!POVINNE PREČÍTAŤ: v prvom rade chcem sa poďakovať za to nespočetné množstvo komentárov :3 som rada za každú čitateľku, ktorá si toto číta :) teší ma, že niekto dokáže oceniť moju tvorbu, dokonca posielate mi žiadosti na snap aj instagram, čo sa mi ešte viac páči a píšete mi tam :3 ďakujem za to...ďalej jedna dievčina recenzovala môj príbeh a vyjadrila sa v ňom, že príbeh je nevhodný, pretože obsahuje sexuálne scény a na wattpade je veľa detí, ktoré sa môžu k tomu dostať a tým pádom je to akože nevhodné pre nich :) snažím sa tie časti o sexe dávať primerane a rovnako aj opis s nimi, niektoré mi píšete aby tých scén bolo viac a potom sa zas niekto vyjadrí, že je to nevhodné..podľa môjho názoru to nie je nevhodné, pretože hlavná hrdinka má 19 rokov a je pre mňa logické, že niečo také zažije, určite sa v 19tich rokoch nebude hrať v pieskovisku :)..preto vás ŽIADAM o vaše vyjadrenie v komentároch, že čo si myslíte o tých scénach, bola by som šťastná :) ...ďalej pomaly ale isto dochádzame ku koncu :), nebuďte sklamané, príbeh skončí, ale prišla som s novým Dangerous Love, ktorý nájdete na mojom profile, kde som uverejnila už prológ..strašne sa na tento príbeh teším a sama som zvedavá, ako skutočne udalosti spíšem do riadkov :) a teraz vám prajem príjemné čítanie :) ♥

Všetci sme sedeli za stolom a neskutočne sa smiali na príhodách môjho otca z detstva. Ako hodil vajíčko von oknom z triedy, lebo mu niekto povedal, že sa vráti ako bumerang ale vletelo do otvoreného okna miestnosti, kde zasadala dedinská rada so starostom. Ako trhal učiteľke hlavy tulipánov, lebo ho nemala v láske.

Mama sem tam prekrúcala očami. Nepáčilo sa jej, že ocino nám hovorí zážitky, ktoré by sme mohli vykonať aj my. Potom si ale určite uvedomila, že devätnásť roční ľudia majú už dosť rozumu.

,,Maťko a teba rodičia prihlásili na kurz?" opýtala sa ho mamka a ja som pohľad upriamila na ňu.

,,Aký kurz?" odvetil Maťo nechápavo a následne pozrel na mňa.

,,No predsa ten, na ktorý ide aj Mirka od augusta." Stačila táto veta a vedela som, že je to zlé. Martin ničomu nerozumel. Ani sa nečudujem. Nevedel o tom. Nikto o tom nevedel. Len ja, rodičia a výchovný poradca v škole.

,,Mami, ja som mu to ešte nepovedala," povedala som veľmi zahanbene so sklopeným pohľadom k tanieru. Nechcela som vidieť pohľady troch párov očí.

,,Ty si mu ešte nepovedala, že na rok odídeš do Kanady?"

Mama všetko len zhoršovala.  Vedela som, že nebude nasledovať nič dobré. Nedokázala som sa na nikoho pozrieť. Namiesto toho som prehadzovala zeleninu v tanieri.

Po dlhých sekundách ticha Martin prehovoril. ,,Až na rok? A o aký kurz ide?" Jeho hlas bol iný. Nahnevaný a zároveň sklamaný.  Vtedy som už ozaj nemala odvahu sa pozrieť.

,,No áno na rok. Posunie jej to možno maturitu, ale je to skvelá ponuka. A ten kurz sa bude týkať staviteľstva a architektúry. Niečo aj z bytového dizajnu. Mirka matematiku ovláda a rovnako ma skvelé priestorové videnie a aj kresliť vie. Bola by škoda zahodiť taký talent."

,,To je skvelá príležitosť," na chvíľu sa odmlčal a následne pokračoval, ,,ak ma ospravedlníte, ale už musím ísť domov je toho veľa na zajtra, pôjdem už." Zdvihol sa zo stoličky a vtedy som sa konečne na neho pozrela. Nevenoval mi ani jediný pohľad. Ani jeden jediný. Vstala som od stola aj ja a bežala som za ním do chodby.

Všimol si ma a bol veľmi nahnevaný, škaredo na mňa pozeral. ,,Takže na rok Kanada, hej." Seriózne bol nahnevaný, nešlo o žiadnu z jeho hier. Zúrivo si obúval tenisky a hľadal svoj kabát.

,,Kedy si mi chcela povedať, že v auguste sa vyparíš. Na rok a ešte do Kanady, na iný kontinent."

Otvorila som ústa, ale prerušil ma. ,,Nič radšej nehovor. A to som si myslel, že včerajšok niečo znamenal. Pre teba očividne nie. Fakt si sa zmenila. Taká bezcitná si nebola." Z jeho slov ma pálili oči a v hrdle mi narastala obrovská guča. ,,Zbohom, buď šťastná." S týmito slovami buchol vchodovými dverami a odišiel. Ostala som zízať na dvere, bez akéhokoľvek slova či pohybu.

Všetko sa to opäť zrútilo ako domček z karát. Konečne som si k nemu našla cestu a zase. Vždy sa musí prihodiť niečo, čo nás rozdelí. O čo nejakému vyššiemu ja ide? Vari nemôžem byť ani chvíľu šťastná?

K stolu som sa nevrátila a rovno som bežala do svojej izby. Do riti. To boli jediné slová, ktoré mi behali rozumom.

,,Prečo som to zase musela pokaziť?" pýtala som sa samej do prázdneho priestoru. Odpoveď neprichádzala.  A vedela som, že toto sa tak ľahko nevyrieši. Opäť budem čeliť jeho odporným pohľadom a ignorovaniu.

*O dva týždne neskôr, odchod na Kristíninu oslavu*

Celé dva týždne sa mi úspešne vyhýbal a ignoroval ma. Dokonca som mu nestála ani za pohľad. Jediný kto bol so mnou v kontakte bol Adam. Aj Kika bola nahnevaná a ignorovala ma.

Kráčala som popri košíku a Adam ho tlačil. Kupovali sme posledný alkohol, ktorý ešte chýbal. Martin s Kikou už boli na chate a chystali jedlo a zakurovali. Žiarlila som.

,,Musíš ich pochopiť. Nič si im nepovedala. Je prirodzené, že sa hnevajú. Keby sa nehnevali znamenalo by to, že im na tebe nezáleží." Adamove slová sa mi vryli do pamäti. Mal pravdu. On mal vždy pravdu. Do košíka uložil si štyri fľaše limetkovej nicolaus vodky a pokračoval, ,,a Martin sa v ten deň rozišiel s Dianou. Vieš musíš pochopiť, že bol s nervami v koncoch..." nestihol dokončiť vetu, lebo hneď som ho prerušila.

,,On už nie je s Dianou?"

,,Nie, veď sa s ňou rozišiel v ten deň, keď ste sa pohádali." Bola som strašne šokovaná. Začala som si nahovárať, že sa s ňou rozišiel kvôli tomu, čo sa deň predtým stalo medzi nami. Možno aj preto prišiel potom k nám.

,,Adam, ako tam môžem ísť? Ako môžem ísť na oslavu, kde ma dvaja ľudia nemajú radi a nerozprávajú sa so mnou?...Veď predsa o čom to celé bude?" Nemala som dobrý pocit. Bože, súhlasila som, že pôjdem na oslavu osoby, ktorá má už dva týždne ignoruje a kde bude chlapec, ktorý ma tiež nemá rád. Ide mi.

S úsmevom sa na mňa pozrel. Ten úsmev ma trochu upokojil. ,,Mirka, zbytočne veľa premýšľaš a potom prichádzaš k zlým záverom. Upokoj sa. Všetko bude v poriadku. Kika je to tvoja najlepšia kamarátka a Maťo...proste bude to super a prežijeme ten najlepší víkend." Aj jeho slová ma upokojili. Zobrali sme ešte pár džúsov a všetko ostatné potrebné, čo nám chýbalo.

Cestou v aute sme sa celý čas rozprávali o škole, rozprával mi aj niečo o svojich rodičoch. Pomaly sa stmievalo, keď sme prichádzali a z chatového domu komínom vychádzal dym.

Zovrelo mi žalúdok. Dôvod? Martinova prítomnosť.

Z kufra sme vyťahovali všetky veci a ukladali ich na verandu chatu, aby sme to rovno odnášali dovnútra. Hovorila som si upokojujúce slová, že sú to len 3 dni, ktoré ľahko zvládnem.

Adam na mňa ešte povzbudivo pozrel a otvoril dvere do chaty. Do nosa mi udrela vôňa kapusty a v chate bolo príjemne teplo. Okrem praskania v kozube a buchotu z kuchyne, hrala v pozadí ešte hudba. Bola som veľmi, ozaj veľmi nervózna.

,,Ahooojte," pozdravil sa nahlas Adam a hneď na to vbehla do chodby Kristína. Skočila mu do náručia a tešila sa ako malé dieťa. Neisto som stála vedľa nich a cítila sa trochu trápne. O pár sekúnd na to prišiel aj Martin. Ruky mal založené vo vreckách a bol oblečený v károvanej červeno-čiernej košeli. No bude to ešte zaujímavé.

,,Ahoj." Jeho pozdrav smeroval mne, aj pohľad upieral len na mňa.

,,Ahoj," začala som trochu neisto, silno zvierajúc cestovnú tašku v pravej ruke. Podišiel ku mne, z rúk mi zobral všetky a hlavou kývol nech ho nasledujem. Tí dvaja sa stále bozkávali a ani si nevšimli, že už pri nich nie sme. Všetky steny boli pokryté drevom a pôsobilo to viac útulnejšie. Na poschodí boli tri spálne a dve kúpeľne. Ako som sa ale stihla dozvedieť, jedna spálňa je vo fáze prerábky. Kristína bude určite s Adamom a tak asi každému docvakne, kto bude so mnou zdieľať posteľ.

V spálni trónila obrovská manželská posteľ, na ktorej bolo plno vankúšov, po stranách boli nočné stolíky s malými lampičkami, v ďalšom rohu bola jednoduchá skriňa a menšia komoda. Izba voňala po čistých opratých perinách a levanduľách.

,,Posteľ je dosť veľká takže sa vyspíme obaja. Poprípade ak by ti to veľmi vadilo, tak sa vyspím dole na gauči a..." hneď som prerušila jeho výklad.

,,Nie prestaň. Normálne sa vyspíme v tejto posteli. Ako si predsa povedal, je veľká." Len prikývol. Žiaden súcitný pohľad alebo úsmev. Absolútne nič. Izbou sa roznieslo ticho a naše dýchanie.

Nabrala som odvahu a tak som prehovorila, ,,viem, že si sa rozišiel s Didou." V jeho tvári sa opäť neodrazila žiadna emócia.

,,To je pekné." Neskutočne ma to vytočilo. To je všetko čo mi na to povieš? – pomyslela som si. Prešiel popri mne, ale pri dverách sa ešte otočil a zastavil. ,,Vzhľadom na to, že má Kika narodeniny, nebudeme jej kaziť dobrú náladu. Celý víkend sa k tebe budem chovať slušne a po chate bude opäť všetko po starom." V jeho hlasu som cítila len ľad a zimu, zimu, ktorá obklopovala celú chatu. Nebol to ten milý a láskavý Martin. A určite to nebol Martin zo spoločnej večere a incidentu v aute. Zavrel dvere a prešiel mnou väčší chlad, ktorý v skutočnosti nebol, pretože všade bolo dobre zakúrené.

Napadlo mi, že je taký kvôli mne. Potom si poviem, že nemá dôvod, pretože ma neľúbi ani nič podobné, takže jeho správanie bolo, je a aj bude nepochopené. Tašku som vyložila na posteľ a vytiahla z nej pohodlné sivé tepláky, biele tričko a mikinu.
Ten víkend bude zlý.

Vtedy som ešte nevedela, čo všetko sa stane a ako to možno ovplyvní budúcnosť.