Margo

,,Otec je bývalý vojak. Myslím, že je stále postihnutý minulosťou. Všetko čo prežil na vojne na ňom zanechalo následky a proste...je despotický. Je príšerný," opakovala som už snáď po stí krát.

Sedela som na zemi s kolenami zohnutými pred telom a chrbtom som sa opierala o mreže. Aaronove ruky boli voľne položené na mojich pleciach a palcami mi jemne prechádzal po kľučnej kosti. Hlavu som pod jeho teplým dotykom zaklonila do zadu a pomaly vydýchla.

,,Som si istý, že taká vojna musí na každom zanechať následky. Je už len na tebe, ako sa ku tomu postavíš. Celý život si mu jeho správanie tolerovala. Nemôžeš sa čudovať, že je odrazu vyvedený z miery z toho, že si sa vysrala na svojho zazobaného frajera pri ktorom by si mala o budúcnosť postarané. A on zrejme tiež," povedal úplne pokojne a ja som len nemo prikývla.

,,Aaron?" Zašepkala som potichu.

,,Uhm?"

,,Aké je to niekoho zabiť?"

Prsty na mojej pokožke razom stuhli a moje telo zároveň s nimi tiež. Ihneď som svoju otázku oľutovala, no bolo pozde. Nemohla som však nič z toho vrátiť späť, a tak som jednoducho musela hrať svoju hru ďalej.

,,Zomrel som spolu s ňou," povedal napokon a ja som okamžite pochopila, že hovorí o svojej mame. Jeho ruky sa pomalými pohybmi presunuli ku môjmu krku a prstami ho jemne obopol. So strachom som preglgla, no neodvážila som sa ani pohnúť.

V jedinom momente ruky stiahol späť ku telu a ja som sa prudko obrátila. Dlane som si priložila na miesto, kde pred tým spočívali tie jeho a na zemi sa posunula ďalej od mreží.

,,Myslíš si, že by som ti ublížil? Aj keď si to možno neuvedomuje viem, že mi veríš. A tiež viem, že to chceš rovnako, ako ja," povedal nespúšťajúc zo mňa prenikavý pohľad.

,,Chcem čo?" Preglgla som.

,,Slobodu."

~

Ležala som vo svojej posteli a pohľadom blúdila po strope.

Sloboda.

Slovo, ktoré mi rezonovalo v ušiach od momentu, ako opustilo pery Aarona Vancea.

Sloboda.

Slovo, ktoré zrazu začínalo naberať úplne iný rozmer.

Spomínala som na deň, keď sa otec vrátil zo služby a pre ten krát už to malo byť navždy. Do dnes si pamätám, ako som sa toho dňa obávala.

Otec nebol ani zďaleka taký, akého som si ho pamätala. Bol večne mrzutý. Takmer vôbec sa neusmieval. Naopak. Napriek tomu, že bol odjakživa silný muž, ani na dvoch rukách by som nespočítala, koľko krát som počula z kúpeľne tiché vzlyky.

Napriek tomu, že ma zužovali výčitky, často som pomýšľala nad tým, aký bol život bez neho. Len ja, mama a posledný rok sa pridal aj Dustin.

Spomínala som tiež na deň, keď sa otec s Dustinom stretli po prvý krát. Okamžite si otca získal. Najprv som si myslela, že to je Dustinovou pokojnou povahou a tiež tým, aký bol ku mne stále pozorný. Časom som však zistila, že z otca sa stal nenapraviteľný materialista a jediné na čom záležalo boli peniaze Dustinovej rodiny.

Otec chcel pre mňa vždy len to najlepšie. No naše predstavy sa rozchádzali. Vtedy som tomu nerozumela no dnes, práve v tomto momente bola moja myseľ jasná, ako nikdy.

Schodmi sa ozývali kroky a ja som hlavu naklonila na bok, aby som mala výhľad na dvere. Vedela som, že to bola mama. Dokonca som ju počula, ako niekoľko sekúnd postáva pred dverami.

,,Poď ďalej," ozvala som sa skôr, než stihla zaklopať.

,,Prepáč...len som netušila čo ti vlastne povedať a tiež som myslela, že spíš," povedala potichu, keď sa dvere na izbe otvorili a zjavila sa medzi nimi mamina útla postava. Vlasy rovnakej hnedej farby, ako moje mala zopnuté vzadu a na sebe mala kuchynskú zásteru. Bolo mi jasné, že práve pripravovala obed.

,,To je v poriadku. Nedarí sa mi zaspať," posadila som sa na posteli a pokrčila plecami.

Vedela som, že mama nie je ani zďaleka, ako otec. No nikdy nemala príliš odvahy, aby sa mu postavila. Radšej mlčala a tvárila sa, že je všetko s kostolným poriadkom.

,,Mrzí ma to s Dustinom," ozvala sa po chvíli a podišla bližšie, aby sa mohla posadiť na kraj postele.

,,Vôbec ťa nemá čo mrzieť. Ja vlastne ani netuším čo som na ňom celé tie roky videla," priznala som a pristihla sa, že sa mi uľavilo.

,,Takže je to pravda? S tými väzňami?" Priložila si dlaň k ústam a ja som neveriacky pokrútila hlavou.

Nemohla som uveriť tomu, že moja vlastná mama má o mne tak nízku mienku. Už-už som sa chystala na poriadny výstup, no vtedy som si spomenula na Aarona a slová, ktoré som tak veľmi chcela vysloviť ostali kdesi v útrobách mojej mysle. Nikdy som mame neklamala a nemohla som ani tento krát.

,,Mama. S nikým vo väzení nespávam. Všetko je úplne inak. Ja...len mám pocit, že život, ktorý som žila do teraz nebol môj. Každé moje rozhodnutie, každú myšlienku, každý môj názor. To všetko bol otec. Nikdy som o sebe nerozhodovala sama, mama! Nikdy! Ja chcem žiť svoj vlastný život. Chcem vedieť, aké to je...aké to je byť slobodným človekom. Chcem vedieť, čo je sloboda."

Sloboda.

Zrak som zodvihla ku mame, ktorú som videla len veľmi matne. Slzy mi zakalili výhľad a ja som divoko dlaňou zotierala všetky, ktoré si razili cestu mojimi lícami.

,,Čo tým myslíš, Margo?" Opýtala sa zmätene mama a trasúcou rukou mi zašla ku tvári. Palcom na ruke mi jemne zotrela jednu zo sĺz, no jej snaha sa míňala účinku. Bolo ich toľko, že som ich nestíhala sama zotierať.

Náš rozhovor však prerušilo tresnutie dverí a obom nám bolo jasné, že sa otec vrátil z fušky o čosi skôr.

,,Prosím. Len tieto veci nehovor otcovi. Skutočne nemám chuť počúvať ho celý večer potom, ako odídeš do práce," zaprosila mama a šikovne sa postavila z postele.

Bez slova som prikývla, aj keď by som otcovi najradšej zo všetkého povedala, ako sa skutočne cítim a ako mi jeho prístup ubližuje. Nemohla som však. Nemohla som kvôli mame, ktorá by si to odskákala za mňa a tiež kvôli Ericovi, ktorý sa už otcovho vyčíňania aj napriek tomu, že mal sedem mesiacov napočúval až-až.

Mama s otcom sa bez pozdravu vystriedali medzi dverami a ja som pri pohľade na jeho rozzúrenú tvár hlasno preglgla. Dúfala som, že jeho hnev odstupom času pominie, no odrazu som mala chuť sa nad svojou naivitou smiať.

Dvere jediným šmahom ruky zabuchol, až som preľaknuto nadskočila. Zadržiavajúc ďalšie slzy som prudko privrela oči pripravená čeliť výčitkám, ktorými ma mal otec každú chvíľu zahrnúť.

,,Si obyčajná štetka," vyslovil potichu a ja som v jedinej sekunde zabudla na všetky pekné chvíle, ktoré som si tak rada uchovávala v pamäti.

,,Prestaň, ocko," zašepkala som s bolestivou grimasou v tvári.

,,Vždy som chcel pre teba lepšiu budúcnosť. Lepší život. Bol som na teba tak hrdý. Mala si Dustina. Vydala si sa dokonca v mojich šlapajách. Lenže ty. Tty si sa na miesto toho, aby si si vážila toho čo máš začala kurviť. A aby sa slečne nemálilo, nie tak s hocikým. Ale s väzňami. Dúfam, že si na seba hrdá, ty malá..."

,,Prestaň, prestaň s tým!" Zjačala som neudržiac viac slzy. Prepukla som v hysterický rev a roztraseným hlasom sa postavila priamo oproti vysokej postavy svojho otca.

,,Chcel si dobre pre seba, nie pre mňa! No pokiaľ ma mieniš nazývať štetkou, nemám v tomto dome viac čo robiť," povedala som pomaly, aby dokonale rozumel každému jednému môjmu slovu. Hlas sa mi plačom neustále zadrhával, no bola som si istá, že ma počul viac, než dokonale.

,,Choď si. Aj tak sa vrátiš. Kam by si vôbec išla?" Prehodil ľahostajne.

Z jeho výrazu som veľmi ľahko vyčítala, že neverí ani jedinému môjmu slovu. Isteže. Ako by aj mohol. Celé roky som bola vzornou dcérou. Nikdy som sa mu neodvážila odporovať. No napriek tomubmal náš vzťah aj pekné chvíle. Chvíle, ktoré som si v tej chvíli zakázala čo i len predstaviť.

Nemohla som dovoliť, aby čokoľvek môj názor mohlo zmeniť. Do malej tašky som stále v prítomnosti otca nahádzala niekoľko vecí, ktoré boli úplne nepotrebné. Nervozita mi nedovoľovala racionálne premýšľať.

Prekvapilo ma, keď otec bez jediného slova odstúpil od dverí, aby som mohla pokojne prejsť. Prekvapilo a zároveň zarmútilo. V kútiku duše som dúfala, že ma zastaví. Že ma vezme do objatia, pobozká ma na čelo, ako kedysi a povie mi, ako veľmi ma má rád. 

_________________________________________

Ahoj moji 😊 Verím, že sa vám kapitola bude páčiť. Snažila som sa vám trochu priblížiť vzťah Margo a jej otca, keďže vás väčšinu trápila práve táto otázka 🤔 A znovu vám ďakujem ❤❤❤ Ste úžasní.