Príjemné čítanie ♥

        Triasla som sa ako osika, už len pri predstave, že s ním budem sedieť za jedným stolom. Trpieť jeho znechutený a nahnevaný pohľad mojim smerom. Ale dobre viem, že má na to plné právo, pretože ja som mu ublížila. Tak moc som mu ublížila. Ale ja som sa nechcela v to ráno, po spoločnej noci, pozerať na to, aký je sklamaný či nahnevaný alebo by sa dokonca tváril, že sa nič nestalo. Ale tak prečo mi aspoň nezavolal? Utiekla som, ale on sa mi mohol aspoň ozvať. Povedala som, že by sa ozval keby to pre neho niečo znamenalo. Očividne neznamenalo.
Stála som pred zrkadlom vo svojej izbe a sledovala svoj odraz. Odvtedy, ako som sa zblížila s Maťom, som sa zmenila. Hlavne oblečenie. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy mala výstrih, obtiahnutý top či minisukňu a šaty. Cítila som sa viac sama sebou v obyčajných skiny džínsoch, obyčajnej blúzke alebo veľkom svetri.
Chcela som mame dole oznámiť, že nikam nejdem, lebo sa zle cítim, ale keď som videla ako stála dole natešená s darčekmi pre Maťovu maminu a dvomi koláčmi, nemala som to srdce jej to pokaziť. Tak ako poslušná dcéra obula som sa, obliekla si kabát a smerovala do pekla.
Pri vstupe do domu ma hneď ovanula vôňa z varenia a levandule. Mali radi levanduľu.
Išlo o oslavu Martinovho tatka a zároveň moja mamka mala meniny. Usadila som na sedačku, malá Ivka sledovala rozprávku Rebelka, ale jeho som ešte nikde nevidela. Na stole boli položené chipsy, koláče, chlebíčky, misa a alkohol. Sedela som vystretá ako pravítko a veľmi som sa bála. Úplne najviac som sa bála. Všetci sme ešte museli absolvovať spoločnú večeru. Teta Lehotská kontrolovala príbory, poháre, všetko chcela tip top. Vedľa mňa som si všimla voľné miesto. Hneď mi bolo jasné komu je určené.
,,Maťko poď doleeee," zakričal Martin Lehotský, starší. Moje žalúdočné problémy sa prinavrátila a obávala som sa toho, ako budem jesť večeru. Začula som dupot schodov, no jediná no som neodvrátila pozornosť na ne. Moja mamka sa celá rozžiarila, dokonca aj otec. Ale len ja som bola v tom momente hladká ako biela múka a úplne zmrznutá, nie zo zimy, ale strachu. Ani spolu nechodíme a jeho prítomnosť na mňa silne pôsobí.

Hlavne zachovaj pokoj. To bola moja mantra počas večere.

,,Dobrý večer,"  slušne pozdravil rodičov. Mamke dal pusu na líce a s tatkom si chlapsky potriasol rukou. Stále si však nesadal vedľa mňa. Pozerala som sa hlavne pred seba. Chyba. Oproti mne sedela malá Ivka a on ju usadal na stoličku. Ako to, že je taký starostlivý? Z toho chlapca som bola tak neskutočne zmätená.

,,Mirinka, dnes si nejaká tichučká," prehovorila ku mne teta Evka a všetci na mňa pozerali. Až na výnimku.

,,To sa vám zdá teta. Len som trošku unavená." Za dnešné úsmevy by som mala získať oscara. Stolička vedľa mňa sa pohla. Ani som sa len nepohla. Cítila som sa ako paralyzovaná. Teraz som preklínala moment, že naši rodičia sa poznajú a sú až najlepšími priateľmi. Pochybovala som o tom, že jeho rodičia vedia o tom, čo sa medzi nami stalo. Maťo nie je typ chalana, ktorý všetko vešia na nos svojim rodičom.

Všetci veselo diskutovali, bavili sa, len ja som sa cítila ako piate koleso na voze. Nikto si nevšimol, že som v inej dimenzii a mne to vyhovovalo. Spokojne som na malý moment mohla byť uzatvorená v malej bubline, do ktorej nevstúpila živá duša. Výnimkou boli moji malí démoni.

Po večeri sme sa presunuli do obývačky, kde si rozbaľovali darčeky. Nenápadne som sa vytratila a išla na ich záhradu. Sadla som si do ich zimného altánku a z bundy vytiahla balíček cigariet. Dnes po škole som si povedala, že si kúpim cigarety. Začínala som pociťovať všetok stres a problémy, ktoré sa okolo mňa diali. Potrebovala som niečo. Teda skôr niekoho. Ale toho niekoho som vonkoncom nemala. Hovorila som si, že už mi ostávajú len dva mesiace a ak si stihnem uzavrieť všetky známky, tak ešte v júni budem cestovať. Tá myšlienka bola balzam na moju dušu a spolu s cigaretou ma to neskutočne ukľudnilo. Z jednej cigarety boli tri. Postavila som sa na odchod. Postava stojaca neďaleko mňa ma prekvapila.

On fajčí. To bolo prvé, čo mi napadlo.

On má na sebe károvanú košeľu, ktorú mám zhodou okolností aj ja. To bolo druhé, čo mi napadlo.

On ma teraz videl fajčiť. To bolo tretie, čo mi napadlo.

Ostali sme stáť oproti sebe. Obaja bez akéhokoľvek pohybu či zvuku. Prešlo len asi 30 sekúnd, ale mne to prišlo ako večnosť. Až to bolo smiešne, do akých situácii sme sa stále dostávali. Bundu som si pritisla viacej k telu a pomalým krokom smerovala do domu. Do úst som si ešte vložila žuvačku. Rýchlo som prebehla do chodby, vyzliekla si bundu a navoňala sa voňavkou. Odišla som ešte na záchod, aby som si poriadne umyla ruky.
V jedálni som si dala poriadny dúšok ružového vína a cítila sa trochu pokojná.

Do kedy bude trvať celá fraška?

,,Mirká," zakričala malá Ivka a pribehla za mnou do jedálne. S úsmevom som sa na ňu otočila.

,,Ánko?"

V rukách zvierala auto na ovládanie a aj samotný ovládač. ,,Nejdeš sa so mnou hrať?" Neodolala som a prikývla. Už je to večnosť, čo som sa naposledy takto hrala.

Izbu mala zariadenú veľmi pekne. Steny boli namaľované fialovou farbou. Nábytok bol bielej farby. Vedľa postele bola postavená komoda, na ktorej boli položené fotky. Skoro na všetkých bola ona s Martinom, rodičmi, starými rodičmi a nejakými kamarátmi.

Pospratávali sme všetko z kobercov, aby nám nič nezavadzalo. Autíčko sme nechali v strede a usadili sme sa na posteľ.
Ovládač sme si vymieňali a stále sa smiali.

,,Preboha, čo tu vy dve robíte. Počuť vás až dole," zahromžil hlas pri dverách a razom sme stíchli. Vo dverách stál Maťo, s rukami vo vreckách  ale nemračil sa. Jemne mu mykalo kútikmi.

Odkedy tam stojí? Pozoroval nás? A prečo sa usmieva?

,,Hráme sa. Chceš aj ty?" opýtala sa ho jeho sestra a bolo mi jasné, že odmietne. Jeho reakcia ma prekvapila. ,,Jasné. Rozbijem vás." Posadil sa z pravej strany od Ivanky a už boli tri autá na podlahe. Vrážali do seba, búrali do stien. Vlastne ani neviem, čo sme hrali.

Neviem, čo to do mňa vošlo a začala som ich oboch štekliť. Autíčka sme nechali tak a navzájom sa šteklili na posteli. Ja som už mala neskutočné kŕče, tiekli mi slzy a bola som celá červená. Tej malej diablici sa nejako podarilo vyslobodiť a zdrhla nám. Ja som už nemala veľa síl na útek a ostala som ležať. On so mnou. Ticho sa zhostilo situácie. Jediné čo bolo počuť, bol náš zrýchlený dych a vravu zdola.

Voňal. Ach môj svätý bože on tak pekne voňal. A zmiešané s cigaretami sa mi to ľúbilo ešte viac. Rýchlo som sa postavila, upravila vlasy a aj košeľu. On sa usadil a ruky zložil na kolenách. Sadla som si späť na posteľ. Vedľa neho.

,,Môžeme sa porozprávať?" opýtala som sa veľmi potichu. Odpoveď mi naháňala strach. Pred tým ako otvoril ústa, mu zazvonil mobil. Zvedavosť ma ovládla a pozrela, kto volá.

Dida.

To mi stačilo na to, aby rozhovor ani nezačal. Určite mu nevolala len tak.

,,Kašli na to."

Nechcela som aby videl, že sa mi leskli oči. Po ceste dole schodmi som si utrela, trošku pošúchala líca, aby nabrali ružovkastú farbu a sadla si späť k rodičom.

Ou Martin, to si trošičku pokazil.....

• Áno za dva dni sa mi podarila nová ♥ Šikovná som...ale nie, just kiddin...juuuuj dievčatá, ďakujem vám veľmi pekne za všetky tie komentáre, ktorými ma vždy tešíte :) robí mi to neskutočnú radosť ♥