,,Ľúbiť niekoho je ako nasťahovať sa do domu," povedala raz Sonja. ,,Spočiatku sa človek zaľúbi do novoty a každé ráno sa budí s údivom, že skutočne patrí jemu, a podvedome sa trochu strachuje, že ktosi pribehne a oznámi, že došlo k obrovskému omylu a taký krásny život nebol určený preňho. No rokmi fasáda opadá, drevo popuká a človek začne svoj dom milovať nie preto, že je dokonalý, ale práve pre jeho nedokonalosť. Naučí sa poznať všetky kúty a zákutia, ako dosiahnuť, aby kľúč nezamŕzal v zámke, keď je vonku chladno, ktoré parkety sa trochu prehýbajú, keď na ne stúpi, a ako otvoriť dvere skrine, aby nevŕzgali. Lebo všetky tieto malé tajomstvá spolu tvoria domov."

***

Vítam vás pri ďalšej kapitole, ktorú, ako som už spomínala, venujem trojici kníh, ktoré som si počas tohto polroka skutočne zamilovala. Nejedná sa o sériu, ale o samostatné príbehy o ľuďoch, ktorí svojmu okoliu pripadajú niečím zvláštni a ktorí vás svojím správaním určite chytia za srdce.

Malé P.S.: Už len tie dlhé súvetia vo mne vzbudili sympatie voči autorovi, hehe :D Nech sa naša slovenčinárka dá vypchať s tým, že sa v nich človek akurát stratí, ja ich milujem! A vy? A druhé P.S.: Prosím potlesk pre moje velice umelecké foto! XD

Ak chcete (a ak nechcete, asi vám nepomôže nič iné, len zavrieť tento článok), porozprávam vám jeden krátky príbeh. Možno ste už aj vy zahliadli v kníhkupectvách knihu s názvom Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa, rovnako ako ja. Možno ste ju otvorili alebo si ju dokonca kúpili, no ja som stále prešla okolo bez toho, aby som sa pri nej zastavila. Dostala som sa k nej až vtedy, keď ma pozdravila moja vlastná babička a keďže sa nemala pre čo ospravedlňovať (hahahaha, som neskutočne vtipná, však? Nie? Tak nič.), podala mi do rúk túto knihu s tým, že ju upútal názov a neskôr aj to, čo sa za ním skrývalo. A tak som si ju zobrala domov. A už som jej ju nevrátila.

***

Policajt, ktorý vstúpil do miestnosti, vyzeral veľmi, preveľmi vyčerpane. Sadol si za stôl a na babičku a Elsu vrhol pohľad plný čírej rezignácie.

„Chcem zavolať svojmu advokátovi!" okamžite vyhlásila babička.

„Chcem zavolať mamke!" ihneď požiadala Elsa.

„V tom prípade musím volať prvá!" nástojila babička.

Policajt sa prehrabával v kôpke papierov.

„Tvoja mamička je už na ceste sem," vzdychol k Else.

Babička dramaticky zalapala po dychu, ako to dokáže jedine ona.

„Prečo ste jej volali? Preskočilo vám? Však bude zúriť ako fúria!" protestovala, akoby jej policajt práve oznámil, že odvezie Elsu do lesa, aby ju vychovali vlky.

„Museli sme sa skontaktovať so zákonným zástupcom dieťaťa," pokojne vysvetlil policajt.

„Aj ja som zákonný zástupca dieťaťa! Som jej babička!" Rozčúlene sa nadvihla zo stoličky a výhražne mávala nezapálenou cigaretou.

„Je pol druhej v noci. Niekto sa o ňu musí postarať," policajt si nevzrušene zaťukal na hodinky a potom nespokojne zagánil na cigaretu.

„Ja! To ja sa o ňu starám!" vyštekla babička.

Policajt sa prekonal a zmohol sa na pokojné gesto, ukazujúc na vypočúvaciu miestnosť.

„Máte dojem, že sa vám to darí?"

***

Príbeh začína smrťou babičky, ktorá bola všetkým, len nie pokojnou a slušnou dôchodkyňou. Nie každá stará mama totiž jazdí bez vodičského preukazu, z balkóna ostreľuje nevítaných návštevníkov paintballovou puškou, vezme vnučku v noci do ZOO a pri úteku hádže hovienka do policajtov. Nevymýšľa si rozprávky o krajinách z Ríše polobdenia - polosna a nerozpráva tajnou rečou, ktorú pozná len ona a niekoľko zasvätených. Nie každá babička bola kedysi úspešnou chirurgičkou a nie každá zachraňovala ľudí vo vojne. A nie každá by bola schopná urobiť všetko, len aby rozosmiala svoju vnučku, sedemročnú Elsu, ktorú deti v škole šikanujú, pretože je iná. A to "iná" v skratke znamená to, že používa slová, ktorým občas nerozumenjú ani dospelí, zaujíma sa o všetko a o každého a čo jej nevie nik vysvetliť, to si nájde na Wikipédii. Miluje Bratov Levie srdce, Harryho Pottera, Pána prsteňov a X-menov, stále nosí svoj chrabromilský šál a keď sa jej niečo nepáči, protestuje proti celému svetu.

A nepáči sa jej toho dosť. Že jej zomrela babička, jediný človek, v ktorého náručí sa cítila bezpečne, že na ňu mamka nemá čas, že jej otec žijúci s druhou manželkou vôbec nerozumie, že na chodbách bytového komplexu číha susedka Britt-Marie, ktorá vždy nájde niečo, za čo by ju, a nielen ju, mohla dôrazne pokarhať, a že sa musí vzdať vlkodava, ktorý sa jej po babičkinom pohrebe priplietol do života. To však ešte netuší, že zosnulá stará mama jej pripravila posledné dobrodružstvo v podobe listov, ktoré musí Elsa doručiť ich majiteľom. A to sa aj urobí, väčšinou so slovami, že ,,babička sa pravdepodobne zasa za niečo ospravedlňuje." Najprv to vyzerá ako nesplniteľná a nudná úloha, postupne však dievčatko odhaľuje tajomstvá obyvateľov bytového komplexu, spoznáva nových priateľov aj nepriateľov, pomáha a dostáva pomoc a zisťuje, že príbehy z rozprávkového kráľovstva Miamas nie sú obyčajným výplodom babičkinej fantázie.

***

„Všetky sedemročné deti si zaslúžia superhrdinov. Je to jednoducho tak. A kto to nechápe, je naozaj mechom praštený."

***

Ak ma čo i len trochu poznáte, viete si predstaviť, ako ma táto knižka chytila. Hneď od začiatku som ju čítala jedným dychom a v rovnakej nálade, občas len s trochu širším úsmevom alebo so slzami v očiach, som ju prečítala až do konca. Nikdy som nezvykla plakať pri čítaní. (Písanie nepočítam. Pri KK som plakala už trikrát :D.) Dobre, dobre, štípali ma oči, keď som ako v tranze prvýkrát čítala o Dumbledorovej smrti a nemohla uveriť tomu, čo sa deje, zopár sĺz som vyronila pri Dám ti aj slnko a pri knihe Sedem minút po polnoci som seriózne plakala. Ale to boli jediné prípady za deväť rokov, čo čítam. Pri Babičke a oboch knihách, čo nasledovali hneď po nej, som tiež pre slzy ledva videla na písmená a pár dní po dočítaní som chodila po dome neschopná čokoľvek urobiť. A nebolo to len preto, že to bolo smutné. Bolo to nádherné, vtipné, pravdivé a dojímavé. Jednoducho kúzelné.

Po prečítaní všetkých troch kníh som si všimla istý vzorec, ktorý sa v každej opakoval: Netradičný hlavný hrdina, ktorý postupne odhaľuje niečiu alebo svoju vlastnú minulosť, a kopec vedľajších postáv, ktoré medzitým stretne a nejakým spôsobom zanechajú stopu v jeho srdci. A boli to práve ony, ktoré som si tak zamilovala. Vlastne ani neviem, či sa dá povedať, že boli vedľajšie. Neboli rozprávačmi deja, no ich príbehy dotvárali celý dej a každá jedna postava mala svoje miesto, osobitý charakter, ktorý som si takmer vždy zamilovala a ak nie, bol to zámer. A Fredrik Backman príbehy svojich postáv vždy dotiahol do konca. Vždy dal dôraznú bodku za všetkým, čo urobili, za všetkým, čo napísal. A práve to sa mi veľmi páčilo.

Napriek tomu autor nevykrádal sám seba a čítanie ma vždy bavilo. Naozaj, nikdy som nemala nejaký "čitateľský blok", ako niekedy pri knihách mávam. Samozrejme, po prečítaní Babičky som, samozrejme, najskôr, ako sa dalo, siahla po jeho ďalších knihách. Ako druhú som prečítala Muž menom Ove. Aj toto bol príbeh, ktorý veľmi chytí za srdce, čítal sa naozaj úžasne a na konci som mala v očiach opäť slzy dojatia a chcelo sa mi smiať a plakať zároveň...

Nebudem prezrádzať, o čom kniha je, lebo na rozdiel od Babičky sa mi nezdá, že by sa tu dalo povedať niečo bez toho, aby som spoilerovala :). Ale aby ste mali aspoň akú-takú predstavu, Ove je šesťdesiatnik, ktorý si veľmi zakladá na presných pravidlách, nikdy nevybočil z vychodených cestičiek a všetko, čo robil, malo nutne nejaký zmysel. A ako tu už býva, očakával, že aj jeho okolie sa bude správať rovnako, čo bol dôvod, prečo ho väčšina ľudí považovala za uhundraného a nevrlého dedka :D. Ani Ove však so svojím životom nebol spokojný. Po tom, čo mu umrela milovaná žena a prišiel o prácu, mu neostalo nič okrem auta, prázdneho domu a jedinej túžby - pokojne umrieť vo viere, že už v živote urobil všetko potrebné. Aj jemu však osud pripravil ešte nejedno prekvapenie a verím, že si ich užijete tak ako ja :D.

***

Určite existujú ľudia, ktorí si nemyslia, že city ľudí sa dajú vysvetliť autami, na ktorých jazdia. No keď sa Ove nasťahoval do štvrte s radovými domami, jazdil na Saabe 96 a Rune na Volve 244. Po nehode Ove kúpil Saab 95, aby mali miesto na Sonjin invalidný vozík. V tom istom roku Rune kúpil Volvo 245, aby sa doň zmestil detský kočík. O tri roky neskôr Sonja dostala modernejší skladací vozík a Ove kúpil polokombi, Saab 900. Rune vymenil model za Volvo 265, lebo Anita začala hovoriť o ďalšom dieťati. Potom si Ove dva razy za sebou kúpil Saab 9000. Rune si znova kúpil Volvo 265 a neskôr Volvo 745. No ďalšie deti neprišli. O týždeň neskôr stálo v Runeho garáži Volvo 740. Sedan.

Možno mohol oboch mužov zblížiť smútok z nenarodených detí. Ibaže žiaľ je v tomto zmysle nespoľahlivý, a ak sa oň ľudia nepodelia, ľahko ich rozdelí. Možno Ove neodpustil Runemu, že predsa len má syna, hoci s ním nevychádza. A možno Rune neodpustil Ovemu, že mu práve toto Ove neprepáčil. A možno si ani jeden z nich nevedel odpustiť, že nedokázal dať milovanej žene to, po čom najväčšmi túžila. Runeho a Anitin syn medzitým vyrástol a pri prvej príležitosti odišiel z domu. Vtedy sa Rune vychytil a kúpil si športové BMW, do ktorého sa zmestia nanajvýš dve osoby a jedna kabelka. Lebo teraz ostali s Anitou sami, ako povedal Rune Sonji, keď sa stretli na parkovisku. ,,A nedá sa predsa celý život jazdiť na volve," dodal a pokúšal sa úprimne usmiať. Sonja si však všimla, že premáha plač. V tej chvíli Ove pochopil, že jedna časť Runeho sa navždy vzdala. A to bol zrejme dôvod, pre ktorý Ove neodpustil Runemu, a ten zase nebol schopný odpustiť ani sám sebe.

Určite exitujú ľudia, ktorí si myslia, že city sa nedajú vyjadriť autami. Tí sa však mýlia.

***

Odpustite mi tie siahodlhé ukážky, no chcela som vám aspoň trochu priblížiť, v akom duchu sa tieto knihy nesú, a vybrala som tie, ktoré ma najviac dojali. Ďalšia z mnoha vecí, ktoré na Fredrikovi Backmanovi obdivujem, je ľudskosť jeho príbehov a pochopenie pre všetky skupiny a národnosti ľudí. Vždy dokáže vysvetliť a priblížiť nám ich správanie tak, že ostaneme sedieť s otvorenými ústami, teda aspoň ja :D. Ak by som vo všetkých týchto knihách mala hľadať nejaké morálne poučenie, tak jednoznačne to, že nech už človek vyzerá a chová sa akokoľvek zvláštne alebo nepríjemne, každý jeden v sebe ukrýva aj niečo dobré a za jeho smútkom sa väčšinou skrýva tragický príbeh, ktorého rany sa však dajú zaceliť, ak sa človek nevzdá, alebo ak to s ním nevzdajú ľudia v jeho okolí. A tiež aj to, že treba ísť vlastnou cestou nehľadiac na to, čo si o nás myslia ostatní, vedieť sa nahnevať aj odpustiť, odísť aj vrátiť sa domov a hlavne byť za každých okolností sám sebou, no zároveň sa stále vyvíjať a meniť k lepšiemu.

Posledná kniha z tých, ktoré vyšli v slovenčine (lebo na internete som po anglicky našla ešte ďalšie dve a už sa teším, kedy dorazia do týchto končín :D), sa volá Tu žila Britt-Marie. Áno, jedná sa o vyššie spomínanú susedu Elsy z bytového komplexu, ktorá sa však za okolností, ktoré vám rozhodne neprezradím, rozhodne urobiť radikálny predel vo svojom živote a začať novú kapitolu. Odkedy som dočítala Babičku, dúfala som, že sa k Britt-Marie dostanem čo najskôr (podarilo sa mi to až na Vianoce, čiže o dva mesiace, ale psst), pretože práve táto postava ma ku koncu knihy dojala najviac zo všetkých. Jedna z posledných viet, ktorú tam Britt-Marie povedala, je, že chce, aby ju ľudia konečne začali vidieť, aby si po jej smrti niekto pamätal, že tu žila. Asi si viete predstaviť moje nadšenie, keď som zistila, ako sa volá pokračovanie jej príbehu. A veľmi som sa naňho tešila.

***

,,Kým prejdeme do auta, môžete si to držať nad hlavou ako dáždnik, aby ste si nepokazili účes!" pokračoval policajt. Britt-Marie otvorila dvere. Muž jej podal bambusovú roletu a ona jemu balkónové kvetináče.

Bambusovú roletku si pridŕžala nad hlavou ako dáždnik. Bola na to ako stvorená, najmä ak človek nemá nič proti nefungujúcemu dáždniku. Preto si ju Britt-Marie držala nad hlavou celou cestou, aby policajt nevidel, čo sa jej stalo s účesom.

***

Nesklamal. Rovnako ako Ove, aj Britt-Marie je človek, ktorého spoločnosť z rôznych príčin odsudzuje. Väčšina ľudí ju volá ,,odporná babizňa" a ona si je toho vedomá, napriek tomu, že nechápe, čo robí zle. Každý človek musí predsa vedieť, ako treba v správnom poradí ukladať príbor v zásuvke, nie sme predsa zvieratá! A ak ho niekto uloží inak, je logické, že mu to musí veľmi starostlivo a dôrazne, vôbec nie nahnevane, vysvetliť. No a všetci si vieme predstaviť, aké sú vo väčšine prípadov reakcie ľudí :D. Veľmi sa mi páčila jedna veta, ktorá ju podľa mňa dokonale vystihla: ,,Britt-Marie si rozpačito stískala prsty na rukách a zdalo sa, že by najradšej zotrela prach z čiernej diery a potom sa do nej prepadla." Napriek tomu, že by som ju ako svoju babku nechcela, ako postava mi pripadala neskutočne sympatická a čítať o nej bol zážitok, po ktorom sa mi v očiach tiež miešali slzy smútku, dojatia a smiechu.

***

,,Možno ti dovolia starať sa o deti. Ak im presne povieš, ako sa veci majú, hádam..."

,,Britt-Marie, veď sa na mňa pozrite! Záznam v trestnom registri, bez roboty, kamarátim sa so Psychom... vy by ste mi zverili do rúk deti?" opýtal sa.

,,Ukážte im príborovú zásuvku! Presvedčíme ich, že máš potenciál stať sa džentlmenom!"

***

Mimochodom, toto bol rozhovor s jednou absolútne super postavou, ktorú si budem pamätať ešte dlho... ale veď uvidíte sami, ak sa rozhodnete si to prečítať :).

Veľmi sa mi páči aj to, ako autor pracuje so symbolmi, alebo ako to nazvať. Každý človek má niečo, na čom mu záleží, čo vystihuje jeho charakter a v čom dokáže vidieť celú svoju minulosť až po prítomnosť. Ja mám svoje knihy a príbehy, svoje kvety v izbe a fotky. Symbolom pre Oveho životný príbeh bolo zase auto značky Saab. No a v knihe Tu žila Britt-Marie, kde sa hlavná hrdinka ocitla v malej dedinke Borg, kde všetci žili futbalom, to bola presne táto loptová hra. Vo futbale sa naozaj nevyznám, takže neviem, či je to tak aj v skutočnosti, ale Backman sa pohral s tým, ako sa podľa toho, akým družstvám ľudia fandia, dá odhadnúť ich povaha. Asi tu nedám konkrétny príklad, lebo túto myšlienku rozvíja počas celej knihy a tú tu odpisovať nemienim, ale bolo to naozaj čarovné.

Alebo viete čo? Predsa! :D (Aby ste z toho mali nejaký zážitok, muž, s ktorým sa Britt-Marie rozprávala, bol veľký podnikateľ, ktorý sa nikdy nezabudol pochváliť drahými hodinkami či autom. A podľa jednej futbalovej trénerky Manchester United vždy vyhrával, preto mu v skratke fandia tí, ktorým ide o prestíž.)

***

,,Miláčik, podnik skrachoval. Pokúšal som sa ho zachraňovať tak dlho, ako sa len dalo, ale... Veď vieš. Finančná kríza."

Britt-Marie od údivu otvorila ústa. ,,Čo budeš robiť?"

Bezstarostne, mládežnícky sa usmial. ,,Začnem odznova. Tak sa to robí, či nie? Kedysi som tiež nemal vôbec nič, nespomínaš si?"

Pamätala sa na to. Dotkla sa jeho prstov. Zasmial sa. ,,Celý život som si vybudoval vlastnými rukami. A urobím to znova." Obe ruky jej skryl do dlaní a s pohľadom do očí prisľúbil: ,,Miláčik, opäť budem ten muž ako kedysi."

Už boli v polovici cesty medzi mestom a Borgom, keď sa k nemu otočila a opýtala sa, ako skončil Manchester United. Schuti sa zasmial. Znelo to nádherne. ,,Príšerne. Mali najhoršiu sezónu za posledných dvadsať rokov."

,,Ako mohli takto dopadnúť?" začudovala sa Britt-Marie.

,,Zabudli, čo ich doviedlo k úspechu," odvetil.

,,A čo s tým urobia?" opýtala sa.

,,Začnú odznova."

***

Tak, to by bolo asi všetko. Možno vám celý článok pripadal zbytočne dlhý a nudný, možno vás to, naopak, zaujalo. Budem rada, ak mi dáte vedieť, aby som sa v budúcnosti mohla prispôsobiť :). Snáď vás tieto knihy aspoň trochu oslovili a tak trošku tajne dúfam, že aspoň niekto z vás si ich niekedy prečíta :D. Potom sa môžeme porozprávať, o knihách rada pokecám vždy a všade :DD.

A teraz otázky pre vás:

1. Čítali ste niektorú z týchto kníh? Ak áno, ako sa vám páčili? Ak nie, plánujete to niekedy napraviť? :D

2. Zdala sa vám táto kapitola zaujímavá? Môžem niečo podobné urobiť aj nabudúce? (Ale namiesto toho siahodlhého názvu budem občas používať skratku SZSK, okej? 😂😂😂)

3. Čo si myslíte o citátoch, ktoré som tu pridala? Bol podľa vás dobrý nápad ich tu dať, alebo nie? :D