Margo

S neutíchajúcim plačom som zbehla schodmi až na prízemie, kde ma pred vchodovými dverami zastavil mamin hlas.

,,Nechoď, Margo. Prejde ho to, uvidíš."

Tak veľmi som sa chcela otočiť, no bála som sa, že ak tak urobím všetka odvaha ma razom opustí.

Nesúhlasne som pokývala hlavou a z komody vzala kľúče od otcovho auta. Tušila som, že v momente, ako to zistí prinajmenšom pukne od zlosti, no nemala som na výber. Bez auta by som bola stratená a plne som si to uvedomovala.

Rýchlym krokom som prešla ku garáži pred ktorou stálo auto a do hrdzavejúcich dverí strčila kľúč.

Posadila som na koženú sedačku a rukami silne obopla volant. Na chvíľu som premýšľala, či robím správnu vec, no napokon som hlasno vydýchla a na malý moment, zabúdajúc na minulosť sa pohla v pred.

~

,,Čo tu robíš, Margo? Nemáš dnes náhodou nočnú?" Opýtal sa Dante keď som nedočkavo prestupovala z nohy na nohu čakajúc, kým odomkne prvé mreže do bloku A.

V momente, ako tak urobil som sa zosypala. S plačom som sa mu hodila do náručia a prekvapivo ma bez jediného slova prijal. Strážnik s ktorým mal dnes službu a ktorého som zatiaľ mala možnosť zahliadnuť len jediný raz pri obede v jedálni si nás s otvorenými ústami prezeral.

,,Nemala som kam ísť, Dante," zamrnčala som mu do hrude, načo mi jemne prešiel po vlasoch.

,,Mala by si sa pred nočnou trochu vyspať. V jednej z kancelárii strážnikov je posteľ. Poď, odvediem ťa tam," jemne ma za plecia odtiahol a ja som smrkajúc prikývla.

Odrazu som sa cítila tak zraniteľná. Ako malé dievčatko, ktoré tak veľmi potrebuje, aby mu ktokoľvek povedal, že bude všetko v poriadku a ono tomu môže naivne veriť. Tak veľmi som tomu chcela veriť.

Presne, ako sľúbil, sme sa už za malú chvíľu nachádzali v o čosi väčšej kancelárii, kde bola na miesto klasického zariadenia, aké som doposiaľ videla v kanceláriách aj staršia drevená posteľ a niekoľko kovových skriniek. Nechýbal tiež malý bar s niekoľkými fľašami koňaku.

Rýchlym krokom som si to namierila práve k nemu a natiahla sa po prvú fľašu, ktorá bola stále do polovice plná. Po tom, ako sa mi podarilo fľašu otvoriť som si ju priložila k perám a dopriala si poriadny dúšok.

Na tvári sa mi vystrúhala znechutená grimasa, no napriek tomu som si dopriala ďalší. Horká tekutina pomaly schádzala mojím hrdlom a telom sa mi rozliehalo príjemné teplo. Fľašu som položila späť na miesto a zrak obrátila na Danteho, ktorý mi venoval krátky úsmev.

,,Dievča, ty musíš byť v poriadnych sračkách," prehodil s nadvihnutým obočím a ja som ignorujúc jeho slová podišla k posteli.

,,Pospi si," nakázal mi a potichu sa vytratil z kancelárii.

A ja som sa takmer okamžite ponorila do hlbokého spánku.

~

,,Mal si pravdu," zašepkala som, opierajúc si hlavu o mreže. Dnes sa mi zdali ešte o čoši chladnejšie, ako inokedy.

,,Počuješ ma?" Zodvihla som pohľad do cely, no Aaron na moju otázku nereagoval.

Sedel na zemi v rohu cely a opieral sa o stenu. Kolená mal zohnuté pred sebou a pohľad neprítomne zapichával kdesi do šera cely.

,,Si v poriadku?" Opýtala som sa zmätene a smaragdové oči sa konečne pohli mojím smerom.

,,Potrebujem ísť na ošetrovňu, Margo. Strašne to bolí," zasyčal a ja som prekvapene ustúpila o krok dozadu.

,,Čože? Č-čo ti je?" Snažila som sa v prítmí zaostriť na Aaronovu tvár, no bezúspešne.

,,Ja neviem, do riti. Moje brucho. Skurvene to bolí," vydýchol.

,,Fajn. Idem po strážnikov. Hneď som späť," odrazila som sa od mreží pripravená bežať po pomoc, no Aaronov hlas ma v sekunde zastavil.

,,Nie, Margo. To radšej skapem. Naposledy ma strážnici na ošetrovni pekne dorazili," funel.

,,Čo mám teda robiť?" Rozhodila som bezradne rukami.

,,Pôjdem, len ak ma tam odvedieš ty," povedal tak potichu, že som musela nastražiť uši, aby som jeho slová zachytila.

,,Tak...tak fajn," súhlasila som sa rozbehla ku mrežiam, kde sa práve na čomsi zabával Robert s druhým strážnikom.

,,Potrebujem kľúč od cely," vydýchla som.

,,Čože?" S nadvihnutým obočím odvetil Robert.

,,Môj väzeň má zdravotné problémy a ja ho potrebujem odviesť na ošetrovňu," vysvetlila som rýchlo a vystrčila pred seba dlaň.

,,Tak poďme," riekol pobavene Robert ignorujúc moje gesto.

,,Snáď to zvládnem aj bez tvojej pomoci, Robert," zasyčala som, načo sa jeho úsmev v okamžiku premenil na prekvapený výraz.

Na chvíľu váhal, no napokon mi podal zväzok kľúčov. Bez slova som ho vzala do ruky a kráčajúc späť ku celám som hľadala kľúč so správnym číslom.

Tak jednoduchá činnosť, ako odomknutie zámku odrazu predstavovala obrovský problém. Ruky sa mi nekontrolovateľne triasli a kľúč niekoľko krát obkreslil celú plochu zámky, kým sa mi ho konečne podarilo nasmerovať jeho vnútrom.

V momente, ako zámka cvakla som niekoľko sekúnd postávala pred dverami cely a premýšľala, či vojsť. Napokon ma presvedčil pohľad na Aarona skrúteného v rohu miestnosti.

Rýchlym pohybom som odsunula mreže natoľko, aby som mala dostatočný priestor vojsť. Pomalým krokom som kráčala k Aaronovi neustále sa obzerajúc okolo seba. Miestnosť v ktorej sa okrem provizórneho záchoda, postele a kovového stolíka so stoličkou nenachádzalo vôbec nič vo mne vyvolávalo úzkosť.

Nutkanie okamžite opustiť toto miesto ma prinútilo podísť až k Aaronovi a pokúsiť sa ho postaviť na nohy. Obomi rukami sa zachytil môjho tela a so značnou námahou sme sa obaja ocitli v stoji.

V tom istom momente som zaregistrovala Aaronove ruky, ktoré sa presunuli k mojím bokom a jediným pohybom si ma pritiahli ku sebe.

Skôr, než som stihla vykríknuť mi na ústa priložil dlaň.

,,Nekrič," upozornil ma potichu a ja som v tej chvíli pochopila.

Nemal vôbec žiadny zdravotný problém. Naopak. Sily mal aj na rozdávanie. Hnusne využil to, že som mu uverila. Najradšej by som sa za svoju hlúposť vyfackala, no už bolo pozde. Telo sa mi strachom triaslo tak veľmi, až si ma musel Aaron pritlačiť ku tomu svojmu, aby chvenie aspoň trochu zadržal.

,,Aaron, prosím. Neubližuj mi," zaúpela som, keď dlaň pomaly spustil z mojich úst.

,,Konečne ťa držím v náručí," zašepkal mi do ucha a ja som prudko privrela oči.

Na boku som pocítila pohyb Aaronovej ruky. Vtedy som ešte netušila, že spoza lemu nohavíc vyberá nôž a tiež, že mi ho o pár sekúnd na to priloží k pokožke na krku. V momente, ako som na krku pocítila studený kovový predmet stuhla som. Jediný malý nádych pre mňa predstavoval problém obrovských rozmerov.

,,Bože," zašepkala som a na líci pocítila slzy.

,,Margo, priznaj si to konečne. Priznaj si, že si sa do mňa zamilovala," zašepkal mi blízko pri tvári a na rovnaké miesto mi vtisol jemný bozk.

,,Nemôžem milovať vraha!" Zrevala som.

,,Môžeš, inak ťa zabije," zašepkal mi do ucha, stále mi na hrdle pritláčajúc čepeľ noža.

_________________________________________

❤
Kapitolu venujem všetkým mojim úžasným čitateľom, ktorí mi robia tak obrovskú radosť. 

Zároveň  sa chcem poďakovať vám  za vaše krásne komentáre pri minulej časti
Ayhla_, lianka332, Eisblut79, AureliaStaviarska, Dadalili3, lkrajcikova 
❤