Po súhlase, ktorý zatiaľ prevyšuje nesúhlas, som sa rozhodla pokračovať :D. Na začiatok by som chcela povedať, že mojím cieľom nie je kopírovať recenzie na prečítané diela, je to môj vlastný názor konkrétne na povinnú literatúru, bez charakteristiky a obsahu, iba s dôrazom na to, čo ma zaujalo. A ešte jedna vec: Až tento rok sme dostali dobrú slovenčinárku (také zlatíčko, čo permanentne dostáva záchvaty smiechu a jej hodiny sú jedny z mála, na ktoré sa vyslovene teším), takže je možné, že niektoré diela som ešte nečítala, hoci som mala, a teda ich zatiaľ nebudem hodnotiť. Kapitoly som rozčlenila podľa ročníkov, aby si tí, ktorí ešte nie sú tretiaci, hneď vedeli nájsť svoju oblasť, ale zoradené sú podľa toho, ktoré si najlepšie pamätám, nech sú zápisy čo najdôveryhodnejšie. Ďakujem, ideme na to :).

ŽIVÝ BIČ

~*~

 Milo Urban; slovenský sociálno-psychologický realizmus

~*~

Toto dielo bolo snáď jediné, ktoré som čítala v predstihu (a dočítala deň pred termínom), teda som si ho mohla plne užiť a čítať si odstavce toľkokrát, koľko sa mi žiadalo. A niektoré som naozaj mala chuť čítať viackrát.

Voči slovenskej tvorbe som bola a stále som trochu skeptická, hoci aktuálne viac voči dnešnej, nakoľko Jozef Mak, Živý bič aj Drak sa vracia svedčia o nejakej tej kvalite :). Toto však bola moja prvá tohoročná slovenská kniha, preto som nemala vysoké očakávania. Už prvé vety ma však vtiahli do deja a povedala som si: ,,Páni, veď ten človek vie písať!" Je pravda, že na staršiu literatúru mám trochu iný filter ako na súčasnú, trochu nižšie očakávania a viac pochopenia. Snažím sa neodsudzovať vyjadrovanie tej doby, popisovanie absurdít, ktoré boli v tom čase bežné, a niektoré výrazy či zátvorky. Naopak, pokúšam sa otvoriť nie tomu, ako to autor napísal, ale čo chcel napísať. A slovenská tvorba bola v tomto neuveriteľne citlivá. 

Od začiatku máme možnosť sledovať, ako sa na scéne postupne objavujú dominantné postavy a úvodný dej odvíjajúci sa od slova vojna získava spád. Črtajú sa nám hlavné zápletky - šíria sa klebety o Eve Hlavajovej, muži a chlapci sú odvádzaní na front, dedinčanom začínajú brať dobytok pre vojakov. Ondrej Koreň sa po vážnom zranení vrátil z vojny a badá, že dedina sa mení - jeho milá si našla iného, ľudia sa začínajú znepokojovať (hoci vojna je od nich príliš ďaleko na to, aby sa trápili viac pre ľudské obete ako pre stratené kravy a zásoby), zbiehajú sa mračná, ktoré zatiaľ nie sú vidieť, no každý ich cíti a vysporadúva sa s tým po svojom. Fascinuje ma, koľko rôznych postáv sa v príbehu nachádzalo a koľkými spôsobmi musel teda autor uchopiť a dôveryhodne opísať realitu. Ak sa čo i len trochu vžijete do ich pocitov, nájdete si minimálne jednu, ktorú si obľúbite, či už to bude jemná, no po nepríjemnom zážitku vnútorne neústupčivá Eva; Štefan Ilčík, mladý horkokrvný mladík, ktorý dopláca životom na svoju impulzívnosť vyvolanú zúfalstvom a znechutením z vojny; Ilčíčka, v ktorej žiaľ zo straty syna prebúdza čoraz väčšiu nenávisť a škodoradosť; vľúdny dekan Mrva či samotný Adam Hlavaj, ktorý sa stal pre dedinu symbolom slobody.

Postáv je toľko, že by som ich mohla rozoberať do rána, a veľa z nich zohrávalo v deji dôležitú úlohu (pretože toto je unanimistický román, ktorého hrdina je kolektívny - zapamätajte si to, kvôli tomu sme písali písomku zo Živého biča štyrikrát!). Nebudem sa preto venovať všetkým. Za zmienku jednoznačne stojí Eva Hlavajová, žena, ktorej muž odišiel do vojny, no ona krátko nato otehotnie, čo v dedinčanoch vyvolá podozrenie a neskôr úplné opovrhovanie. Eva však Adamovi nebola neverná, znásilnil ju notár Okolický, zrejme najsilnejší záporák knihy, ktorý sa to snaží za každú cenu utajiť. Zmena Evy od krehkej, nesmelej ženy po bojovníčku, ktorá musí čeliť urážkam zo všetkých strán a starať sa sama o dve deti, je veľmi pekne viditeľná a citlivo opísaná, takže kto sa rád vyžíva v psychike postáv, snáď sa má na čo tešiť. O Ilčíčke ani nehovorím, to je rebel na tretiu, neskutočne silná postava, a keď som ju práve veľmi neľutovala a svedomie mi nepripomínalo, ako sa chová k druhým, čítanie o nej ma veľmi bavilo. Veľmi sympatický mi bol aj Adam, ktorý sa v druhej časti knihy aj rozhodol ukázať, a, hoci to nebolo jeho hlavným cieľom, postupne dáva všetko do poriadku. Páčilo sa mi, že jednal spravodlivo a nenechal sa uniesť vlastným hnevom tak, ako by to spravili niektorí. Chcel oslobodiť dedinu z područia žandárov, no zároveň bol proti otvorenému násiliu až do samotného záveru, kedy sa mu už nedalo vyhnúť. A nebol ochotný uveriť, že ho jeho žena podviedla, čím ma tiež milo prekvapil. Vtipnou postavou bol aj Kúrňava, týpek, ktorý pre svoju neobľúbenosť v dedine donášal na všetkých naokolo notárovi Okolickému, no za pomerne humorných okolností oslobodil Adama z väzenia (jediný kamarát naňho nakričal, že je zradca, keď ho tam sám dostal) a odvtedy bol, dá sa povedať, na správnej strane. Páčilo sa mi, že bol opísaný ako ,,s tvárou pošinutou doľava, preto vraj, lebo hneď pri narodení mu Pánboh jednu zavesil".

Príbeh okrem množstva rozličných charakterov ponúka čitateľom aj nádherné popisy prírody, ktoré väčšina preklína pre ich dĺžku, no mne sa páčili, pekne dotvárali atmosféru. Autor si získal môj obdiv aj tým, že sa odvážil načrieť do tém, ktoré som v predchádzajúcich dielach nepostrehla. Popisuje, ako v dedine s vlečúcou sa vojnou a úpadkom ľudí po psychickej aj fyzickej stránke mizne morálka, ľudia trávia čoraz viac času v krčme a ženy, medzi nimi pravdepodobne aj tie, čo na začiatku opovrhovali Evou, hľadajú rozptýlenie u vojakov. Rozhodne to nie je žiadne veselé čítanie, no ani také depresívne, že by som bola nútená urobiť si prestávku. Vyvrcholenie a záver sú čistý blázinec, kedy už každému prepne a dedinčania sa konečne vzbúria. Celý vývoj príbehu, od náznakov prebiehajúcej vojny cez čoraz väčšie útrapy až po jej koniec a búrlivé oslavy, bol podľa mňa veľmi realistický a naozaj podarený. Možno to nie je najobľúbenejšia kniha v mojom živote a neviem, či si ju niekedy prečítam znova, no určite čítanie Živého biča neľutujem a chápem, prečo bol zaradený medzi povinnú literatúru. Dokonca uvažujem, že ak sa mi k nim podarí dostať, prečítam si aj zvyšné časti, je ich ešte dosť :D.

PETER JILEMNICKÝ

~*~ 

slovenský socialistický realizmus

 ~*~

Mám dojem, že od tohto autora na povinné čítanie nie je určená žiadna konkrétna kniha. Práve z tohto dôvodu o výtlačky z knižnice bola dosť bitka, ani zďaleka ich nemali toľko ako Živých bičov a Drakov. Keď sme si jednu popýtali aj my s kamarátkou, knihovníčka sa len opýtala, či nás učí tá a tá pani profesorka, a my sme len prikývli XD. Ale možno to bolo celkom užitočné, hoci z tohoročnej slovenskej tvorby ma zaujala najmenej.

Čítali sme jednu zo šiestich noviel zo zbierky Kompas v nás - O dvoch bratoch, z ktorých prvý druhého vôbec nepoznal. (Krásny názov, že? Ale stojí za zamyslenie, počas čítania môžeš filozofovať, ktorý z bratov je prvý a ktorý druhý.) Knihu som bola nútená zhltnúť za dva dni, mala niečo vyše sto strán a bolo to vcelku nenáročné čítanie, taká oddychovka.

Príbeh hovorí o dvoch bratoch. Jeden býva s rodičmi na slovenskej dedinke, žije jednoducho, nemá žiadne pokrokové vízie do budúcna, navyše má sklony k míňaniu peňazí. No má pocit, že keďže druhý brat odišiel za prácou a on sa musel sám starať o dom, ako jediný naň má nárok. Druhý brat sa však vracia aj so svojou malou rodinkou, pretože vo svete panuje hospodárska kríza a s prácou sa mu nedarilo. Na dedičstvo po rodičoch ani nepomyslí, chce u nich len na chvíľu ostať, keďže nemá kam ísť. No prvý brat Vendel naňho čoraz viac žiarli, čo medzi nimi neustále vyvoláva konflikty. A to je pointa. Riešenie otázky, kam až je schopný zájsť človek kvôli majetku (spoiler - zaútočí naňho sekerou). Nepôsobilo to na mňa ako nič prelomové, hoci v tej dobe z dôvodov, ktoré ešte spomeniem, určite bolo.

Čo ma zaujalo, bolo, že aj tento autor v podstate kritizoval zaostalý život vtedajších Slovákov a ich neochotu prijímať zmeny. Brat, ktorý odišiel za prácou, sa vrátil s kopou nápadov na zlepšenie - má bližší vzťah k deťom, lepšie sa stará o záhradu, viac dôveruje lekárom ako liečiteľkám, čo človeku s horúčkou kážu vypiť odvar z chvosta čiernej mačky, či čo to tam bolo spomínané. Keďže pre socialistickú literatúru je typické čierno-biele zobrazovanie postáv, on bol, samozrejme, ,,biely". Okrem pokrokových názorov miluje prácu a vychvaľuje si zoštátňovanie majetku, pretože tak človek nepodporuje chamtivosť, ale užíva si prácu s ostatnými, ktorí majú rovnaké podmienky. Bála som sa, že propagácia socialistických ideí tu bude veľmi nápadná, no nebolo to také hrozné, toto boli jediné zmienky. Napriek tomu mi pri svojich kázaniach trochu liezol na nervy. Hoci to myslel dobre, verím, že Vendel ho mal v zuboch, keď sa mu týmto spôsobom začal miešať do hospodárenia. Naopak, ,,čierny" brat nebol podľa mňa vykreslený úplne záporne - okrem toho, že ako... ehm, typický Slovák tej doby nerád prijímal zmeny, bol poverčivý a lakomý; mal aj rád svoju ženu a dcéru a svojím spôsobom pre ne chcel to najlepšie. Ich charaktery boli vykreslené dobre, dali sa pochopiť a dielo teda malo svoju hodnotu. Ako však hovorím, mňa až tak nezaujalo. Najmilšie tam boli deti, jedno vtipnejšie ako druhé. Na Bertinku nedám dopustiť, to bolo také malé stvorenie, ktoré na podpichovanie, či má vši, odpovedalo, že nie, oni majú doma kravu :D.

Trocha humoru (ale naozaj nie veľa), dobré vykreslenie postáv a prínos nových názorov na Slovensko sú zrejme dôvody, prečo je táto kniha uznávanou, a to jej rozhodne nechcem zobrať.

DRAK SA VRACIA

~*~ 

Dobroslav Chrobák; slovenská próza naturizmu

~*~

Slávnostne oznamujem, že Drak je mojou novou srdcovkou. Ešte na začiatku školského roka sme z písali diktát z úryvku z neho a vtedy ma veľmi neočaril, no to bolo možno len tým, že to bol diktát čítaný nahlas v školskom zhone, nie tiché čítanie, kde sa viem naplno ponoriť do atmosféry, ktorú autor predostiera. Dobroslav Chrobák ovláda toto umenie naozaj bravúrne.

Všetci už zrejme viete, ako milujem opisy prírody a pocitov. Kniha Drak sa vracia predviedla už v úvode všetku svoju krásu, keď citlivým spôsobom zobrazuje Šimonovu ženu Evu čakajúcu na manželov návrat. Nezabúda zachytiť atmosféru pokojného večera, v ktorom žena cíti čosi nezvyčajné, jej navonok vyrovnané pôsobenie potláčajúce spomienky, ktoré sa neustále vracajú a na ktoré nevie zabudnúť, rovnako ako jej tichú pracovitosť a krásny zjav. Celý tento výjav ma tak očaroval, že som chvíľu ani nemohla pokračovať v čítaní, musela som knihu len držať v rukách a pozerať na ňu, vychutnávať si len tú možnosť ju čítať. Scéna mi veľmi živo pripomenula jednu z môjho vlastného príbehu, budúci začiatok Kráľovnej, kde Edova matka Lisa tíško hľadí do ohňa a v samote necháva svoje pocity konečne vykĺznuť spoza masky pokoja a na diaľku preukazovanej láskavosti. Presne, ale presne ten istý pocit, tá istá atmosféra. A ja som si v tej chvíli musela Draka zamilovať.

Keď už je reč o Drakovi, to je tiež postava, na aké letím ako ostatné dievčatá na bad boyov :D. Osamelý, málovravný muž, ktorého, kamkoľvek kráča, sprevádza rúško tajomna. Úzko spätý s horou a nevítaný medzi ľuďmi, no napriek tomu trpezlivý pri ich prudkých reakciách vyvolaných strachom z jeho osoby. Nepovie, čo chce, rovno si to vezme s iskriacimi čiernymi očami a napriek tomu, čo mu dedinčania urobili a čo následne urobil on im, chápe a je otvorený novým začiatkom. Celkovo boli postavy dobre vykreslené. Mojimi favoritmi sú Eva a Drak, no aj Šimon, na to, že mi bol spočiatku vysvetlený ako v podstate záporná postava večne podozrievajúca Draka, mal zaujímavý charakter. Napriek tomu, ako ho dedina uznávala a ako do nej zapadal, bol iný ako ostatní. Možno tým, že nedôveroval vlastnej žene a nebol si istý, či stále nemiluje druhého, neistotou, ktorú v ňom vyvolávala a s ktorou nevedel, čo si počať. Nesprával sa ideálne a väčšinu vecí riešil tak, že ich neriešil, no ani jedna z postáv sa nechovala ukážkovo. Eva žila vo svojej vysnívanej minulosti a odmietala prítomnosť, Šimon nebol schopný do minulosti ani pozrieť, Drak neprejavil nijaký záujem jednať na rovinu, čím by predišiel mnohým konfliktom. To však len vypovedá o tom, že postavy sú ľudské a majú svoje chyby, z ktorých mnohé na konci dokázali prekonať.

Čo sa týka deja, lyrické opisy prírody a úvahy a ponor do psychiky postáv boli pasáže, ktoré som si neskutočne užívala. A potom tu boli dohady dedinčanov, ktoré by som najradšej preskočila :D. Viaceré veci by podľa mňa potrebovali vysvetlenie, v naturizme však nie je nezvyčajné nedorozprávať všetko do konca, preto s tým zrejme nič neurobím. (Nie, nebudem písať fanfiction na povinné čítanie. Aspoň zatiaľ.) Občas sa mi zdalo, že reakcie postáv sú prehnané alebo nelogické (taký richtár, napríklad - celý čas sa rehoce na tom, ako sa Šimon s Drakom pohádali, a keď mu až na samom konci dôjde, že k tomu ale naozaj došlo, je schopný akurát Šimonovi vynadať... ale inak to bol celkom vtipný týpek). Inokedy som zas všetko vnímala, akoby som bola v centre diania, a vtedy by som nedokázala autora dostatočne vynachváliť. Myšlienka knihy bola tiež pekná. Na novelu tak akurát rozvitá, rozkrývajúca príbehy troch postáv, z ktorých pri každom naznačila záver, takže som spokojná :). Ak nemáte radi opisy, zrejme to pre vás bude len ďalšia z kníh plných zvláštneho vyjadrovania a pomaly plynúceho deja, no ak sa doň dokážete vcítiť, môžete získať naozaj pekný čitateľský zážitok. Štýl Chrobákovho písania je naozaj príjemný, pomalý, rozvláčny a maľujúci obrazy.

Je to jediné povinné čítanie, ktoré mám doma v zväzku s ďalšími dvoma poviedkami. Ešte som ich nečítala, ale veľmi sa na ne teším :).

NA ZÁPADE NIČ NOVÉ

~*~ 

Erich Maria Remarque; svetová medzivojnová literatúra

~*~ 

Priznám sa, že ma baví obhajovať knihy, na ktorých väčšina nič nevidí, preto mám chuť tu dnešné písanie ukončiť. Nie že by nebolo o čom rozprávať, práve naopak. Mám dojem, že tak v našej triede, tak mimo nej zožalo toto dielo najväčší úspech, pokiaľ môžem súdiť z toho, čo som počula a čítala. Mňa slovenské povinné čítanie chytilo za srdce viac, no Remarqueovým knihám nemožno nič vytknúť.

Detailne a vnímavo popisuje zážitky z prvej svetovej vojny z pohľadu ledva dospelého Paula Bäumera, citlivého chlapca so srdcom na správnom mieste, ktorý sa so spolužiakmi nechal naverbovať. Prvotný adrenalín a očakávania sa rapídne menia na des z toho, čo prežívajú, od tvrdého tréningu až po paľbu na bojisku. Rozprávanie je veľmi presvedčivé, autor čitateľov veľmi šikovne zasväcuje do života vojakov, ktorých, ak sa im aj podarilo vojnu prežiť, ostanú navždy poznačení jej hrôzami a nikto z tých, čo s nimi nezdieľali ich zážitky, ich nebude môcť pochopiť. Trauma z desivých scén, prvej smrti blízkych aj prvých mŕtvych nepriateľov, rovnako ako súdržnosť medzi vojakmi a vzájomná snaha ochrániť druhého za každú cenu sú prítomné počas celej knihy. Autor poukazuje na to, ako sa z nevinných chlapcov ľahko môžu stať prázdni, zničení ľudia bez nádeje na návrat do obyčajného života, ako aj prezentáciu názora o nezmyselnosti vojny a myšlienky rovnosti národov. 

Na mňa trochu tvrdé čítanie, no pre ľudstvo veľmi dôležité. Málokde by sme hľadali silnejší odkaz.

***

Som tu s druhou časťou série Povinných čítaní, snáď vás aspoň trochu bavilo. Budem veľmi rada, ak sa v komentároch podelíte s vlastnými zážitkami, alebo, ak ste ešte tieto knihy nečítali, s vašimi dojmami po prečítaní tohto článku :). 

Majte sa pekne, čítajte, buďte sami sebou a vzdelávajte sa v oblastiach, ktoré sú vášmu srdcu blízke! 

(Teatrálne sa lúči) Cissi :D