Margo

,,Nemusíš sa ma báť, Margo," zašepkal a ruku prevrátil dlaňou hore.

Nebojím sa.

Omámene som pristúpila bližšie ku cele postávajúc len pár centimetrov od ruky, ku ktorej sa po chvíli pridala ďalšia. Obe ruky však presunul spať ku mrežiam a prstami ich obopol, čím som dostala priestor pristúpiť ešte bližšie.

Ruky som vystrela pred seba a pomaly nimi putovala na miesto, kde spočívali tie Aaronove. Na chvíľu som zaváhala, no napokon som ruky zohnuté v päsť obalila do svojich. Prekvapilo ma teplo, ktoré z nich sálalo. A o to viac, keď mi na miesto horúčavy na tele vystúpilo niekoľko mrazivých zimomriavok.

Pohľad som z rúk presunula vyššie, až som sa stretla s tým Aaronovym. Premýšľala som nad tým, ako dlho na mňa takto pozeral. Pripadalo mi to, ako celá večnosť.

Hlavou som sa oprela o mreže a viečka silno privrela. Schopnosť racionálne premýšľať sa vytratila, akoby lúsknutím prsta. Blízko pri tvári som pocítila teplý dych a prekvapene som otvorila oči. Fakt, že moje ruky stále spočívajú na Aaronových som prehliadala a zadívala sa do smaragdových očí, ktoré boli tak nebezpečne blízko.

Vedela som, že keby sa ma Aaron snažil pobozkať, v tejto chvíli by to aj napriek mrežiam bolo možné. A tiež som vedela, že ak nič neurobím, ak sa nespamätám, skutočne to urobí.

Jeho pery boli tak blízko. Teplo, ktoré z nich sálalo som cítila aj napriek tomu, že sa stále nachádzali niekoľko centimetrov od mojich.

Na rukách som pocítila nepatrný pohyb, no mojím telom ani nehlo. Cítila som sa, ako paralyzovaná. Tak veľmi som chcela odísť. Tak veľmi som túžila byť silná, no moje telo nespolupracovalo. Nemilosrdne mi hádzalo do tváre, aká som slabá, poddajná a hlúpa.

Chcelo sa mi plakať. Tak veľmi sa mi chcelo plakať, no nedokázala som to.

Sladký dych ma pošteklil na perách a potom, ako sa jeho pery pomaly prilepili na moje, zimomriavky vystriedalo spaľujúce teplo, čo spôsobilo, že mojím telom prešla nekontrolovateľná triaška. Avšak v rovnakom momente ju vystriedal oheň, ktorý sa rozliehal mojimi žilami.

Aaronove pery sa jemne pohli pýtajúc si prístup do mojich, no ja som váhala. Napriek tomu, že som bozk prerušiť nedokázala, využila som štipku racionálneho myslenia a pery ponechala zatvorené.

Aaron to však nebral ako nesúhlas. Práve naopak. Jazykom mi prešiel po spodnej pere a ja som ako na rozkaz pery pootvorila, čím som ho vpustila do jednej z mojich intímnych zón. Jazykom zakrúžil okolo môjho a z môjho hrdla sa vydral prekvapený tichý ston. Aaronove pery sa zvlnili do jemného úsmevu, čo som cítila aj napriek bozkom, ktoré si odo mňa nemilosrdne privlastňoval.

Hlavu som mierne natočila na bok, načo som na líci pocítila chladný kov. Prekvapilo ma to a myseľ sa mi v jedinej chvíli rozjasnila a ja som prudko roztvorila oči.

Lapajúc po dychu som sa odtiahla a dlane si pritisla na rozhorúčené líca.

,,Teraz už vieš, že som tvoj. A môj život závisí od teba," povedal chrapľavým hlasom, ktorý sa mu po bozku jemne zadrhol.

Hneď na to sa obrátil a vybral sa ku posteli, načo som ja viac nečakala. Rýchlym krokom kontrolujúc všetky cely som sa náhlila preč. Väzni ďalej spokojne odfukovali, až na jedného.

Nízky väzeň, ktorý mal potýčky s Aaronom už po ceste do jedálne sa s prevesenými rukami cez mreže veselo vyškieral. Bolo mi jasné, že musel všetko vidieť a pravdepodobne aj počuť.

Neochotne som zastavila pri jeho cele nevšímajúc si viac jeho spokojný, výraz.

,,Ak o tom niekomu cekneš, skončíš rovnako, ako pred pár dňami Vance. Ba aj horšie," pohrozila som mu prstom, načo jeho výraz v sekunde zvážnel a pomalým krokom sa presunul späť ku svojej posteli.

Pred tým, ako som opustila priestory s celami som si prehrabla vlasy a snažila sa ich dostať pod kontrolu. Strachom ma rozbolelo brucho a v mysli ma strašila paranoja, že o všetkom čo sa práve stalo strážnici vedia.

~

Prechádzala som sa po obývačke a v náručí držala Erica. Malou rúčkou mi obopol prst na ruke a spokojne sa usmial. Kráčala som takmer tanečným krokom, ktorý ho upokojoval.

,,Chceš ho nakŕmiť?" Opýtala sa prekvapene mama a ja som na chvíľu zaváhala.

Napokon som však záporne pokrútila hlavou a s jemným bozkom na čele som sa s malým človiečikom rozlúčila a preložila ho mame do náručia.

V rovnakej chvíli sa domom niesol zvuk zvončeka a Eric prekvapene otočil hlavičku za zdrojom zvuku.

,,To bude Dustin," vysvetlila som mame a pár krátkymi krokmi sa presunula ku dverám.

V momente, ako sa dvere otvorili, som sa ocitla v náručí Dustina a prekvapene som lapala po dychu.

,,Chýbala si mi," zašepkal mi do ucha a krátko ma pobozkal na čelo.

,,Poď ďalej," ukázala som rukou do chodby, keď jeho zovretie povolilo.

V momente, ako sa obývačkou rozliehal rev Erica vedela som, že sa Dustin ocitol v obývačke. Eric bol jediný člen rodiny Lynchovej, ktorý fakt, že chodím s Dustinom nedokázal vstrebať. Nemal ho rád už od narodenia a ja som nikdy celkom nerozumela,l prečo.

Často mu kupoval rôzne hračky, no môj malý braček sa len tak kúpiť nedal.

,,Ideme?" Nakukla som do obývačky a Dustin okamžite prikývol a schodmi ma nasledoval do mojej malej, útulne zariadenej izby, ktorá sa skladala len z postele, šatníkovej skrine a nočného stolíka.

Okrem neho sa v nej nachádzalo ešte niekoľko políc na ktorých som mala naukladané všemožné sošky, ktoré som od malička zbierala. Väčšinou sa jednalo o sloníkov. Odjakživa som milovala slony.

Dustin postával v strede miestnosti a počkal, kým som sa sama posadila na posteľ. Hneď na to ma nasledoval nervózne si ruku založil okolo mojich pliec.

,,Prepáč mi, Margo. Za ten včerajšok," zašepkal potichu a tvár otočil mojím smerom.

,,To je v poriadku," pípla som, aj keď som vedela, že to nebola ani zďaleka pravda. Ani náhodou sa mi však nechcelo hádať.

,,Nie, nie je to v poriadku. Nemal som sa tak správať. Len...len som nevedel, čo to pre mňa znamená, keď si sa mi neozývala. Bál som sa, že je koniec," priznal a ruku stiahol späť ku telu.

Na miesto odpovedi som sa niekoľko krát zhlboka nadýchla. Netušila som čo by som mu vlastne mohla povedať.

,,Mohol by som tu dnes prespať?" Opýtal sa s nádejou v hlase, keď sa odo mňa nedočkal odpovedi.

,,Dnes to nepôjde, Dustin," prehovorila som s predstieraným sklamaním v hlase.

,,Nie? Prečo nie?" Opýtal sa prekvapene. Očividne nečakal, že ho odmietnem. 

,,Tak predsa sa stále hneváš. Vedel som to," založil si tvár do dlaní a ja som neveriacky sledovala rúcajúce sa klbko bezmocnosti, sediace na mojej posteli. 

,,Tak to nie je, Dustin. Len mám dnes nočnú. Chvíľu pred tým, ako si prišiel som vstala," vysvetlila som a Dustinov pohľad sa presunul na moju tvár a prekvapene ju skúmal. 

,,To nemyslíš vážne. Budeš tam tráviť noc?" Opýtal sa pohoršene. 

❤
Dadalili3, AureliaStaviarska, Eisblut79, timiskika, Ayhla_, lianka332, lkrajcikova
Ďakujem za krásne komentáre,  ktoré ste zanechali pri poslednej kapitole.

A ďakujem aj všetkým ostatným,  ktorí za môj príbeh hlasujú a čítajú ho.
❤