tak dievčatá v rekordnom čase sa mi podarilo ju napísať ♥ a to len vďaka vám..pretože čítala som tie komentáre a na to aké obdobie prežívam ma tie komentáre úprimne potešili a pocit zlého obdobia bol na malý moment preč :* keby sa dalo dať naraz aj 6 venovaní tak ich s radosťou dám ale nejde..asi od budúcej časti venujem jednu časť jednej :) prosím neurazte sa ak nebude jedna z vás prvá, ja si to vyberiem náhodne takže neviem ktorej bude pridelený ten "lepší" obsah budúcej časti..pomaly sa nám to vyvíja a blíži sa to k vyhrocovaniu a aj zmene príbehu pretože úprimne príbeh nepôjde nad 40 častí, dokonca si myslím že to bude aj pod 40, záleží od toho ako rozdelím jednotlivé časti a aj podľa dĺžok..chcem teraz pridávať čo najskôr pretože som v maturitnom ročníku a písomné maturity sú za dverami rovnako aj príprava na prijímačky na VŠ a ja to časovo nebudem niekedy ideálne stíhať preto prosím o strpenie :) v ďalšom rade nečítam po sebe hneď časť keď ju dopíšem, nikdy to nerobím lebo skrátka nemám na to náladu a prečítam si ju až po hodine zhruba preto ak sú nejaké chyby a hrúbky tak sa ospravedlňujem ja si to po sebe prečítam a kde uvidím chybu tak ju upravím :)
PS: ĎAKUJEM, ĎAKUJEM za druhé miesto v kategórii Romance, nebyť VÁS tak tam ani nie som a to len vďaka komentárom a votes, ktoré pribúdajú ..i love u ♥
PS2: musela som to takto rozseknúť aby som vás nechala vo väčšom napätí :) Enjoy it :* ♥ *I*

,,Mamina prosím. Ideme tam všetci aj z áčka aj béčka," skoro som kľačala na kolenách a prosila ju aby ma pustila.

,,Ide aj Maťko?" pri spomienke na jeho meno som sa tajne usmiala.

,,Áno mami ide. To ti jeho mamka určite spomínala." Neodpovedala a začínala byť zúfala. Zaplatím si tretinu," môj nápad ju zaujal a tak som pokračovala, ,,a je to len na dva týždeň. Chápeš mama, to je Paríž!" Už týždeň sa ju snažím presvedčiť, aby ma pustila na dvojtýždňovú exkurziu, ktorú usporadúva naša škola každoročne pre všetkých tretiakov a prípade maturantov z francúzskeho jazyka.
Chvíľu len tak pozerala a pozerala a rozmýšľala. Prosíkala som v tom momente anjelov strážnych, všetky romantické hrdinky v mojich knihách, moju filmovú platonickú lásku Channinga Tatuma a samozrejme vyššiu silu. Po asi minúte rozmýšľania a pozerania na mňa povedala prosté áno. Zvýskla som, vyskočila do výšky ako Michael Jordan a zobrala ju do silného objatia. Poskackovala spolu so mnou, pretože nemala na výber a ja som sa neskutočne tešila. Paríž. Moje vysnívané miesto a o dva týždne tam budem.

,,Očakávam slušné správanie a tie najlepšie známky v škole mladá dáma."

,,Jasná vec." Až po vyslovení mojich slov som si uvedomila, že ich rád používa Martin. On ich používa v podstate stále.

...

Bol deň do odchodu a cítila som sa bezmocná. Nevedela som čo všetko si pobaliť a navyše som nemala pocit, že môj fialový kufor bude dostatočný. V Paríži musím vyzerať čo najlepšie, predsa mesto lásky a mágie, to nie je len tak tam prísť ako chodím tu v meste. Tomáš bude našťastie v druhej výpravnej skupinke ako ja, bohu vďaka. Od toho incidentu ako sa pobil s Maťom ma úplne ignoruje a tvári sa, že ma nepozná. Ani sa len nezdravíme. Aký paradox však? Z ľudí, ktorí si boli tak blízki sa stali zo dňa na deň cudzincami, ktorí si nevedia ani len prísť na slovo. Martin, už len pri spomienke na jeho meno sa usmievam a som šťastná. Je medzi nami ešte silnejšie puto ako bolo, akceptuje ma a aj moje jednonočné radovánky s náhodnými chalanmi. Ale aj ja mám svoju úroveň. Nevleziem do postele s kýmkoľvek a musí mať ten dotyčný niečo v sebe. Martinovi o tom aj tak niekedy nehovorím, lebo je poriadne vytočený a nerozpráva sa so mnou. A je to jediná osoba, ktorá ma vníma normálne a nie hlavne ako sexuálny objekt.

,,To nemyslíš vážne toto, však Mira!" povedala rozhorčene moja mama. Ani sa nečudujem. Po koberci boli rozhádzané moje veci, v šatníku ostali visieť len letné šaty a vešiaky, všetka kozmetika vrátane fénu a žehličky na vlasy bola hodená na posteli a o mojich lodičkách a topánkach sa nevyjadrujem.

,,Mama!" pre zmenu som ja znela hnusne. Povedala mi Mira a vie, že to nenávidím.

,,Zajtra odchádzaš, kto to bude akože pratať?"

,,Joj zase len panikáriš." Moja ľahostajnosť a pokoj ju vytočili ešte viac. Obe vieme, že by nevydržala dva týždne nechať moju izbu v takom dezolátnom stave a je jasné, že ju poupratuje.

,,Nezdá sa ti, že si drzá v poslednej dobe?" Musela som pretočiť očami. Títo rodičia.

,,Mami prepáč, ale tak vidíš, že sa balím a navyše idem do Paríža, chápeš Paríža. Tak sa nečuduj, že tu mám takýto bordel." Snažila som sa byť milá a to asi na mamu zabralo. Prišla ku mne a pomáhala mi vyberať si veci a ukladať ich do kufra. Dúfam, že ma pustia do lietadla s toľkými vecami. Našla pár svojich vecí a zase sa trošku vytočila, ale obrátila som to na to, že aj ona svojej mame určite kradla veci.

Ležala som v posteli a chcela zaspať, no z toľkého vzrušenia to nebolo možné. Neskutočne ma bolelo aj brucho, vždy ma bolí keď som nervózna alebo niečo sa ma stať. Dokonca dakedy dokážem rozlíšiť, či je to dobré alebo zlé. Momentálne som mala len pocit, že to bude niečo nové.

Mali sme sa stretnúť pred budovou školy a mikrobusom nás odvezú na letisko. Bolo tam neskutočne veľa rodičov, ktorí vyprevádzali svoje deti a strachovali sa o ne. Kto by sa nestrachoval? Po tom všetkom čo sa vo svete deje ani sa nečudujem. Zazrela som Lehotských a poslali mi vzdušnú pusinku, malá Ivka mi zakývala a ďalej sa venovala svojmu ružovému ponymu v rukách. Na Maťa som žmurkla a rozprávala sa ďalej s rodičmi až kým neprišli profesori a vedúci výletu.

,,Mirka dávaj si na seba pozor. Ak budeš čokoľvek potrebovať choď za Martinom." Spracovávala som mamine rozkazy a len som krútila očami, objala som oca a ten zašepkal do ucha, že si z mami nemám čo robiť a nech si dám na seba pozor.

Navigovali nás do mikrobusu, ostalo mi miesto pri Martinovi. Nepozdravili sme sa, len som si potichu sadla a moje brušné nervové problémy sa zväčšili a obzvlášť keď som bola v jeho blízkosti.

Na letisku bol neskutočný zhon, všade bolo veľa ľudí, niektoré lety meškali, našťastie nie ten náš. Prešli sme cez batožinovú kontrolu a mierili k bráne C. Naozaj má naša škola, že máme toľko veľa sponzorov, vďaka študentom, ktorí majú neskutočné matematické nadanie, pretože inak by sa tento výlet nekonal a nemali by sme na to dostatok peňazí. Leteli sme druhou triedou ale aj tak to bolo dobré a páčilo sa mi tam. Sedela som pri francúzštinárke a ešte jedno miesto ostalo voľné. Bola som zvedavá, ktorému debilovi ho pridelili.

,,Mirko nazdar." Vzhliadla som k osobe, ktorej patril hlas a vytočila som sa.

,,No vytoč ma Martin!" zasmial sa a vopchal sa ku mne a navyše k oknu! To, že som bola rozhorčená nebolo to správne slovo.

,,No čo Mirko tešíš sa?"

,,Ešte raz mi povedz mužským rodom a vrazím ti," len príde a vytáča ma. Somár.

,,Pozrime ju aká drsná. Neboj Mirečko, ten stres z teba opadne a budeš oka." Tá jeho vyrovnanosť a kľudnosť ma ešte viac nervovala. Nepoznám väčšieho provokatéra ako je on. A myslela som, že je koniec a to bol len začiatok. Najskôr mi šťukal do kolena, potom mi ťukal do ucha, potom sa rozhodol, že ide skúsiť mi zapletať vlasy. Chyba. Skoro som o ne prišla.

,,Opováž sa ešte niečo spraviť a dostaneš facku." Myslela som, že sa vzdáva a tak som hlavu otočila na tablet na kolenách. Zrazu mi fúkol do ucha, až ma trhlo a drgla som do profesorky, ktorá nepekne zazrela pretože driemala. Fajn. To si ešte odsereš. Asi zas chytal tie svoje hyperaktívne chvíle a ja som musela byť obeť. Díval za von z okna a počúval hudbu cez tablet, podotýkam môj tablet. Nenápadne som mu zobrala mobil,tiež mal iphone a rozhodla sa mu prestaviť všetky nastavenia. Zmenila som mu tapetu, úvodnú obrazovku, heslo som ponechala, potom prestavila všetky kontakty na Mirinkáá so srdiečkom a na zvonenie som mu nastavila polyfonickú zvučku z Gumkáčov. Chcela som sa smiať ale povedala som si, že sa nenechám prezradiť.

Cesta nám trvala zhruba štyri hodina aj s medzipristátím vo Viedni. Letisko Charlesa de Gaullea (poznm. vraj sa to číta Šárla de góla :D) bolo väčšie a iné ako som ho videla vo filmoch a na rozum mi opäť prišlo len film 96 hodín. Kľud. Ja viem, že sa mi nič nemohlo stať. Tam nás čakali ďalšie mikrobusy a delegátka. Asi nás bude sprevádzať celým výletom. Maturanti boli na čele výpravy a snažili sa komunikovať po francúzsky keď to bolo možné.

Mali sme byť ubytovaní v nejakom menšom ale za to dobrom hoteli. Izby sme mali po štyroch, bola som s Kikou a ešte dvomi spolužiačkami. Každá z nás si zarezervovala svoju posteľ kufrom. V izbe sme mali dokonca menší balkónik ale na výhľad na mesto alebo fajčenie báb úplne stačil. Dnes asi nikam nepôjdeme si myslím, každý si chce vybaliť a trochu sa aklimatizovať. Navyše aj tak máme mať v nejakej zasadačke stretnutie ohľadom programu na celé dva týždne a program na dnes večer.
Veci som si poukladala do skrine.
S babami sme si posadali na postele a mali kec pauzu. Rozprávali sme sa o chalanoch ako inak. Lucia hovorila o nejakom chlapcovi s ktorým teraz rieši a je z našej školy. Zaujímalo ma kto to je, lebo aj ona má vyberavý vkus na chalanov a nezačne si s hocikým.

,,Predsa Tomáš." zachytila som ako povedala.

,,Aký Tomáš?" opýtala som sa a dychtivo čakala na odpoveď.

,,No ten čo si s ním riešila aj ty." Zaskočila ma, ozaj ma zaskočila. Oni dvaja? To by mi ani vo sne nenapadlo.

Falošne som sa na ňu usmiala. ,,Tak to je super." Kristína sa tvárila nechápavo. Ospravedlnila som sa im a vyšla z izby na hotelovú chodbu. Všimla som si, že tam majú nejaké kresielka. Aspoň tam bude dobrá wifi a pozriem čo je nové. Prechádzal popri mne starší pár a boli zlatí. Usadila som sa do kresla a nasávala vôňu levandúľ, ktorá sa okolo mňa roznášala. Na to, že to bol malý hotel a určite nie z tých luxusných v Paríži to tu bolo krásne a útulné.

,,Čo tak sama?" Vzhliadla som k osobe, ktorá nado mnou stála a usmievala sa.