Margo

,,Margo, ste v poriadku? Ehm...prepáč, si v poriadku?" Ozval sa mi za chrbtom Cole potom, ako ma nasledoval do malej kancelárie, ktorá od dnes mala patriť mne. Začínala som však o tom pochybovať.

,,Nie, nie som v poriadku," priznala som a porazenecky sa zvalila na starú, kovovú stoličku.

,,Ja viem, že sa ti to môže zdať zlé, priam hrozné. Všetci sme to tak na začiatku vnímali. Ale ver mi, že tu v Nashwillskej väznici sú len tí najlepší dozorcovia a strážnici. Nemôže sa ti nič stať," snažil sa ma upokojiť Cole, no ja som sa nad jeho slovami musela zasmiať, načo si ma prekvapene prezrel.

,,Nechcem ti brať ilúzie, Cole. Ale ak ste sem prijali mňa, určite tu nebudú len tí najlepší dozorcovia," vyslovila som pridusene, neprestávajúc sa smiať, čo mala za zodpovednosť nervozita spojená so stresom.

,,Margo, ty to zvládneš. Ver mi. Len si musíš nájsť svoj systém. Hovorí sa mi to ťažko, ale tí chlapíci sú tiež len...len ľudia. A tiež majú svoje slabé stránky a ty na ne čoskoro prídeš. Cítim to z teba. Máš potenciál," venoval mi jemný úsmev, no ten môj naopak ustal.

,,Ty žartuješ, však?" Neveriacky som pokývala hlavou, neskrývajúc nad jeho slovami pohoršenie.

Ako si vôbec mohol myslieť, že by ma tieto zvery mohli rešpektovať. Boli to vrahovia. Akoby som ich mohla zastrašiť ja, Margo Lynchová, ktorej sa nezľakla ani len mucha.

Porazenecky som vydýchla a presne v tom momente som si všimla Coleov unavený výraz. Určite mal na práci dôležitejšie veci, ako presviedčať devätnásť ročné dievča, aby sa postavilo šiestim vrahom.

,,Prezleč sa, prosím. Ja počkám von," riekol potichu a odkráčal z miestnosti zavierajúc za sebou dvere.

,,Margo! Si emancipovaná, odvážna a cieľavedomá žena...oh bože, srať na to," hodila som rukou a podišla ku zelenej kovovej skrinke podobnej tej, aké môžete vídať na akejkoľvek strednej škole.

Dvere na ktorých sa už tvorila hrdza sa mi podarilo otvoriť len s ťažkosťami. Napokon som sa však úspešne dostala ku niekoľkým uniformám v rôznych veľkostiach. Vybrala som tú správnu a prezliekla sa. Na vnútornej strane dverí sa nachádzalo zrkadlo, a tak som si zvedavo prezrela svoj odraz.

,,Vypadáš hrozne, Margo," pokývala som hlavou a znechutene si z uší vybrala malé náušnice, ktoré mi kedysi darovala babička.

Uniforma sa príliš nelíšila od tých, ktoré mali aj ostatní dozorcovia. Jediný rozdiel bol, že mi nohavice trochu viac obopínali zadok, čo ale určite nebolo ich cieľom.

Všetky osobné veci som naukladala do skrinky a následne odokráčala na chodbu, kde ešte stále postával Cole opierajúci sa o stenu.

,,Tu je kľúč od kancelárie. Chlapci už dnes raňajky mali. Z cely vychádzajú len na obed, následne majú od druhej do šiestej program. To znamená, že sa venujú športovým aktivitám, ručným prácam. Všetko potrebné nájdeš v rozvrhu, ktorý máš v stolíku v tvojej kancelárii. Strážcovia svoje miesto neopúšťajú nikdy. Ak aj áno, musia sa vystriedať. Každé dve hodiny sa prejdeš pomedzi cely a skontroluješ, či sa naši chlapci správajú tak, ako sa patrí. Čas, ktorý budú tráviť na svojej cele môžeš byť vo svojej kancelárii a...proste rob čo chceš. Fajn. Ja teraz musím ísť do práce, ak ti nebude čokoľvek jasné, všetko nájdeš v rozvrhu, prípadne sa obráť na strážnikov. A Margo, ty to zvládneš," povedal rovnako rýchlo, ako naposledy keď sa mi snažil ozrejmiť situáciu.

Mala som pocit, že som si nezapamätala ani jediné jeho slovo a keď som na chodbe osamela, mala som sto chutí sa zvaliť na zem, objať si kolená a plakať, až pokým si ma niekto nevšimne a nepošle ma domov.

~

Do ruky som vzala rozvrh o ktorom mi hovoril Cole a posadila za stôl, aby som si ho v pokoji mohla prečítať. Prekvapilo ma, že inštrukcie mali rozsah troch strán, no zároveň som sa potešila, že si ktosi dal tú námahu, aby mi každý krok dopodrobna popísal.

Tiež som chápala, prečo som dnes mala prísť do práce až na desiatu. Totiž, obhliadku o desiatej už som mala spoločne s Coleom za sebou a teraz ma čakalo niečo, oveľa horšie. Rozvrh jasne prikazoval, aby som väzňov zaviedla do jedálne, ktorá sa mala podľa pokynov nachádzať o poschodie nižšie. Hlasno som preglgla a z očí si zotrela malú, teplú slzu.

,,Toto nezvládnem. Pane bože, toto nemôžem zvládnuť," potiahla som do seba a skontrolovala čas na hodinách, ktoré sa nachádzali priamo nad dverami a nemilosrdne mi pripomínali, že sa blíži obed a väzni musia tiež jesť.

Pomalým krokom som podišla ku dverám kancelárie a hneď, ako som sa ocitla na chodbe, som si pripomenula Colea, ktorý všetky dvere poctivo zamykal. Roztrasenou rukou som sa priblížila ku kľúčovej dierke a na tretí raz konečne kľúč našiel cestu jej vnútrom.

Neisto som prešla na koniec chodby, kde sa nachádzali posledné mreže, ktoré ma delili od šestici chlapov, ktorý by ma kedykoľvek neváhali zabiť. Nad touto myšlienkou som okamžite potriasla hlavou a keď sa jeden zo strážnikov s úškrnom pozrel mojím smerom, kŕčovito som sa usmiala. Môj pokus o úsmev nebol ani zďaleka taký, ako som očakávala, ale bola som vďačná, že som sa na miesto toho zbabelo nerozplakala a nezutekala kade ľahšie.

,,Nech sa páči, slečna," pokynul rukou prešedivelý strážnik s veľkým pupkom a trochu sa odsunul, aby som mohla prejsť.

,,A dávajte na seba pozor. Naši chlapci už nemali dámsku spoločnosť poriadne dlho. Možno tiež dostanete ponuku na rande," povedal pridusene a druhý strážnik vystrihaný dohola a naopak štíhly sa hrdelne rozosmial.

,,To mi vôbec neprekáža. Nemám žiadne záväzky," prehodila som, snažiac sa na sebe nedať najavo, že som z ich slov nesvoja ešte viac. Ale presne o tom týmto dvom hlupákom išlo. Vydesiť ma čo najviac.

Sebavedomo, aj keď len na oko som kráčala až ku celám, kde na moje prekvapenie vládlo absolútne ticho. Avšak len do momentu, kým som sa na chodbe neobjavila ja.

,,Pozrime sa, princeznička sa nám vrátila," ozvalo sa hneď z prvej cely, no ja som kráčala ďalej a zastavila sa až kdesi uprostred. Prešedivelý strážnik ma medzi tým malátnym krokom nasledoval.

,,Ja nedostanem zbraň?" Zašepkala som jeho smerom tak, aby to mohol počuť len on.

,,A načo by vám bola kvetinka. Nato tu predsa máte mňa," zasmial sa svojím hrubým hlasom a rukou si s úsmevom pobúchal po zbrani, ktorú mal prevesenú na páse.

,,Tak fajn. Postupne otvoríme každú celu a vy sa mi predstavíte, aby som do budúcna vedela, ako vás osloviť," povedala som, no z každej z ciel sa ozýval len burácajúci smiech.

Neprekvapilo ma keď sa ku nim pridal aj obézny strážnik. Nervózne som si zahryzla do pery a očami rýchlo prešla po celách, ktoré sa nachádzali v mojom zornom poli.

,,Princezná, máš pocit, že sme tu v škôlke?" Ozvalo sa z poslednej cely a ja som okamžite spoznala povedomý hlas.

Napriek tomu som si zakázala otočiť sa tým smerom a ďalej som pozerala pred seba.

,,Tak fajn. Otvorte po jednom cely. V rozvrhu mám napísane, že sa máte všetci postaviť do radu, takže vás poprosím," zvýšila som mierne hlas, no krik, ktorý sa okolo mňa rozliehal sa mi prekričať nepodarilo.

,,Do riti s vami, vy krysy zasrané. Toto je vaša dozorkyňa a keď sa nebudete správať, ako sa patrí,osobne vám po jednom odrežem gule. Je to jasné?" Zreval strážnik, stále stojaci vedľa mňa, načo mnou vyľakane trhlo.

Avšak, miestnosťou sa hneď nieslo ticho, čo ma prekvapilo. Strážnik pristúpil ku prvým mrežiam a hneď po tom, ako ich otvoril, na chodbu vystúpil nízky chlap usmievajúc sa od ucha k uchu. Nemohlo mi ujsť, že mu chýba minimálne polovica zubou.

Krátko som si ho prezrela a celý kolobeh sa opakoval, až sa predo mnou ocitla šestica chlapov stojacich úhľadne vedľa seba.

,,Môžete ísť," pokynul mi strážnik a ja som sa podľa inštrukcíí pobrala chodbou ku schodom, ktoré mali viesť do jedálne.

Najmenej zo všetkého som sa snažila myslieť na to, že tento krát kráčam chodbou sama, za sprievodu šiestich mužov, ktorý si bez prestávky šuškali oplzlé reči na moju adresu.

,,Vymeňme sa," počula som zozadu a chtiac - nechtiac, som sa donútila otočiť.

,,Čo sa deje?" Vyslovila som hlasnejšie, ako som bola zvyknutá a prudko sa otočila, aby som skontrolovala situáciu.

,,Prečo si vpredu?" Zajachtala som prekvapene, keď som sa ocitla zoči voči smaragdovo zeleným očiam.

,,Aby som mal na vás lepší výhľad, pani...dozorkyňa," povedal s úsmevom na perách a ja som očami okamžite prešla po svalnatom, potetovanom tele, ukrývajúcom sa pod bielym tielkom.

Hlas sa mi zasekol, rovnako tak aj myšlienky, či zdravý úsudok. Nepríjemný stav však rýchlo pominul a ja som sa znovu vrátila do reality.

,,Vráť sa na svoje miesto," prikázala som mu a napriek tomu, že ma jeho oči privádzali do tranzu, donútila som sa do nich pozrieť a neplánovala som pohľadom uhnúť, ani keby sa dialo čokoľvek.

,,A čo ak nie?" Nadvihol obočie a úškrn na jeho tvári sa ešte viac prehĺbil.

,,Potom...potom budeš mať veľké problémy. O tom sa postarám," riekla som a bradu vystrčila dopredu.

Celým telom sa nahol dopredu, čím sa tvárou priblížil ku môjmu krku a ja som na mieste stuhla. Strach mi nedovoľoval sa čo i len pohnúť, dokonca ani dýchať. Na krku ma pošteklil jeho dych a ja som napokon vystrašene cukla dozadu.

,,Jediný, kto by si tu mal dávať pozor si ty, princezná. A to hlavne na mňa," prehovoril potichu, načo som hlasno preglgla a niekoľko krát zaklipkala dlhými mihálnicami. Hneď nato sa však s nadvihnutým kútikom zvrtol na päte a odkráčal späť na svoje miesto. 

_________________________________________

❤
Tak moji milí. Mám tu pre vás druhú časť. Znovu sa mi podarilo napísať o čosi dlhšiu, čo vás dúfam potešilo.  Pevne verím, že sa vám páčila. Tiež sa vám chcem veľmi poďakovať za vaše voty a komentáre, ktoré ste zanechali pri minulej časti. Ste úžasní.
❤