Je život bez svetla naozaj životom?

Je svieca bez ohňa na niečo dobrá?

Keď všetci odišli a viac sa nevrátia,

zmenený temnotou neviem sa spoznať.

Nádej vraj žije. Len kde ju hľadať,

keď viera v šťastie odpláva preč?

Bolesť ju vyhnala, smútok jej pomohol.

Stojím sám pred sebou. Stratil som reč.

Keď lásku zakaždým prebíja smola

a veci svetské len násobia vrásky,

pýtam sa seba a pýtam sa Boha,

prečo som na svete, keď sa len trápim?

Má moja cesta byť mi aj cieľom?

Cesta cez tŕnie a sklamané sny?

Zašiel som ďaleko, alebo neviem nič,

keď kŕmim láskou zúrivé psy?

Nechápem ľudí s maskami na tvárach

a zmysel bytia mi ostáva skrytý.

Nemám čas čakať, ani sa ponáhľať,

môj osud v kameni dávno je vrytý.

Možno keď príde čas na odchod večný,

pochopím všetko, čo dnes mi uniká.

Možno, že vôbec nie a že môj život je

tragické divadlo pre potlesk publika.

Ostanem v spomienkach, alebo zabudne

každý kto v živote niekým mi bol?

Ostane po mne len zbytočný prach

a či sa zachová par činov, slov?

Tak, či tak, po tme sa nedá viac kráčať.

Môžem len náhodne vybrať si smer.

Ak niečo nájdem, keď budem tápať,

dúfam, že šťastie, lásku a mier.