Margo

Najmenej polovica ľudí na svete miluje leto, no akonáhle sa teplota vyšplhá nad tridsať stupňov zalezú do svojich príbytkov a neprestajne sa sťažujú. Nie je leto predsa práve o tom?

Milovala som, keď mi slnečné lúče dopadali na pokožku. Dokonca som milovala, keď som cítila jeho nemilosrdné pálenie. Na šťastie na rozdiel od mojej kamarátky Blaire bola moja pokožka vždy sfarbená do hneda, takže ma slnko nikdy nespálilo. Nikdy som nepoužívala opaľovacie krémy, no napriek tomu som sa mohla pýšiť bronzovou pokožkou. A opálenie mi väčšinou vydržalo takmer celú zimu.

Blaire však bola iná. Jej pokožka by kľudne mohla konkurovať múke a v momente, keď ju slnko pohladilo prvými letnými lúčmi očervenela, ako paprika, čím sa jej pokožka farbou takmer vyrovnala prirodzene červeným vlasom, ktorými sa pýšila.

Ona ich síce odjakživa nazývala ryšavé, no ja som bola presvedčená o tom, že sú červené. Vždy som jej ich závidela. Už od malička, keď sme sa v škôlke skamarátili.

Naše kamarátstvo nebolo len tak obyčajné. Bolo výnimočné. Prekonalo už toľko prekážok, no napriek tomu sme boli vždy ako jedno telo, jedna duša.

Naše cesty sa rozišli až v momente, keď som sa rozhodla študovať kriminalistiku a ona na rozdiel odo mňa mala vždy v láske viac zvieratá, ako ľudí. Preto sa rozhodla, pre veterinu.

Prechádzali sme lúkou nachádzajúcou sa neďaleko ulice na ktorej bývala a robili to, čo sme robievali každú nedeľu.

V mestskom útulku sme boli vyzdvihnúť niekoľko malých štvornohých chlpáčov, ktorých sme následne venčili a doprali im aspoň na malý moment pocit, aký by sa im naskytol, keby mali milujúceho pána.

A mala som pocit, že presne tak nás aj vnímali. V momente, ako sme sa priblížili ku bráne útulku, ozývalo sa z klietok zúfalé kňučanie. Tak veľmi sa na nás tie nevinné stvorenia tešili.

Bolo to zvláštne, no v poslednej dobe mi pripomínali mojich väzňov. Boli rovnako zatvorení za bránami mreží, no jediný rozdiel medzi nimi bol ten, že ich duše boli nepoškvrnené.

,,Prečo odtiaľ neodídeš?" Prehovorila priťahujúc ku sebe jedného zo psov, Blaire.

,,Počúvala si ma vôbec, Blaire?" Mrzuto som sa obrátila jej smerom.

,,Iste. Celý čas sa sťažuješ, aké je to tam hrozné a ty si si potrebovala vziať dovolenku, aby si tú situáciu rozdýchala. Zajtra však máš opäť nastúpiť do práce, no ty si nie si istá, či sa tam vrátiš," odrecitovala moje slová z pamäti a ja som v tej mojej potrebovala zaloviť, aby som si bola istá, či som tieto slová skutočne vyslovila.

Napokon som však musela uznať, že Blaire mala pravdu.

,,Máš pravdu. Len...len sa obávam..."

,,Bojíš sa toho...toho Aarona. Je to jeho meno, však?" Prerušila ma Blaire s obavami v hlase.

,,Do riti, áno. Bojím sa, ako sa Vance zachová," posadila som sa do trávy a tvár si založila do dlaní.

Hneď na to sa však na mňa vrhlo niekoľko chlpatých guličiek. Svojimi mokrými jazykmi zaútočili na moju tvár a ja som sa zo smiechom prevalila na chrbát.

,,Blaire, no tak. Pomôž mi," kričala som so smiechom, načo sa kamarátka zvalila vedľa mňa na zem a časť z chlpáčov sa presunula ku nej.

,,Počuj, Margo," prehovorila, jemne od seba odstrkujúc dvoch malých psíkov.

,,Myslím, že by si tam mala ísť. Nebudeš predsa jediná dozorkyňa, ktorej sa kedy nejaký väzeň vyhrážal. Je to bežná súčasť tvojej práce. A ak zvládneš toto, zvládneš úplne čokoľvek. A ja o tom nepochybujem, Margo. Pretože ty na to máš dievča," zodvihla pred seba prst a ja som s úsmevom na perách prikývla.

Telo som natočila smetom ku nej, aby som ju mohla objať, no môj pokus skončil neúspešne. Všetky psy, bolo ich presne šesť sa na nás vrhli a my sme sa so smiechom spustili späť na chrbát.

~

,,Margo. Si emancipovaná, cieľavedomá...a dosť. Margo, ty to zvládneš. Viem, že to zvládneš. Zvládla si aj horšie veci. Žiješ v jednej domácnosti so svojím otcom, ktorý...oh, na to teraz nemám čas. Zvládneš to dievča, viem to," znovu som sa prihovárala svojmu odrazu v zrkadle a snažila sa myseľ presvedčiť v pravosť mojich slov.

,,Sečna Margo?" Ozvalo sa za dverami kancelárie a ja som s povzdychom podišla otvoriť.

Za dverami postávala Robert a nervózne si ma prezeral.

,,Už idem," vydýchla som a vystúpila pred dvere.

Pred očami Roberta som zápasila so zámkou na dverách a napokon svoje kroky namierila ku mrežiam, kde vždy postával Dante. Tento krát ho však vystriedal strážnik vo veku môjho otca s prísnym pohľadom v tvári.

,,Je desať preč. Už dávno ste mala byť na obhliadke. Nočná služba od vás nevyžaduje nič iné, ako pravidelné obhliadky ciel. Je to tak ťažké?" Vyprskol a ja som pozerajúc na svoje tento krát žlté tenisky pretočila očami.

,,Isteže nie. Ospravedlňujem sa," zodvihla som tvár na jeho úroveň a vystrúhala umelý úsmev.

Bez ďalších rečí som počkala kým sa železné dvere otvoria a ja budem musieť čeliť mojej prvej nočnej službe. Obhliadka o desiatej bola posledná, ktorá sa vykonávala pred spánkom väzňov.

Prechádzajúc pomedzi cely som si uvedomila, že niektorí z nich už dokonca spali. Zvyšní len tak posedávali na svojich posteliach, alebo si čítali knihy či dopisy od svojich blízkych.

Dohola vystrihaný chlap v predposlednej cele stále visel na mrežiach cely a neprestajne na mňa žmurkal, načo som otrávene prevrátila očami a pokračovala na koniec, kde som sa plánovala bez jediného pohľadu do cely otočiť.

,,Kamže, kam, suka?"

Jeho hlas ma neprekvapil. Nemala som v pláne sa zastaviť. Dokonca, ani nijakým spôsobom reagovať. Proste sa pri jeho cele otočím a budem pokračovať. Vľmi pomaly, aby to strážnikom von nebolo podozrivé, až ku východu.

,,Tak sa kurva zastav! Myslím, že si mi to dlžná," ozval sa tento krát nekontrolovateľne nahlas a mojím telom sa okamžite prehnala vlna strachu, ktorej som sa tak veľmi chcela vyhnúť.

Nechcela som vzbudzovať nechcenú pozornosť a tak som sa aj keď s veľkou námahou otočila smerom, odkiaľ sa niesol nahnevaný hlas.

,,Čo chceš, Vance?"

,,Tak sa na mňa pozri. Veď je to aj tvoja robota," ozval sa znovu tento krát potichšie a ja som hlavu prudko obrátila do jeho tváre, ktorú osvetľovalo tlmené svetlo lampy.

Pohľad na stále doráňanú tvár mi nerobil dobre. Napriek tomu, že jeho zranenia už neboli ani zďaleka tak vážne, stále po nich bola viditeľná stopa.

,,Nechcela som, aby ťa zbili," zašepkala som pravdivo, aj keď som nemala žiadny dôvod mu to vysvetľovať, alebo sa mu akýmkoľvek spôsobom spovedať.

,,Ja viem," povedal napokon a ja som prekvapením vyvalila oči.

,,Vieš?"

,,Ty nie si, ako oni. A to je jeden z dôvodov, prečo si jediná, na ktorú som sa kedy obrátil s prosbou. Ty si...si iná," povedal omnoho vľúdnejšie a ja som sa odhodlala o krok v pred.

,,Iná?" Vyslovila som jeho smerom a prekvapilo ma s akou ľahkosťou zo mňa to slovo vypadlo.

Aaronove ruky sa presunuli na mreže a prsty sa skrútili okolo chladného kovu. Smaragdové oči ma bez prestávky sledovali a ja som mala pocit, akoby som v ich hĺbke skutočne videla svoj odraz. Nie však rovnaký, aký môžete vidieť v zrkadle. Mala som pocit, akoby jeho pohľad prenikal celým mojím vnútrom a zbytočne by som hľadala vysvetlenie pre pocity, ktoré prenikali každou útrobou môjho tela. 

_________________________________________

❤
Kapitolu venujem Ayhla_ , gabri-88 ,  Ema_Luna , AureliaStaviarska, Dadalili3, vykecavacka, MiroslavaStakov, NikolaNikiS, lkrajcikova,Eisblut79 ,user08782260 lianka332
Za vaše nádherné komentáre.  Dúfam, že som na nikoho nezabudla. 

Ďakujem tiež za každý jeden vote. Rada by som vás sem označila všetkých, ale je problém vás nájsť.  Veľmi vás ľúbim a ďakujem vám za vašu podporu. 

❤