Prajem príjemné čítanie ♥

Miriam:

Let do Montrealu bol náročný. Najskôr ma čakala srdcervúca rozlúčka s rodičmi na letisku. Keď mama plakala všetci na viedenskom letisku na nás zízali. Mala som čo robiť, aby som ju ukľudnila.
Po absolvovaní všetkých kontrol som mohla nastúpiť do lietadla. Okolo mňa boli samí starší ľudia, myslím vo veku tridsať až tridsaťpäť rokov. Štrnásť hodín letu bola poriadna makačka, ak sa neráta prestup v Paríži.
Na letisku v Montreale ma čakala žena okolo tridsiatky, držajúc ceduľku s mojím menom a oblečená v čiernom sukňovom kostýme. Pôsobila veľmi milo, ale zároveň autoritatívne. Najskôr na mňa hovorila po anglicky, no keď zistila, že ovládam aj francúzštinu, tak sme sa rozprávali už len tak. Dozvedela som sa, že 90% populácie v Montreale hovorí po francúzsky.
Možno to už nebude také zlé - pomyslela som si.
Odviedla ma ku kampusu miestnej univerzity, ktorá sa na rok stala mojím bydliskom. Čakala som, že budem mať vlastný byt, no tak mi to vyhovovalo viac. Izba bola priestranná a bola len moja. Oba kufre som vybalila a zabrala celú skriňu. Snažila som sa si to spraviť útulné a cítiť sa ako doma.

Prvý mesiac som nerobila nič prospešné, len som tam sedela pozorovala ich a všetko potrebné si zapisovala. Musela som dobiehať francúzštinu a angličtinu a tak osamelé večery som trávila učením jazykov.
Každý večer som ešte absolvovala telefonát cez skype s rodičmi. Zdalo sa mi, že z mami sa stála úplná hysterka. Panikárila, bála sa, otec mal obrovské problémy ju upokojiť.
Pri zaspávaní som sa vracala späť a uvažovala. Posledné mesiace pred mojim odchodom boli naozaj skvelé a prešla som osobnou premenou. Nielen vonkajšou, ale aj vnútornou. Už som si nedokázala predstaviť len tak sa s niekým vyspať, bez rozmyslu, dúfajúc, že zabudnem na všetku bolesť a bude to pre mňa lepšie. Ako obvykle, bola som hlúpa. Veľmi mi chýbal, no veľmi mi chýbala aj Kika a tiež Adam. Stratila som najlepšiu kamarátku, kamaráta a človeka, ktorý ma bral so všetkými chybami. Pálili ma oči a v hrdle som cítila známu bolesť zo zadržiavania plaču. Trvalo mi veľmi, pokým sa mi podarilo zaspať. Zhruba tri mesiace som mala problémy so spánkom. Na časový posun som si zvykla čo najskôr, až na to kanadské počasie. Väčšinu času snežilo, pršalo a bolo zamračené. Sem tam, na krátky moment vyšlo slniečko. Do môjho šatníka preto pribudlo veľa svetrov a šálov.

Najväčším problémom pre mňa bolo zabehnúť do systému, iného ako je stredná škola. Tam už išlo o biznis a veľké veci. Pracovala som s veľkými rybami Montrealu. Na druhej strane to boli vzdelaní a inteligentní ľudia, ktorí boli ambiciózni a svoju prácu robili precízne. Moju šéfku som si obľúbila. Bola ústretová, ukazovala mi svoje návrhy začiatočníčky, radila mi a snažila sa, aby som tam zapadla čo najlepšie. Jej hodnotenie bolo pre mňa nesmierne dôležité, ale hlavne riaditeľa firmy, ktorý bol špičkový architekt. Jeho som naozaj obdivovala. Keď som už bola zabehnutá, vedela čo ako funguje, začala som viac budovať vzťahy a všímať si iných študentov alebo nových, mladých pracovníkov. No všetci akoby si hľadeli len to svoje. Na moje veľké prekvapenie sa ku mne na izbu dostalo dievča. Vysoká hnedovláska so skvelou postavou. Mala asi dvadsaťjeden a zaľúbená do Adama Levina. Už vtedy som vedela, že to bude môj človek. Volala sa Sam. Bola z Californie. Jej najväčším problémom bolo pre ňu počasie, ale ako sama tvrdila, išla do výzvy. Celý výmenný pobyt bol pre ňu akousi výzvou, ktorú chcela prekonať. Hovorila plynule po francúzsky, takže sa mi učilo ľahšie. Bola taká bláznivá, no skromná a úctivá. Priateľa nemala. Stále som mala na pamäti jej slová, že ak sa pri chlapcovi cítim menejcenná a škaredá mám ho poslať k vode.
Raz pri spoločnom jedení obrovskej syrovej pizze, ktorú ma naučila jesť, sme si navzájom porozprávali svoje životné príbehy. Jej rodičia nemali peniaze na rozdávanie, avšak celý život jej šetrili na túto príležitosť. Musela sa veľa učiť, dosahujúc priemer jedna celá a prejsť vstupným testom a pohovorom, aby jej väčšinu čiastky hradila spoločnosť. Súrodencov nemala, preto jej bolo ľúto, že nechala rodičov o samote. Často sa jej cnelo za domovom. Aj keď mala sem tam kilečko na viac, počas jej týždňa depresie, vždy bola krásna. Svojím spôsobom mi pripomínala Kiku. Tiež mala pošťukané nápady večer pri zaspávaní.
Ja som jej porozprávala o všetkom. Aj Matúšovi. Tomášovi. O tom ako som všetkých sklamala a prišla o najlepšiu kamarátku. A v neposlednom rade o ňom. Ako mi pomotal hlavu a akou zmenou som prešla počas jeho bytia pri mne. Ušlo niekoľko sĺz, aj smiech, ale cítila som sa o niečo ľahšia. Bola nezainteresovaná osoba, bola mojím psychológom a ja pre ňu. Vtedy som nadobudla pocit, že to môže byť dlhý rok, ale bude skvelý pretože nebudem sama. Nemýlila som sa.
Mali sme voľný piatok, moje „vyučovanie" skončilo skôr a tak som mala väčšinu dňa voľného. Sam navrhla, nech ideme do kina, že dávajú nejakú romantickú komédiu z minulého roka. V meste mali kino, kde počas dňa hrali filmy, ktoré boli staršie. Stáli sme v rade na popcorn, nachos a pitie, keď okolo prechádzala skupinka chalanov. Boli štyria. Navyše Francúzi. Prišli mi ako z módneho časopisu, z toho akí boli krásni. A voňaví. S tvarovanými zadkami rovno do ruky.

Vykrútili sme hlavami, keď už boli mimo nás a mali sme výhľad na ich pozadie. Jeden z nich sa obzrel a žmurkol na nás. V tom momente som sa roztiekla ako oreo čokoláda. Neriešila som, či to venoval mne alebo Sam. Riešila som ten úsmev a oči. Bol chrumkavejší ako Slovakia chipsy.

        Prešli sme kontrolou lístkov, usadili sa v strede a čakali na film. Stále som sa obzerala, ale pekných chlapcov nikde nebolo. Vlastne, už sa o nich nedalo tvrdiť, že sú chlapci. Mohli mať okolo dvadsaťpäť.
Na moje sklamanie som ich už po filme nevidela. Ani Sam ich nikde nevidela a bola rovnako sklamaná ako ja. Prišla jej správa od kamarátky o konaní veľkej párty. Ani chvíľu sme neváhali a vybrali sa na spomínanú párty. Dom bol obrovský. Prišiel mi ako keby trikrát spojili náš dom. Všade boli mladí ľudia. Mladí ľudia s červeným kelímkom. Mladí ľudia s modrým kelímkom. Mladí ľudia s pivom alebo rovno fľašou alkoholu. Nikde som nevidela na môj šok drogy. Žiadne dievča nevyšetrovalo ústnu dutinu chlapcovi a pre zmenu chlapec nerobil žiadne gynekologické vyšetrenie dievčaťu.  Cítili sme sa tam príjemne.
,,Idem nám po pitie," ozval sa mi hlas v uchu. Usmiala som sa a prikývla. Nemala som strach ostať sama, pretože ľudia na okolo mi prišli v poriadku. Zastala som pred obrazom nejakej krajinky. Slnko v nej zapadalo, tráva bola zelená a pri malom jazierku bol načrtnutý obrys dvoch ľudí ako sa k sebe túlia. Teda skôr sedia veľmi blízko seba. Neviem prečo, obraz ma zaujal, snívajúc o tom, že raz by som chcela niečo podobné zažiť.

,,Si umelkyňa?" Obzrela som sa za hlasom. Keby mi to povedala Sam, ani jej neuverím. Stál predo mnou chlapec z kina. S tým fajným zadkom. Usmieval sa. V sivom svetri, pod ktorým mal biele tričko a čiernych rifliach bol na spapanie. Alebo aspoň jemné odhryznutie.

,,Nie, nie som. Prečo sa pýtaš?" Nerozumela som tomu, prečo sa opýtal práve takú otázku.

,,Obvykle sa na ten obraz ľudia dívajú päť sekúnd a odídu. No ty si tu zotrvala priveľmi dlho." Šokoval ma. On ma pozoroval? Prebehlo mi mysľou.

,,Nie, len ma to zaujalo," zodpovedala som na jeho otázku a jeho prítomnosť ma robila nervóznou.

,,Som Mike," predstavil sa, vytiahol ruku z vrecka džínsov a podal mi ju. Všimla som si tetovanie z vnútornej strany ruky. Usmial sa a vytvorila sa mu jamka na ľavom líci.

,,Mirka." Mal teplú dlaň a vrela vo mne chuť mu preskúmať tetovanie ešte viac. ,,Ty nie si odtiaľto, však?" Prikývla som. Prišla Sam, prinášajúc naše pitia. Okato sa uškŕňala na Mikea.
,,Idem po kamarátov a nejako sa zabavíme." Odbehol a Samantha začala skákať, jačať, pišťať, rozplývať sa. ,,Budeme mať sexi mäsko!" Musela som sa nad jej poznámkou smiať a tešiť sa spolu s ňou. Aspoň malé odreagovanie. Nevedela som čo robiť skôr, keď priniesol jeho kamarátov. Niekto ma v ten deň musel mať veľmi rád, pretože tí chalani, boli tí fešáci z kina. Po pár pohároch piva, hre fľaša, som zistila, že sú to hudobníci a majú vlastnú kapelu. Bubeník Pierre, mal potetované obe ruky, v uchu náušnicu a v obočí piercing. Ostatní mi prišla normálni, až na tú krásu.

Po zoznamení s Mikeom, sme si písali, volali, niekedy sa stretli po mojej práce. Brával ma na skúšky. Najviac ma však dostal správou, že ideme na rande. A nie len tak hocijaké rande. Vzal ma na zápas NHL, derby Montreal a Detroit. Bol to jeden z mojich snov dostať sa na takýto zápas. Aby toho nebolo málo za Detroit hrával Tomáš Tatar. Môj hokejový miláčik. Trošku narcistický, no stále dobrý. Tá atmosféra bola neskutočná. Nedovolila som odhadnúť ten počet ľudí. Tipovala som ich na tisíce. Nikto po sebe nekričal, nevrieskal, všetci povzbudzovali, papali, pili a hlavne prišli sa pozrieť na kvalitný hokej. Ako typická ženská som všetko fotila, alebo skôr seba som fotila, hokejistov a ešte Mikea. Nemohla som si pomôcť, skrátka bol ako model.
Neviem koľko dní sme spolu trávili, zbližovali sa. Po čase medzi nami vznikol pekný vzťah a ja som bola šťastná. Ozaj skutočne šťastná. Mike bol úžasný, pozorný, nemajetnícky, niekedy som prespala u neho v byte a pred spaním mi hrával na gitare alebo klavíri.  Bola to moja uspávanka. Všetko nabralo iný smer, smer, ktorý sa mi veľmi páčil a bola som spokojná so sebou ako už dlho nie. Odrazilo sa to aj na mojej práci. Čoraz viac som pracovala na svojich návrhoch, snažila som sa vymýšľať si tie vlastné. Chcela som, aby boli so mnou spokojný. Avšak vždy som si musela nájsť čas aj na učivo z Košíc. Každý týždeň mi e-mailom chodili úlohy a podklady k maturite od jednej oktávanky. Všetko mala precízne spracované a verila som tomu, že odmaturujem bez problémov. Život mimo Slovenska sa mi páčil. Mentalita ľudí bola iná a ja som mala rada zmeny.
Boli Vianoce. Trávila som ich so Sam, Mikeom a ostatnými členmi kapely v Mikeovom byte. Mali sme obrovský živý vianočný stromček, vonku nádherne snežilo. Dali sme si dohodu, že každý prichystá nejaké jedlo, ktoré je zvykom u neho doma. Ja som si počas hovoru s mamou vypýtala recept na našu krémovú polievku. Prvýkrát som jedla moriaka s plnkou, zemiakový šalát na iný spôsob. Všimla som si Sam a Pierra, ktorý k sebe mali naozaj blízko. Žeby mi niečo ušlo? Po výdatnej večeri som s ospravedlnením odišla na balkón. Sledovala som hviezdy. Myšlienky si opäť dávali maratón. Klamala by som, ak by som tvrdila, že som zabudla na Martina a všetky pocity. Že som zabudla na Adama a jeho bláznivé nápady. A Kiku. Na jednej strane som bola šťastná, že som bola mimo domova, no na druhej strane mi domov aj trochu chýbal. Nechala som vločky dopadať na svoje pery. Príjemne to chladilo.

,,Počul som, že ak ti dopadajú vločky na pery, niekto ťa chce bozkávať." Ani som sa nemusela otáčať. Cítila som teplo na bokoch a pery, ktoré blúdili po mojom krku. Privrela som oči a užívala si super pocit.
,,Naozaj? Asi to je možné." Zasypával mi krk bozkami, rukou sa dostal pod sveter a hladkal ma po nahej koži.
V tú noc sme prežili krásny romantický večer vo vani pri sviečkach. Všetko sa mi páčilo. Micheal bol naozaj super človek a cítila som sa pri ňom chcená a krásna. Venoval mi svoj čas, aj keď ho nebolo veľa. A to ma zožieralo. Pretože som ho mala veľmi rada, možno som bola zaľúbená, no srdce patrilo niekomu inému. Telo stopercentne patrilo tiež niekomu inému. A nemalo to tak byť. Cítila som sa nevďačne a neskutočne sebecky. Prišlo mi akoby som ho len využívala, aby som zabudla na niekoho, kto už pravdepodobne na mňa zabudol. Tak strašne som sa na seba hnevala. Hodlala som sa pokračovať vo vzťahu s Mikeom, možno sa aj viac zaľúbiť a konečne zabudnúť na to, že ľúbim Martina Lehotského. Dušou. Telom. Myšlienkami. Snami. Všetkým. Zabudnúť na to, že keď ma bozkávajú iný, predstavujem si len jeho.
Mobil mi ukazoval zelené svietielko, ktoré znamenalo správu z messengera. Bolo mi čudné, kto by mi už len písal neskoro v noci. Potom som si uvedomila, že na Slovensku je iný čas. Jemne mi zovrelo žalúdok.

Ahoj. –blikala správa.

ánooooo..ja som sa konečne po mojej dlhej kríze, ktorú ešte stále mám, no predsa hecla..táto časť máá 2054 slov :3 neskutočne na mňa ja viem :D :D dúfam, že sa vám páčila, aj keď v mojej hlave bola predstava iná a na "papieri" je to úplne iné, z čoho som naozaj sklamaná :( no hádam to nie je až tak úplne zlé :) až mi je ľúto, že ideme ku koncu..ak mi neprepne a všetko pôjde ako má tak nám zostávajú už len dve časti a moje zhrnutie, fňuk :( ... Ďakujem! ♥