Alica:

Ešte šesť minút... Autobus mi ušiel priamo pred nosom. Odvtedy tu čakám vyše pätnásť minút a ďalší nie a nie prísť. Nechcem ani pomyslieť na to, čo mi na môj neskorý príchod povie vedúca kurzu. Nestáva sa, že niekto z nás mešká, vlastne, každý si na to dáva pozor od toho ,incidentu'.  Jedno dievča, asi v mojom veku, prišlo o desať minút neskôr a to, čo nasledovalo potom sa nedá ani len opísať. Skrátka, učiteľka jógy neznáša meškanie. 

Znervóznela som. Pri predstave vedúcej, ako na mňa kričí, pričom ja sa idem prepadnúť od hanby, som sa zachvela.

Obzrela som sa, či sa už autobus blíži a v diaľke som ho naozaj zazrela.
Mierne som kývla hlavou, aby som zahnala nepríjemné myšlienky, skontrolovala som čas na mobile a pevnejšie zovrela v rukách športovú tašku.

Vlasy som si zarovnala za ucho a pristúpila bližšie k ceste.
Autobus sa už rútil smerom k zastávke. Zastavil, ja som nastúpila, nestihla som si ani sadnúť a už sme sa rútili dopredu.

Vedela som, že budem meškať, aj keby autobus šiel stovkou. Výhodou však bolo, že ak by som stihla ten prvý autobus, bola by som tam o desať minút skôr, takže teraz nebudem nejak výrazne meškať. Maximálne pätnásť minút. To nie je až tak zlé. Snáď to nejako uhrajem.

Stále som sa však toho príchodu obávala, v hĺbke duše som dúfala, že sa autobus pokazí a ja nestihnem vôbec prísť. Taktiež som ľutovala, že som včera nebola doma. To by som istotne nemeškala. Ale ja hlúpa som bola u kamarátky, odkiaľ som aj práve odchádzala.

Po približne dvadsiatich minútach autobus zastaví na mojej zastávke a ja vystúpim. Skontrolujem čas a ostanem príjemne prekvapená. Meškám iba päť minút. Keď sa tak zamyslím, autobus šiel naozaj rýchlo.

Prebleskne mi hlavou, že azda kvôli mne, no nad tým len v duchu pokrútim hlavou a zasmejem sa. Konečne vykročím smer jóga. Krok trocha zrýchlim a po chvíli už stojím v šatni a prezliekam sa.

Vojdem do menšej telocvične, pripravená na to najhoršie, no opäť ostanem milo prekvapená.

Nik necvičí, všetci upierajú zrak na chalana vpredu, rozprávajúceho sa s vedúcou, ktorá sa chichotá a červená ako taká pubertiačka. Keď však vojdem ja, všetci prerušia svoju činnosť a na chvíľu na mňa pozrú. Naozaj však iba na chvíľu. Vzápätí sa hneď vrátia späť k činnosti.

Všetci okrem toho chalana. Mimochodom, veľmi pekného chalana. Pozerá mi rovno do očí. Chvíľu na seba mlčky hľadíme a ja sa postupne roztápam.

Učiteľka sa ho niečo opýta, a tak je nútený náš očný kontakt prerušiť.

Pozrie na ňu a ja sklopím zrak k svojim topánkam. Zhlboka sa nadýchnem. Myslím, že ak by sa na mňa pozeral čo i len o sekundu dlhšie, naozaj by som sa roztopila.

Po chvíli sa odlepím od zeme, sadnem si do rohu miestnosti a dívam sa ako aj ostatní na vedúcu a veľmi pekného chalana.

Snažím sa na neho nepozerať, ale stále cítim ako intenzívne na mňa hľadí. Občas sa obzriem, aby som sa uistila, že to je on, no a ani vtedy neodvráti pohľad.

Vtedy ja sklopím pohľad, nech si nevšimne červeň hrnúcu sa do mojich líc.

Celá hodina jógy prebieha takto. Na konci, keď sa už všetci poberieme na odchod, ma vedúca zastaví.

,,Nemysli si, že som si nevšimla, kedy si prišla, Alica. Máš šťastie, že dnes mám takú dobrú náladu," žmurkne na mňa a obzrie sa za pekným chalanom, ktorý tam, k nám otočený chrbtom, postáva.

,,Za trest tu poupratuješ, jasné?" dokončí a ja len slabo prikývne.

Všimne si mojej skleslej nálady, a tak sa na mňa povzbudivo usmeje.

,,Idete, Blake?"
Takže Blake. Pekné meno. K nemu sa aj celkom hodí.

,,O chvíľu. Ešte si zbalím veci a hneď som pri vás," žiarivo sa na ňu usmeje, na čo sa vedúca začervená a odíde.

Mlčky ich pozorujem a aj keď učiteľka odíde, stále tam iba nehybne stojím.

Odrazu pocítim niečí dotyk, ktorý ma preberie z menšieho tranzu.

Veľmi pekný chalan, alias Blake, ma chytil za ruku.

Pocítim jeho svieži dych na mojom krku. Je pri mne až nebezpečne blízko. Jeho intenzívny dotyk mnou elektrizuje a v bruchu mi poletuje roj motýľov.

Chcem niečo povedať alebo niečo urobiť, napríklad újsť, ale nedokážem to.

,,Ehm...čo to robíš? " pomaly po chvíli vyslovím.

,,Ako sa voláš? " spýta sa, ignorujúc moju otázku.

,,Alica," vydýchnem zadržiavaný vzduch.

Chvíľu na mňa mlčky hľadí, potom ma chytí za odhalený pás, pričom ma zamrazí, a pritiahne si ma ešte bližšie k sebe, niečo mi zašepká do ucha a odíde.

Šokovane ostanem stáť, neschopná akéhokoľvek činu.

Po chvíľke si rýchlo zoberiem veci, nemysliac na to, že som neupratala, ani sa neprezliekla. Chcela som len odísť.
Čo najrýchlejšie som odtiaľ trielila domov.

/////

Ahojte!💚

Po mojej menšej pauze tu máte opäť časť😜

Dúfam, že sa oplatilo čakať a časť sa vám páčila😅

Chcem sa vás však opýtať, čo by vám viac vyhovovalo-
a) ak by som časti vydávala v nezávislom časovom rozmedzí

alebo

b) ak by som si časti predpísala a príbeh by bol zatiaľ pozastavený?

Naozaj ma zaujíma váš názor, tak budem vďačná, ak mi ho napíšete😊😘😜

Ďakujem💕

👋👋