. Druhou som si ju musel pridržať, aby mi strachom nevypadla.

Napriek tomu som však bol odhodlaný viac, než inokedy. Bolo to vlastne po prvý krát, kedy som sa po rokoch odhodlal vôbec sa o to pokúsiť.

Prstom som jemne prešiel na kohútik, no skôr, než som stihol stlačiť spúšť sa mi za chrbtom ozval hlasný výkrik.

,,Mama," strhol som sa, no zbraň stále držal namierenú na hlavu môjho otčima.

,,Nerob to, prosím," zložila si roztrasené ruky v prosebnom geste a po lícach sa jej kotúľali slzy, ako hrachy.

,,Už nám viac nebude ubližovať," pokrútil som hlavou a oči sa mi rovnako zaplnili slzami.

,,Nie!" Zvrieskla mama, no tento krát jej slová nepatrili mne.

Mohutné telo chlapa, ktorý sa práve prebudil s poobednajšieho spánku ma svojou váhou zavalilo a obaja sme dopadli na zem.

,,Zabijem ťa. Už jej nebudeš viac ubližovať!" Kričal som na plné hrdlo, snažiac sa pri tom vymaniť z jeho zovretia. Hneď na to ma však umlčal tvrdý úder priamo do tváre.

Ruku som mal vystretú nad hlavou a ďalšia ruka nepatriaca mne sa po nej naťahovala. Netrvalo dlho a zbraň zovrela spoločne s mojou rukou. Nech som sa akokoľvek snažil mal nado mnou prevahu a ja som si v tej chvíli uvedomil, že som nad situáciou stratil kontrolu.

Na spúšti stále spočíval môj prst, no tento krát sa ku nemu pridal ďalší.

,,Mama," zreval som, keď som si uvedomil, na koho je zbraň v našich rukách namierená.

A presne v tom momente sa ozval hlasný výstrel.

Pri pohľade na mamine telo, ktoré sa bezvládne rútilo na zem som prudko vydýchol a privrel oči. Všetky napnuté končatiny stále spočívajúce pod váhou ťažkého tela sa v sekunde uvolnili a ja som už nemal prečo bojovať. Aspoň do momentu, pokým som nad sebou nepočul tlmený smiech.

Neochotne som otvoril oči a pozrel sa do tmavých očí svojho otčima.

,,Tak vidíš, ty malý bastard. Nakoniec si si odbachol mater," zaškeril sa.

,,Nie, to ty si ju zabil," uvedomil som si zrazu a so slzami v očiach zaťal sánku.

Môj otčim bol možno dosť chytrý na to, aby s mamou dokázal roky manipulovať. No bol tiež dosť hlúpy na to, aby si uvedomil, že jeho zovretie na mojej ruke povolilo a ja som mal späť svoju kontrolu nad zbraňou.

Bol to jediný okamih. Krátky, prudký pohyb rukou a domom sa znovu ozval hlasný výstrel. Tento krát posledný.

_________________________________________

❤
Kapitolu venujem

Ema_Luna, Ayhla_, AureliaStaviarska, nina_reading, Eisblut79, lianka332, Dadalili3, jazmin_wolf, user08782260, vykecavacka, leonalevinski

❤

Za vaše krásne komentáre. Ďakujem vám všetkým za podporu.

Ľúbim vás 🥰