tadadadááááááá ♥♥ áno, trvalo mi to, ale prepáčte..v škole som toho mala ozaj veľa a nemala som vôbec čas napísať čo i len slovo, ale myslím, že oplatilo sa čakať a táto časť sa vám bude páčiť :3 lebo mne sa veľmi ľúúúúbi..nejdem tu teraz robiť zbytočné preslohy a moje monológy,pretože gif hovorí za všetko..ospravedlňujem sa za chyby v texte ak sú..
užite si to ♥ s láskou *I*

Mali sme nejaké špeciálne rodičovské združenie.

Úprimne povedané, veľmi som sa bála. Bála som sa toho, čo na mňa povedia niektorí profesori na individuálnych pohovoroch.

Doma po škole som poupratovala celý dom, priam sa blyšťal od čistoty. Dokonca som odpratala sneh z chodníku pred domom, pred garážou, vzadu na terase. Tatkovi som povysávala v garáži.

Mamu som očakávala v nervozite, sediac na vankúši. Počula som otváranie garážových dverí a zvuk jej auta. A už je tu. Nemala som žiadny dobrý pocit. To bude zlé. Pomyslela som si.

Následne sa otvorilo dvere, štrngli kľúče v miske, určenej na to a mamine čižmy. Poslušne som sedela v obývačke a mala pustený dokumentárny kanál.

,,Ahoooj." Otočila som sa na ňu a milo usmiala. Úsmev mi ale zmizol z tváre, keď som zbadala jej výraz. To bude naozaj zlé.

,,Mladá dáma," začala jej oslovením, keď bolo zle. Ouch! Z toho sa nijako nedostanem, nezachránia ma anjeliček strážniček.

,,Áno," odpovedala som jej slušne a jemne.

,,Musíme sa vážne porozprávať!" Tak z tohto sa už vôbec nedostanem. ,,Idem sa prezliecť, o päť minút som naspäť dole a povedieme vážnu debatu a priprav sa, čo mi odpovieš." Mama vybehla hneď po schodoch do spálne. O päť minút bola dole, ako povedala.

Sadla si na sedačku oproti mne. Až nebezpečne blízko. Trochu som sa jej bála.

,,Nechceš mi niečo povedať?" opýtala sa a čakala, že sa asi vzdám bez boja. Tak to ale nebude.

,,Nič vážne sa nestalo." Po vyslovení mojich slov som si uvedomila, že to nebolo správne riešenie.

Namosúrene sa postavila a prehovorila: ,,Nič vážne sa nestalo? To myslíš azda vážne?" Hrozili ti štvorky z niektorých predmetov, na hodinách si nesústredená, chodíš veľmi vyzývavo oblečená do školy a to nie je vážne?" Mala som pocit akoby kričala a to len zvýšila trochu hlas.

Neodpovedala som a tak sa rozhodla pokračovať. ,,Veľa profesorov sa na teba sťažovalo, jediný kto ťa pochválil bol nejaký mladý učiteľ geografie, ktorý aj tak naďalej supluje toho starého a ešte slovenčinárka a angličtinárka. Inak nemá na teba nikto pekného slova. Uvedomuješ si, že si na matematickom gymnáziu?" Myšlienkami som išla k Dominikovi, ktorému som momentálne ďakovala za to, že ma nepotopil a rovnako mojej úžasnej slovenčinárke i angličtinárke, nečakala som od nich pochvalu, ale ostatní ma nahnevali.

,,A to nehovorím o sestre mníške, ktorá bola najviac pohoršená z tvojho správania." Tá stará hnusná motorka. Ja som vedela, že budem mať problémy kvôli nej. Mama si stále išla svoje. ,,Čo si tým dokazuješ, keď sa obliekaš ako ľahká žena? Myslela som si, že máš nejaký bontón. A že sa vieš slušne a elegantne obliecť. Asi som sa mýlila." Prekrútila som očami, nevedela som, čo jej na to povedať.

,,Neprekrúcaj tými očami! Máš jediné šťastie, že som stretla Maťka a všetko mi vysvetlil, ako to je." Nevedela som, či sa báť, alebo byť šťastná. ,,Povedal mi, že si mala teraz ťažké obdobie a preto ti to nešlo v škole." Moje podvedomie sa usmialo.

,,To ti vážne povedal?" Bola som taká šokovaná a zároveň tak šťastná. On sa o mňa zaujíma?

,,Áno, ale nemysli si, že sa tým niečo rieši momentálne. Nastáva iný režim moja zlatá." Očakávala som najhoršie. ,,Ráno, idem chodiť neskôr do práce. Budem kontrolovať, čo budeš mať na sebe oblečené, ako budeš namaľovaná a učesaná, či máš desiatu a budem ťa osobne voziť do školy. Rovnako máš zatrhnuté vychádzky až do odvolania. Začneš sa učiť, budeš mi doma viac pomáhať a ak sa to potom zlepší, rozhodnem sa čo ďalej. A týmto som to celé skončila." Ani mi nedala šancu vyjadriť sa k tomu a bez slova odišla do kuchyne. Nevedela som, či byť šťastná z toho, ako sa dnes niektorí ľudia zachovali voči mojej osobe alebo tento mamin výstup a zákazy, ktoré mám.

Išla som do svojej izby, poukladala si veci do skrine a vytiahla novú knihu od Kristíny, ktorú mi kúpila. Počas toho mi padol zrak na fotky na mojej nástenke.

Ako je možné, že vás jeden človek dokáže tak zmiasť? Jeden deň je k vám milý a na ten druhý sa už s vami nerozpráva. Najskôr vás slovne uráža a potom si vás zastane pred vašim vlastným rodičom. Z toho som mala obrovský zmätok hlave a stále som si kládla otázku, čo vlastne chce a o čo mu ide.

Mala som kratší telefonát s Kristínou, ktorá bola rozhorčená ako ja, dokonca horšie. Tiež ma zákaz vychádzok, dokonca by som sa stavila, že naše mami sa spolu rozprávali. Dospelé dievčatá a dostali trest, cítila som sa ako pätnásť ročná.

Domom sa ozval zvonček. Napadol mi otec, pretože nikdy nevie nájsť kľúče. Sedela som ho za stolom a čakala som ho, kedy ma príde pozdraviť, pokarhať za školu a zároveň pochváliť za tú garáž. Začula som kroky, no naďalej som usilovne rátala integrály.

,,Ahooj oci. Dorátam príklad a hneď sa môžeme porozprávať," začala som a doratávala. Miesto môjho otca som počula iný hlas. Veľmi povedomý.

,,Pozrime ju aká poslušná a dokonca počíta." Jeho hlas znel posmešne a provokačne. Stačí jedná a všetka krv sa mi hromadí v lícach a ja mám nervy. Ten skunk.

Vraživo sa na neho otočím, čo ho ešte viac pobaví a smeje sa so založenými rukami na hrudi, opierajúc sa o zárubňu dverí.

,,Aha vtierka došla. Čo ťa sem privádza?" Položila som pero na zošit, postavila sa a spravila pár krokov do stredu izby.

Krútil hlavou a očividne bol v dobrej nálade.

,,Ako vidím po rodičku sa poslušne vzdelávaš." Toľko hravosti som v jeho hlase ešte nezažila, ktovie ako dlho na mňa pozeral, keď som sedela za stolom. On sa na mne bavil.

,,Nerýp!" Iba on toto dokázal. Vždy.

,,Kľud Mirko nerýpem." Hlboký nádych, výdych. Jedného dňa v noci, keď bude spať, prídem k nemu a strčím mu ruku do teplej vody, aby sa počúral.

,,Radšej mi povedz, čomu vďačím za tvoju spoločnosť," začala som a uvedomila som si, že už som odmaľovaná v obyčajných sivých teplákoch a čiernom tielku na ramienka.

,,Prišiel som po teba. Ideme na večeru." Šokoval ma. Bol tu ale problém.

Pokrútila som hlavou. ,,To asi nepôjde, mám domáce väzenie," povedala som to s úplným zahanbením v hlase. Devätnásť ročné dievča, ktoré dostalo zaracha.

,,Už som sa rozprával s tvojou mamkou a súhlasila." Moje oči museli vypadnúť z očných buliev, pretože sa neskutočne smial. Ako to, že súhlasila? Ten chlapec ju neskutočne dokáže ovplyvniť. Je toto možné? ,,Takže sa obleč alebo uprav, neviem, čo z toho, za pätnásť minút vyrazíme. Zatiaľ ťa počkám dole." Žiadne máš čas? Alebo súhlasíš? Ideme rovno na vec?

Tým, že odišiel z izby mi nechal priestor na prezlečenie. Skvelé. Vôbec som netušila kam ideme a čo budeme robiť. Ani sa mi veľmi nechcelo parádiť, už ma videl v akomkoľvek stave, takže mi to bolo jedno. Vlasy som si nechala vo vlnách, riasy som trochu namaľovala špirálovou a nahádzala všetky potrebné veci do kabelky. Vtedy mi napadlo, že by som si mala nájsť aj nejakú brigádu, lebo peniaze z letnej brigády ako animátorky sa míňali.

,,Dávajte si hlavne pozor. A Mirka nezabúdaj, že zajtra nejdeš do školy, lebo ideme k lekárke." Moja mama sa podozrievavo usmievala a nechápala som o čo jej išlo s tou školou.

,,Jasné teta a ďakujeme. Dovidenia a pekný večer." Zakývala mu a ja som sa radšej išla obliecť do kabáta a obuť čižmy.

Sadli sme si do auta, zapli si pásy a Maťo naštartoval.

,,Povieš mi, ako to, že mama ťa vždy počúvne keď jej niečo povieš a je tebou tak ovplyvniteľná?" opýtala som ho to, pretože mi to nedávalo zmysel.

,,Som jednoducho neodolateľný a tvoja mamka ma má veľmi rada." Áno! Až sprisahanecky ťa má rada.

,,A nepovedal si mi kam ideme."

,,Tajomstvo," žmurkol na mňa a pustil hlasnejšie rádio. Mám pocit, že sa to stáva našou rutinou. Ja si spievam a on šoféruje a niekedy na mňa pozrie a usmeje sa. Vyhovuje mi to. A páči sa mi to tak. Je to také naše, milé a nenútené.

V meste zastal pri nejakej budove. Bola nová. Okrem reštaurácie sa tam dali hrať šípky, biliard, vzdušný hokej a rôzne takéto atrakcie. Boli tam fotiace búdky. Skrátka to tu využívali hlavne mladí.

Keď sme už sedeli vo vnútri a objednávali si jedlo, cítila som sa príjemne. Všetko bolo v modernom duchu ale malo to prvky vintage štýlu.

Na výber bolo toľko jedla, že som sa ani nevedela rozhodnúť. Martin si vybral hovädzí steak, jemne prepečený, ja som si vybrala cestoviny s kuracím mäsom, kukuricou a hríbovo-smotanovou omáčkou.

,,Čomu vďačím za tvoj dnešný čas?" Moja otázka ho zaskočila.

,,Chcel som byť chvíľu s niekým iným, normálnym." Polichotilo mi, že ma označil za normálnu. Obvykle si zo mňa robí stále srandu.

,,A čo Dida?" Na tvári sa mu zjavilo menšie zamračenie. Žeby sa niečo stalo?

,,S Didou sme mali výmenu názorov. Nechcem to riešiť, keď mám dobrú náladu a navyše som tu s tebou." V poslednej dobe som nerozumela jeho slovám. Čašníčka nám hneď priniesla naše pitie. Maťo si dal obyčajnú kofolu, lebo bol šofér a ja som si objednala ríbezľové víno, ktoré bolo veľmi lahodné.

,,Prečo si sa ma dnes zastal pred mamou?" Dnes dostáva odo mňa samé otázky.

Neisto na mňa pozeral a asi nevedel odpovedať. ,,Neviem, mal som takú potrebu a spomenul som si na všetko s Tomášom..."

Chcel pokračovať ale hneď som ho prerušila. ,,Nespomínaj jeho meno. Ten človek, akoby pre mňa už nebol.

,,Chcela som sa ti poďakovať, lebo mama ti to zjedla celé s navijakom a nemala som až taký problém." Len sa jemne usmial. Tieto jeho úsmevy zbožňujem. Väčšinou ich používa, keď mu ľudia ďakujú alebo ho za niečo chvália.

Riešili sme školu, Kiku a Adama, rodičov, rozprával mi aj o Denisovi, že si nevie nájsť normálnu babu a má len nocovky, ako ich on nazval. Cítila som sa spokojne, nemusela som sa na nič hrať, mohla som byť sama sebou. Užívala som si toto všetko, dovtedy kým to neskončí. Priniesli nám potom aj jedlo. Bolo fakt skvelé. Maťo mi potom začal kradnúť pár penne cestovín a užíval si, že mi to vadilo. Tak ja som sa nahla k jeho steaku a odrezala si poriadny kus. To sa mu nepáčilo, tak som si natruc zobrala ešte baby mrkvu a schválne pred ním prehnane prežúvala. Bol urazený. Musela som sa smiať. Vedela som, že zvládne všetko, ale toto nie. Bol taký zlatý. Potom už aj jemu krútilo kútikmi a roztiahol pery do šťastného úsmevu. Jedlo sme si museli nechať zabaliť, lebo ho bolo vážne veľa.

Navrhla som, aby sme si zahrali vzdušný hokej. Hrala som to párkrát, no dávala som mu to pocítiť a vyhrávala som.

,,No Denis by na mňa nebol hrdý," prehovoril so smiechom a konečne som pochopila narážke, ktorá súvisela s Denisom. Profesionálne hral hokej za najlepší slovenský klub a Maťo ako jeho pokrvný bratranec sa teda vôbec nevyznamenal.

Hrali sme sa asi hodinu, tie tri deci vína mi aj trochu udreli do hlave, lebo bolo vážne silné, tak som navrhla, aby sme sa išli odfotiť do tej kabínky. Chcela som spomienku na dnešný večer.

Usadili sme dovnútra. Boli sme tak blízko seba. Jeho teplo a vôňa ma rozrušili. Navyše biela košeľa mu pasovala. Robili sme rôzne ksichty, neskutočne sa smiali a spravili dve série fotiek. Pri tej druhej sérií som na ňom nechávala dlhé pohľady. Alkohol robil svoje a ja som robila veci, ktoré by som si inak nedovolila. Napríklad uprene na neho pozerať a pritom sa usmievať. Všimol si môj neustály pohľad. Jemne sa ku mne priblížil a ruku priložil k mojej tvári, pod ucho. Zrýchlilo sa mi dýchanie a čakala som, čo bude ďalej. Vždy nám to niečo prekazilo. Ale do tretice všetko dobré. Nechcela som cúvnuť. Chcela som okúsiť jeho pery a zistiť, aké zázraky s nimi dokáže. Ani jeden z nás neuhol pohľadom. Boli sme bližšie a bližšie. Ak nie teraz, tak už nikdy! Pomyslela som si. Nechala som ho priblížiť sa viac a potom sa to stalo. Naše pery sa spojili v bozku.