Margo

,,Ty malá suka," zašepkal do bozkov a stisk na mojom zadku bolestivo prehĺbil.

Slová, ktorá by možno v inom prípade boleli naopak v mojom tele vyvolávali neopísateľnú túžbu. Vedel to. Samozrejme, že to vedel.

Pomaly som sa odtiahla a prstami si jemne prešla po opuchnutých perách. Priznanie, že to bol môj skutočne prvý bozk pri ktorom som sa mi točila hlava a rukami som sa musela pridržiavať studeného kovu ma odrazu zarmútil.

Bozk, ktorý bol najkrajší a najvášnivejší v mojom živote a zároveň ten najzvrátenejší.

Aaronove prsty obopli mreže a čelom opretým o ich povrchbma sledoval.

,,Ešte nikdy som nestretol niekoho, ako ty," povedal potichu, nespúšťajúc zo mňa zrak.

,,Ani nestretneš," povedala som pokojným hlasom, čo spôsobovali dozvuky z pred pár sekúnd.

,,Ani nechcem," vyslovil s vážnym výrazom na tvári a svoj pohľad ešte viac prehĺbil.

,,Prestaň s tým," zavrčala som nervózne sa obzerajúc okolo seba. Dozvuky pomaly moje telo opúšťali.

,,Prestať s čím?"

,,Pozerať sa na mňa týmto spôsobom. Dobre vieš, čo to so mnou robí," priznala som s červeňou v tvári.

,,To hovoríš ty mne? Moje nohavice asi každú chvíľu explodujú," s úškrnom rozhodil rukami a môj pohľad okamžite zablúdil na miesto, kde sivé tepláky potvrdzovali pravosť jeho slov. Hlasno som preglgla a nevedome si zahryzla do pery.

,,Nehryz si do tej pery. Vôbec mi tým nepomáhaš," precedil cez zuby a ruku natiahol ku mne, čím si ma znovu pritiahol bližšie ku svojmu územiu.

,,Prestaň," zašepkala som neisto a čelom sa oprela o mreže hľadiac kdesi na potetovanú pokožku na bruchu.

,,Ešte som ani nezačal," povedal blízko mojej tváre.

,,Máš vlastne na tele miesto, kde nemáš žiadne tetovanie?" Zodvihla som pohľad vyššie, čím sa drahokamy ocitli len pár milimetrov od mojich.

,,Isteže mám. A momentálne dokonca na väčšej ploche, ako zvyčajne," uškrnul sa a ja som s úsmevom na perách pokrútila hlavou.

,,Už musím..."

,,Nie!"

,,Musím ísť," zopakovala som a snažila sa odtiahnuť, no silné ruky mi obopli oba zápästia.

,,Ani trochu sa nebojíš," zašepkal mi pri tvári a zovretie povolil.

Bez slova som odstúpila od cely a venovala Aaronovi Vanceovi posledný pohľad. Hneď na to;som sa rýchlym krokom presunula chodbou až nakoniec, nevšímajúc si zvedavé, vyškerené pohľady ostatných väzňov. Nebála som sa však. Aaron Vance to predsa vyrieši.

~

Jediná výhoda nočnej služby bola tá, že som mohla do práce chodiť na otcovom aute, ktoré bolo síce staré, no dokonale spĺňalo všetko, čo sa od neho očakávalo. Milovala som šoférovanie v noci, alebo skoro ráno. Cesty boli takmer prázdne a ja som si v otcovom aute mohla púšťať hudbu tak hlasno, ako som len chcela a vôbec nikto mi do toho nefrflal.

Väčšinou to síce boli songy s 80-tych rokov, ktoré ako jediné otec počúval, no mne to ani trochu nevadilo.

Unavene som kráčala ku autu a z tváre sa snažila odfúknuť spotený prameň vlasov. Napriek tomu, že bolo skoré ráno, slnko už nemilosrdne dopadalo na moju pokožku a od asfaltovej cesty na ktorej stálo moje auto sálalo neznesiteľné teplo.

Toto leto bolo jedným z najteplejších, aké som si pamätala. Všimla som si, že okrem môjho auta ešte na malom, provizórnom parkovisku parkuje pár ďalších áut. Jedno z nich by som však spoznala aj z kilometra.

Obrovský terénny mercedes postával len dve miesta od môjho a v momente, ako si ma Dustin všimol prichádzať rýchlo sa vysúkal z auta a pribehol ku môjmu autu súčasne so mnou.

,,Ahoj, Dustin," prehovorila som potichu, nie príliš nadšená jeho prítomnosťou. Hlavne nie po predchádzajúcom zážitku s Aaronom po ktorom som sa mu ani len nemohla pozrieť do očí.

Prekvapivo ma však nezužovali žiadne výčitky. Práve naopak. Myseľ sa mi rozjasnila a ja som už viac netúžila robiť Dustinovu spoločníčku. Pretože nič viac som pre neho neznamenala. Rovnako, ako pre jeho rodinu, pre ktorú som bola len odpad spoločnosti.

,,Dám ti ešte šancu, Margo, ale..."

,,Čo si to povedal?" Prekvapene som sa telom postavila priamo oproti neho, aby som mu počas tohto rozhovoru mohla pozrieť priamo do očí.

,,Povedal som...povedal som, že som sa rozhodol ti ešte dať šancu," zašepkal zmätene a prekvapene zaklipkal mihalnicami.

,,Tvoji rodičia povedali, aby som ti ešte dal šancu a myslel som..."

,,Moji rodičia? Ty... ty si povedal mojím rodičom čo sa stalo? Dustin, ty kretén!" Skočila som mu do reči a zúrivo do neho sotila.

,,Takže ja som kretén? To ty spávaš s polkou väznice. Ja sa ti prídem odprosiť a napriek tomu som ja ten zlý?" Prekvapene rozhodil rukami, no ponechal si medzi nami vzdialenosť, ktorú moje sotenie spôsobilo.

Skôr, než sa stihol spamätať som sa jedným dlhým krokom presunula ku nemu a na líci mu pristála štipľavá facka, ktorá bolela dokonca aj mňa. Hlavu mu prudko vytočilo na bok a dlaň si okamžite pritisol na červené miesto na tvári.

,,Ty si sa úplne pomiatla. Môj otec mal pravdu. Nikdy som sa nemal ťahať s chuderou, ako si ty," zasyčal a bez ďalších slov sa presunul do svojho čerstvo umytého auta.

Možno si myslel, že tým na mňa urobí dojem. No mňa jeho majetok a peniaze nezaujímali nikdy. Možno som bola divná, ale vzťah s Dustinom som si idealizovala len vďaka môjmu otcovi.

Po tom, ako sa Dustinove auto za sprievodu pískajúcich gúm na horúcom asfalte pohlo, presunula som sa do otcovho auta a hlavu si oprela o volant a hlasno vydýchla.

,,Bože, čo sa ešte poserie?" Zamrmlala som si sama pre seba a následne sa oprela o horúcu kožu, ktorá lemovala všetky sedadlá v aute.

Cesta domov trvala necelých dvadsať minút a ja som po celý čas premýšľala, ako asi zareaguje otec, keď sa medzi dverami vystriedame, aby som mu dala kľúče od auta a on mohol ísť do práce. Vedela som, že už teraz meškám a otec ma bude čakať pred dverami domu, aby získal trochu času.

Zabáčajúc na našu ulicu som si uvedomila, že som mala pravdu a nervózne sa zasmiala.

,,On ma zabije...zabije ma." Tento krát som sa rehotala. Nad vlastnými slovami a tiež na vlastnej hlúposti.

Auto som pristavila pri chodníku. Bolo by zbytočné zachádzať s ním až do garáže. Skôr, než som stihla vystúpiť  otec obehol auto a za lakeť ma prudko vytiahol von.

,,Au, čo to robíš?" Zasyčala som, pretože jeho stisk by bol aj na chlapa pritvrdý.

,,Padaj dnu. Keď sa vrátim z práce vyčistím ti žalúdok o to sa báť nemusíš," precedil cez zuby a skôr, než som sa stihla spamätať sa auto pohlo v pred.

Pár sekúnd som s otvorenými ústami, nehybne postávala na mieste, kde pred tým stálo auto. Napokon som sa so zvesenými plecami presunula do domu, kde už na chodbe čakala mama s Ericom na rukách.

,,Aj ty mi chceš vyčistiť žalúdok?" Odvetila som nezaujato a nečakajúc na jej odpoveď som sa presunula do svojej izby. 

_________________________________________

❤
Prepáčte milí moji. Včera som skutočne nič nestíhala, ale pevne verím, že vás nová kapitola potešila.
❤