Cink.
Zaznelo v mojom vnútri a celá táto chvíľa bola behom sekundy preč.
Otvorila som svoje doteraz zavreté oči, pričom sa mi okamžite naskytol pohľad na toho drzého chalana, ktorý omámil moju myseľ.

Svoje ruky som jemne odtiahla a nervózne si ich pritiahla k telu.

Opäť som bola tým utiahnutým dievčaťom ako inokedy. Znovu som bola sama sebou.

,,Ne-nemôžem," vydýchla som po chvíli ticha, sprevádzaného Blakeovým spýtavým pohľadom.

Otočila som sa na odchod, no ešte som nikam nešla.
Ostala som tam stáť.
Možno som dúfala, že ma zastaví, že sa mi ospravedlní...

Že mu na mne naozaj záleží a nechcel si iba užiť.

Nič také sa nestalo.
Vytiekla mi jedna neposlušná slza, po ktorej som rýchlym krokom odchádzala.

Keď som zašla za roh, kde ma už Blake nemohol vidieť, rozbehla som sa a bežala až domov.

V byte som sa po zavretí dverí o ne oprela a zošmykla sa chrbtom až na zem.

Kolená som si pritiahla čo najbližšie k sebe a rozplakala sa.

Ako som mohla byť taká hlúpa? Prečo som mu dovolila sa ma dotýkať? Pobozkať ma a..a...

Pri spomienke na všetky jeho dotyky, na jeho jemné pery na mojej pokožke, ktoré my ešte pred chvíľou vypustili v bruchu roj motýľov, som sa rozplakala ešte väčšmi.

,,Nenávidím ho! Tak strašne moc ho nenávidím," kričala som na celý byt.

Môj smútok a nechuť prešli v obrovský hnev, ktorý som si musela niekde vybiť.

Zvolila som si neveľmi šikovný hod kľúčov cez byt.

Sledovala som ako letia, štrngajú a nakoniec dopadajú na drevenú podlahu v obývačke.

Zvuk padajúcich kľúčov sa ešte stále ozýval nielen bytom, ale aj v mojej hlave.

Nemyslela som na Blakea, na hnev, ani sklamanie.

Iba na malý zväzok kľúčov, symbolizujúci môj predchádzajúci hnev...

*

Zobudila som sa okolo obeda s obrovskou bolesťou hlavy a napuchnutými očami od plaču.

Pomaly som sa zodvihla z postele, držiac sa za hlavu, v ktorej mi blbosť vystreľovala v pravidelných intervaloch.
No, čo vám poviem? Včerajšia noc dopadla trochu horšie, ako som si predstavovala.

Dotackala som sa do kúpeľne a len na moment sa na seba pozrela do zrkadla.
Vyzerala som hrozne.
Naozaj, naozaj strašne.

Moji oči neboli len napuchnuté, boli podliate krvou.

Vlasy som mala rozutekané do každej strany a na sebe špinavé tričko.

Nehovoriac už ani o tom smrade, ktorý nepochádzal len z mojich úst.

V tú chvíľu mi neprichádzalo na um, ako som sa stihla včera takto zničiť.
Pamätám si len kľúče, hnev, alkohol...

Potom nasleduje blok.

No v tú istú chvíľu som sa nad tým nepozastavovala.

Môj vzhľad mi bol ukradnutý.
Chcela som len sedieť a ľutovať sa.

Možno som na to ani nemala dobrý dôvod, veď, čo také sa vlastne stalo?

Ale občas na každého príde chvíľa, kedy už má všetkého pokrk.

Všetkých zlých rozhodnutí, všetkých tých ľudí a celého svojho života.

Nemá chuť to riešiť, iba sa schovať do malej diery a ostať tam naveky.

Taký bol môj plán, no ako každý plán, aj tento, mal svoje medzery.

Ten môj mal, našťastie, iba jednu, a to, že v chladničke som mala akurát iba zopár jogurtov, kečup a maslo.

Čiže nič vhodné na jedenie.
Uspokojila by som sa síce aj s tými jogurtmi, keby neboli po záruke.

Sťažka som si povzdychla, pretože mi bolo jasné, že musím zájsť do obchodu.

Opäť som išla do kúpeľne. Chvíľu som na seba iba mlčky hľadela a premýšľala, ako svoj vzhľad nejako ľahko napraviť.

Stiahla som si gumičku z vlasov, ktoré boli až podozrivo veľmi mastné, a potom ich opäť stiahla do rovnakého, len upravenejšieho, copu.

Svoje pyžamové tričko som doplnila starými teplákmi a natiahla si mikinu.

Do jej vrecka som si vložila desať eurovku, mobil a s kľúčami v ruke som opustila byt.

Najbližší obchod bol o ulicu ďalej, takže kým som tam prišla, chvíľu to trvalo.

Tesne pred obchodom som zazrela bilbord s reklamou na nejakú reštauráciu.
Inokedy by som sa nad tým ani nepozastavila, ale tentoraz ma zaujal obrovský názov: ,,DONÁŠKA už aj u nás."

Donáška.
Mohla som si jedlo objednať a ja som sa vliekla do obchodu.

Neuveriteľne som sa rozosmiala.
Smiala som sa a smiala, nevedela som prestať.

Bola som na seba za svoju hlúposť síce trochu naštvaná, ale to prevážila irónia celej tejto situácie.

S pomerne veselou náladou som vykúpila polovicu obchodu, no z toho som časť musela vrátiť, keďže som mala u seba iba tých desať eur.

Z obchodu som vyšla s dvoma taškami potravín a stále so širokým úsmevom.

Domov sa mi kráčalo oveľa rýchlejšie a ľahšie.

Cestu mi však kúsok od cieľa zarazil nejaký muž.
Odrazu sa predomnou vynoril, ja som sa na neho ani len nepozrela, iba som čakala, kým mi odíde z cesty.

,,Alica?" ozval sa jeho hlas, ktorý mi nebol neznámy.

Niekde som ho už počula, no tak narýchlo som si nevedela spomenúť kde.

Pátrala som v hlave, kým svetielko v mojej hlave...

Blake?

BLIK!

////

Ahojte💚

Čo hovoríte na ďalšiu časť?❤
Dúfam, že sa páči a všetky veci okolo Alicy ste už pochopili😁

Ak sú tam ešte nejaké nejasnosti, tak mi to pokojne povedzte💙

Ďakujem💚
👋👋