Vymyslené postavy Lukas x Sebastian :D
-------------------------------

Už som unavený. Unavený z toho všetkého,čo tu stále robíme. Veď to už sa nedá. Spadli sme spolu do takého stereotypu,že už sa to viac nedá zniesť. Toľko ma to bolí,bol som s Lukasom skoro 4 roky vo vzťahu. Ale teraz už to nejde.

Vždy robíme to isté. Vždy keď prídem poobede z práce tak navarím,upracem a sadnem si k telke,kým Lukas príde domov. A keď večer konečne príde,najeme sa,sedíme pri televízii,chvíľami sa muchlujeme,pôjdeme do spálne,tam máme sex a ideme spať. A to je naša denná rutina. Ale nemôžem si sťažovať,všetci to tak majú lebo majú veľa práce. Ale ono je to tak aj cez víkendy. Ja som so svojim priateľmi a on so svojimi a keď sa vrátime domov,je to to isté čo po práci. Jedlo,telka,sex a ideme spať.

A mňa už to ubíja. Milujem Lukasa ale...už sa v tomto vzťahu nudím. Všetko raz končí ale ja by som chcel aby toto pokračovalo. Ale nejak inak. Mohli by sme čas od času zájsť na večeru,do kina-proste na rande. Ísť trebárs niekam na výlet,k rodičom jedného alebo druhého alebo niečo iné by nás proste nezabilo. 

"Som doma!"ozvalo sa z predsiene a bolo počuť vešanie kľúčov a vyzúvanie topánok. Lukas prešiel z predsiene do obývačky,kde som sedel na gauči,sadol si ku mne a dal mi bozk na privítanie. Predtým som sa k nemu zvykol pritúliť ale dnes..dnes som sa k tomu akosi nemal lebo som mu to chcel povedať.

"Lukas...chcel by som sa porozprávať."

"Dobre,o čom?"

"No...o nás.."

"Bože,dávaš mi kopačky."posmutnela mu jeho krásna tvár a úsmev z ktorého mám závrate sa vytratil.

"Nie...no,možno."

"Ako možno?"

"Ja len že sme spadli do stereotypu. Každým dňom je náš spoločne strávený čas o tom istom. Na rande sme neboli už koľko? Pol roku? Rok? Už dlho je to tak,že prídem z práce,upracem a navarím,čakám na teba,najeme sa,pozrieme si dva filmy,sexujeme a ideme spať. Kedy sme robili niečo iné?"asi uprostred môjho monológu sa mi spustili z očí slzy a ja som len pomaly a potichu odrecitovával,čo mi vadí. Lukas na mňa iba hľadel s prekvapením v očiach a radšej nič nehovoril,vedel že by to len zhoršil. No napokon aj tak niečo povedal.

"Láska ale ja som myslel,že ti to tak vyhovuje. Nemyslel som si,že ti to vadí. Miláčik,ono sa to dá ešte zmeniť. Len to chce čas,môžeme na tom pomakať."

"A čo tak na tom pomakať teraz?"

"Láska..."

"Vieš čo? Kašli na to. Zajtra keď budeš v práci sa proste zbalím a odídem. Lebo už nevládzem láska..necháp ma zle,stále ťa milujem,ale takto už ďalej nemôžem."

Tak,povedal som si svoje. Zdvihol som sa z gauča a odkráčal som do kúpeľne,kde som sa osprchoval. Bola to pekná,dlhá,pomalá sprcha. Musel som si ešte raz premyslieť,či robím správnu vec. 

Všetko v mojom tele kričalo,nech nečakám do zajtra,nech ho opustím ešte dnes a stereotypu sa zbavím ale moje srdce aj tak šepkalo,nech to nerobím,nech ostanem,že aj cez ten stereotyp ho ľúbim.

Nad týmto by som dumal aj niekoľko dní,toľko času však v sprche stráviť nemôžem,preto som sa usušil a šiel si ľahnúť do spálne. Lukas už sedel na posteli a čítal si knihu,no pritom absolútne nevyzeralo že číta. Skôr to vyzeralo,že nad niečím tuho rozmýšľa.

Ľahol som si na druhú stranu postele a prikryl som sa. Pomaličky sa mi po tvári rozlievali slzy. Vedel som už na začiatku,že ak si s Lukasom,ak si s kýmkoľvek začnem a bude to takto vážne,že rozchod bude ťažký a bude to bolieť. Ale kto by si pomyslel že až takto?

Po dobrej chvíli som počul,ako Lukas knihu odložil. Potom sa ku mne nahol,pobozkal ma do vlasov a zašepkal mi priamo do ucha..

"Aj keď ma,láska,opúšťaš tak ťa milujem. Z celého srdca."

Potom sa odtiahol a ľahol si spať,lampičku však nechal zasvietenú.

Slzy mi teraz tiekli prúdom a nedokázal som ich zastaviť a ani potlačiť.

Preboha Lukas,prečo mi to robíš? Ja už naozaj nevládzem,nechcem ťa opúšťať,láska milujem ťa,nenechaj ma odísť! Prosím láska,sprav s tým niečo! Nenechaj ma od teba odísť,prosím..prosím nie...

Bože,teraz tu prosíkam,akoby on opúšťal mňa,akoby on išiel odísť odo mňa,pritom ja som jediný,kto opúšťa jeho. Jediný kto necháva na holičkáhch jeho,opúšťam ho,aj keď ho bezhranične milujem. Nie som ja ale hlupák?

Ale aj tak,tento stereotyp do ktorého sme spadli už je nenapraviteľný,náš vzťah je odsúdený ku koncu alebo k strápenému pokračovaniu.

A stalo sa presne to,čo som čakal že sa stane. Ráno som sa zobudil v posteli sám. Iste,ako inak. Povedal som,že až bude v práci,tak odídem. Nečakal som preto ani minútu. Šiel som do kúpeľne,kde som si vyčistil zuby a dal si sprchu,potom som sa išiel najesť a nakoniec som z pod postele vytiahol veľký kufor. Ani som nedbal na to,čo doň hádžem a už vôbec nie,či je to poskladané. Proste som schmatol oblečenie a nachádzal ho dnu. To isté som spravil s hygienou. Už som si len na kufor sadol a snažil som sa ho zapnúť.

Keď už bolo aj to hotové,vzal som ho do ruky a šiel som do predsiene,kde som sa pozastavil nad našimi spoločnými fotkami.

Tá bola z dovolenky v Paríži,tá je z Anglicka,tam na tej sme boli stanovať s rodičmi. Všetky boli nádherná ale najviac táto. Tu držím na rukách moju troj-mesačnú neter a Lukas stojí za mnou a oboch nás objíma. Vyzeráme tam...ako rodina.

Začal som plakať. Prikryl som si ústa rukou a potichu som vzlikal nad tým,ako nám bolo dobre,ako veľmi Lukasa ľúbim a ako málo ho chcem opustiť. Ak ale neskončí ten stereotyp,asi sa zbláznim.

To,čo som ale nečakal bolo,keď sa otvorili vchodové dvere a do bytu pomaly zaplul Lukas. Snažil sa byť potichu lebo si evidentne myslel,že ešte spím.

Keď ma uvidel,v očiach mal číre prekvapenie a keď uvidel ten kufor,prekvapenie sa zmenilo na smútok.

"Nečakal som,že to naozaj chceš spraviť,ale.."

"Ale?"

"Ale aj tak som sa proti tomu opatril."

"O-opatril?"upustil som kufor na zem a chytil som sa za hlavu a rozplakal som sa ešte viac. Preboha,to už má iného,už teraz? Ešte som ani neodišiel a on už má iného? Alebo sa proste rozhodol,že si zavolá..Ale to nie,on by si štetku nezavolal..alebo?

Skôr ako som sa na to stihol spýtať si ma Lukas privinul do objatia a začal ma chlácholiť.

"Shhhh,neplač láska."

"Čo-Čo si myslel t-tým že si sa o-opatril?"

"Že som dal výpoveď."

"Čo-Čože?"

"Výpoveď. Pred pár dňami mi ponúkli aj inú prácu. Budem mať nižší plat ale budem častejšie doma,budem na teba mať viac času a na dnes som ťa plánoval vziať na piknik. Pôvodný plán bol ráno vstať pred tebou,tak ako vždy a ísť do práce,požiadať o menej pracovných hodín a ak odmietnu,odísť a už sa nevrátiť. A byť u teba v posteli keď sa zobudíš no nečakal som,že budeš také ranné vtáča."

"Ty-Ty si...si úžasný a ja som debil.."plakal som EŠTE viac a zaboril som hlavu viac do jeho hrudi. Iba ma hladkal po chrbte a pomaly ma preniesol na gauč,kde nás prikryl dekou.

"Aby si mi nenachladol."povedal,keď nás do deky ešte viac zakutrával a dal mi pusu na noštek. Poutieral moje zvyšné slzy a pobozkal ma na viečka.

"My-Myslel som.."

"Hm?"

"Myslel som,že si šiel do práce a že..ma necháš odísť.."

"Nechal? Láska,ja ťa nikdy nenechám odísť. Nikdy nikdy nikdy! Mňa už sa,aby ti bolo jasné,nikdy nezbavíš."

"...moc ťa milujem,tak príšerne moc.."

"Aj ja ťa milujem,nedokázal by som ťa nechať ísť. Ak by sme tam nemali vystavené tie fotky a ty si sa nad nimi nepostavil,už by si tu nebol a ja by som sa utápal vo vodke a večných telefonátoch tebe,plných lásky,trochu opitosti a omluv,za to že som bol blbec a kašľal na to,na čo som nemal."

Za takúto krásnu a sladkú reč si nezaslúžil nič iné ako ten najsladší bozk,aký som mu kedy dal.