Margo

Postávala som na kraji cesty a okolo mňa už obrovskou rýchlosťou prefrčalo niekoľko áut. Začínala som mať strach, že mi ani jedno z nich nezastaví, no presne v tom momente, len niekoľko centimetrov odo mňa prudko pribrzdilo auto a ja som v ňom okamžite spoznala Colea. Nečakala som a rýchlo sa posadila na miesto spolujazdca. Auto sa prudko pohlo, takmer som za sebou nestihla zatvoriť dvere.

,,Čo si to kurva spravila?" Ozval sa Coleov naštvaný hlas, no ja som si na miesto odpovedi nervózne žmolila prsty, ktoré som mala zložené na kolenách.

,,Odpovedz mi!" Zahučal a mojím telom preľaknuto trhlo. Privrela som oči, aby som zadržala slzy, ktoré sa pod náporom emócii pýtali na povrch.

,,Nemôžem za to," zašepkala som, no v tom istom momente mi bolo jasné, že to ako odpoveď stačiť nebude.

,,Čo si robila v tej cele? Margo, koleduješ si o obrovské problémy. Je ti to dúfam jasné. Takže ti radím, aby si spolupracovala," povedal tento krát pokojnejším tónom, ktorý ma ani napriek tomu neupokojil.

,,Bolo mu zle," odpovedala som pravdivo, no napriek tomu som vedela, že mu budem musieť vysvetliť, prečo som sa o to rozhodla postarať ja sama.

,,Očividne," odvrkol a rukou prudko buchol po volante. Ani na malý moment som nespúšťala zrak z rúk, ktoré prudko obopínali volant.

,,Povedal, že ak ho na ošetrovňu vezmú strážnici zbijú ho a..."

,,Do riti si vážne tak sprostá? Od začiatku som ťa varoval. Čo si si pre boha myslela? Si taká istá, ako každá ženská. Stačí vám pekný ksicht a svaly a už ste vlhké. Do riti s tebou!" Skríkol a jeho hlas nasledovala ďalšia rana do volantu.

,,Tak to nie je," odvetila som potichu.

,,Drž hubu. Drž už radšej hubu, Margo. A buď si istá, že u nás vo väzení si skončila," vystrel pred seba prst a na malý moment sa otočil mojím smerom.

Rozhodla som sa viac v rozhovore nepokračovať. Nemala som žiadne argumenty, ktorými by som odčinila čo som vykonala. Aj keď sa mi to priznávalo veľmi ťažko, musela som uznať, že mal skutočne pravdu a ja som Aaronovi zbabelo naletela. No tento krát to bolo iné.

Nevedela som komu mám skutočne veriť. Napriek tomu, že Aaron možno nikoho nezabil úmyselne, alebo aspoň nie svoju mamu, nikto mu nedal právo hrať sa na boha. Rovnako mu nikto nedal právo zobrať spravodlivosť do vlastných rúk. Tak by to predsa nemalo fungovať, alebo...

~

Keď ma ráno prebudil plač Erica, okamžite som si uvedomila, že som doma a rovnako je doma dnes aj otec. Bol víkend a mňa neminie rozhovor s ním.

Neochotne som sa vyšuchtala z postele a pomalými tichými krokmi sa presunula do kuchyne, kde mama práve pripravovala mlieko pre môjho brata.

,,Podržíš mi ho, prosím?" Riekla a už mi do rúk podávala malé telíčko.

Malé rúčky sa automaticky natiahli za mnou a ja som si neodpustila bozk na malý noštek. Napriek tomu, že som sa do starostlivosti o Erica nikdy nehrnula, veľmi som ho ľúbila. Vlastne, momentálne to bol jediný chlap, ktorého som skutočne ľúbila.

Pomaly som sa s ním v náručí prechádzala po kuchyni a malá rúčka mi medzi prsty okamžite uchopila prameň strapatých vlasov. Vždy sa zo všetkého najviac zabával na tom, keď ma mohol ťahať za vlasy. Veselo sa pri tom vyškieral a to ešte väčšmi, keď na mojej tvári uvidel bolestivý úškrn.

,,Tak poď, zlatíčko," milo sa mu prihovorila mama a ja som mala sto chutí ponúknuť sa, že ho nakŕmim aj keď som to nikdy pred tým neurobila. Napriek tomu som to nakoniec nechala tak a hneď potom, ako sa Eric ocitol späť u mami a z fľašky hlasno sal mlieko som svoje kroky nasmerovala na verandu.

Otca som si všimla hneď. Sedel na starých drevených schodoch, ktoré by už pár rokov potrebovali opravu a poťahoval si z cigarety.

Opatrne som otvorila dvere. Nechcela som, aby si ma všimol hneď, no reč jeho tela ho prezradila. Hneď, ako ma začul stuhol a cigaretu nechal voľne ležať medzi prstami.

,,Ahoj, oci," pozdravila som potichu a posadila sa na drevený schod vedľa neho.

Odpoveďou mi bolo ticho a dráždivý dym, ktorý práve vyfúkol.

,,Viem, že sa na mňa hneváš, ale nič z toho som predsa nerobila náročky. Nemôžem predsa zato, že som si s Dustinom prestala rozumieť a..."

,,Prestaň, Margo," prerušil ma, no jeho pokojný tón ma prekvapil.

,,Tu vôbec nejde o Dustina. Tu ide o teba a o to, ako veľmi si ma sklamala. Vyhodili ťa z väzenia, pretože si sa nechala obalamutiť akýmsi zločincom, ktorý je teraz na úteku. Uvedomuješ si, ako to znie? Ako asi budem vypadať pred ľuďmi?"

,,Možno tá práca skutočne nebolo nič pre mňa. Dobre vieš, že som nikdy netúžila pracovať, ako policajtka. Netúžila som po ničom z toho," priznala som so zvesenými plecami a tvár si následne zaborila do dlaní.

,,Tak čo vlastne chceš, Margo? Čo? Takto som ťa vychoval? Povedz, čo sa to s tebou stalo?" Vyslovil tento krát podráždene a cigaru hodil priamo do trávnika.

,,Ja neviem, oci. Chcem len žiť svoj život. No podľa seba. Nie podľa tvojich pravidiel."

,,Ak je toto tvoja predstava života," rozhodil rukami, ,,potom nechcem byť jej súčasťou."

Slová, ktoré vyslovil ma zaboleli, no nijak zvlášť neprekvapili. Nemo som prikývla a postavila sa na odchod. Na malú chvíľu som sa zastavila, možno som čakala, že ma zastaví. Znovu. No tvrdohlavosť môjho otca nemala hraníc.

Vedela som, že som zlyhala, keď som sa vrátila domov. Priznala som svoju prehru, no po všetkom, čo sa stalo som nemala viac síl  bojovať proti osobnosti, akou bol môj otec.

Porazenecky som zvesila plecia a pobrala sa späť do domu.

~

,,Vieš, že u mňa môžeš ostať, ako dlho budeš potrebovať, však?" Zopakovala už snáď po desiaty krát Blaire a prehodila si cez plece prameň červených vlasov.

,,Viem, Blaire a ďakujem," prikývla som. ,,No nič by to nevyriešilo. Bývaš len pár domov od môjho. Stále by som mu bola na očiach a okrem toho, stále by som sa nepostavila na vlastné nohy.  Nezabúdajme na fakt, že tiež bývaš stále s rodičmi," pokrčila som ramenami.

Pred sebou som tlačila kočík oceánovo modrej farby v ktorom spokojne oddychoval Eric. Kráčali sme po našej ulici a ja som bola vďačná, že mám aspoň malý dôvod opustiť náš dom.

,,To mi prosím, ani nepripomínaj," pľasla si rukou po čele.

,,Prečo? Tvoji rodičia sú úžasní," odvetila som začudovane.

,,To nepopieram, no dobre vieš, akí dokážu byť úzkoprsí."

Na miesto odpovedi som sa hlasno rozosmiala. Blaire mala pravdu. Jej rodičia boli fantastickí, no občas to preháňali so starostlivosťou a nie raz sa Blaire musela zatajovať, aby sa dostala na nejakú párty.

,,Margo," prehovorila odrazu potichu Blaire a mne nemohol uniknúť jej razom vážny výraz.

,,Nechcem ťa desiť, no už dobrú chvíľu sa za nami vlečie nejaké auto. A myslím, že nás sleduje."

_________________________________________

Ďakujem vám za každý jeden komentár pri minulej časti.

Ema_Luna, Ayhla_, Dadalili3, AureliaStaviarska, Niki_Nikola_S, Eisblut79, lianka332, timiskika, vykecavacka, gabri-88

Som vám veľmi vďačná a ľúbim vás.
❤