Schválne, kto z vás teraz dostal zimomriavky? :D

Reakcie naň sú zvyčajne rovnaké - znechutenie, hlasné nadávky, prevracanie očami. Aj tí, ktorí vedia oceniť dobrú knihu, v ňom nie vždy vidia zmysel, a berú ho ako oberanie o vzácny čas, ktorý mohli venovať rozčítanému románu. A práve preto som sa rozhodla otvoriť túto tému.

Ak to ešte náhodou niekto nevie, som tretiačka na gymnáziu, teda učenie a povinná literatúra ma prenasledujú na každom kroku. A tak ako všetci ostatní, aj ja prevraciam očami, pri čítaní miesto slovenského realizmu myslievam na zahraničné fantasy a občas mi vykĺzne aj negatívna poznámka. Pretože je málo času, málo oddychu a kopec vecí, ktoré by som robila radšej. Avšak literatúra je odbor, ktorý pre mňa na rozdiel od väčšiny ostatných aj niečo znamená a jeden z mála, pri ktorom by som sa dokázala vidieť v budúcnosti. Ako človek píšuci vlastné príbehy tiež viem, čo všetko autori do svojich diel vkladajú a ako sa nadrú, kým sú hotové. A už len preto si ic treba vážiť. Antigonu som pretrpela, no po prečítaní Hamleta, v poradí druhého povinného diela, som sa rozhodla, že ak už im mám venovať toľko energie, je načase začať v nich hľadať niečo pozitívne. Pretože myslím že to bol práve Hamlet, ktorý ma presvedčil o tom, že niečo sa stále nájsť dá.

Svet, v ktorom žijeme, sa už veľakrát zmenil. Kto aspoň trochu pozná dejiny, vie, že ľudstvo si prešlo už mnohými obdobiami, ktoré si navzájom často odporovali, a všetko, čo existuje dnes, je výsledkom vývoja s príčinami, ktoré každý pozorný čitateľ dokáže vypozorovať. Pretože príbehy sú obrazom reality. Či chceme alebo nie, slovenčina je povinný maturitný predmet, a literatúra je jej veľmi dôležitou súčasťou. Chápem, že nie každého baví a nie každý dokáže na vedu hľadieť očami výskumníka a hltať všetko nové, čo sa dozvie. Mne sa tiež veľakrát nechce porozumieť fyzike. No ak sa naozaj vžijeme do toho, čo sa učíme, je to oveľa väčšia zábava a menej času strávime učením sa doma, hoci v praxi výhody tohto spôsobu začínam chápať až teraz. Povinné čítanie preto netreba brať ako niečo, čo sa musí, aj keď je to príšerná nuda - je to nahliadnutie do histórie. Hodnovernejšie ako filmy vytvárané ľuďmi z dnešnej doby a, poviem to na rovinu, podľa mňa aj ako učebnice, v ktorých sa učivo prispôsobuje tomu, kto práve vládne.

Predstavte si, že ste človek žijúci v dávnych dobách. Podľa toho, aké obdobie si vyberiete, môžete sa rozhodnúť, či budete jeden z prvých, ktorým napadlo niečo písať, budete rebelovať proti politickému systému, prechádzať si ťažkými životnými situáciami alebo vo vás bude tlieť silná, ohnivá túžba podeliť sa so svetom o to, čo prežívate - o krásu prírody, ktorú dokážete vnímať intenzívnejšie ako ostatní, alebo o hrôzu z vojny, aby ste nechali ďalším generáciám odkaz v nádeji, že sa už nič podobné nezopakuje. Nech si už zvolíte kohokoľvek a kdekoľvek, budete mať niečo spoločné - túžbu tvoriť, a odovzdať tak svetu niečo, čo ešte nikto predtým. Väčšina autorov, o ktorých sa učíme, boli zakladateľmi nového smeru, budovateľmi niečoho, čo predtým vo svete nebolo, pretože oni jediní mali dosť odvahy na to, aby si išli vlastnou cestou. Videli, čo sa deje v spoločnosti, a - či už sa rozhodli to ospevovať, bojovať proti tomu, či len zachytávať bežnú skutočnosť, ktorej boli súčasťou - vyjadrovali to tak, ako najlepšie vedeli - prostredníctvom kníh. Nespoznávate sa v tom?

Áno, písali inak, ako sa píše teraz. Používali iné slová, vety boli dlhé a dej sa často vliekol ako ja v piatkové ráno. Iné zápletky, občas celé kapitoly, ktoré s hlavným dejom súvisia len okrajovo, názory, ktoré sa nám môžu zdať čudné. Ale, hold, bola iná doba. Vtedy sa tak písalo. A ako sa chceme niečo dozvedieť o histórii, o literatúre, ak nie priamo z diel, ktoré vtedy vznikli?

A preto, milí čitatelia a čitateľky (zlý Wattpad, ,,čitateľky" mi podčiarkol), som sa rozhodla napísať vám niečo o samotných dielach z môjho pohľadu. Nie som odborníčka, preto nečakajte profesionálne rozbory a postrehy hodné kritikov. Navyše myslím, že keďže takýchto hodnotení máte v škole plno, nebolo by to na nič dobré. Skúsim sa s vami podeliť o to, čo zaujalo mňa. Čo ma oslovilo, aké hodnoty som v knihách našla a aké posolstvo podľa mňa prinášajú. Aby ste sa aj vy odhodlali hľadať v nich to svoje.

Nechcem znieť ako starenka-učiteľka (ako samú seba nazýva moja skvelá učiteľka dramaťáku): ,,Čítajte povinné čítania, zíde sa vám to na mature!" Nie. Chápem, že niektorých čítanie nebaví. Chápem, že milovníka trilerov písanie spred sto rokov nenadchne. Tento článok vznikol v snahe ukázať vám, že aj keď by tieto knihy neboli vašou prvou voľbou, dá sa v nich nájsť veľa pekného, alebo prinajmenšom zaujímavého. Pretože myslím, že knihám, akokoľvek starým, treba dať šancu.

JOZEF MAK



(Nie je smutné, že Slováci majú najškaredšie obálky?)

~*~

Jozef Cíger-Hronský; sociálno-psychologický realizmus; povinné čítanie 3. ročníka

~*~

Začneme Jozefom Makom, dielom, ktoré ma strašilo dlho predtým, ako som ho začala čítať. Rozhodla som sa začať ním, pretože hoci už nie je tým, ktoré som čítala naposledy - predbehla ho novela od Petra Jilemnického - ešte ho mám v čerstvej pamäti a práve ono vo mne vyvolalo túžbu začať písať tento typ článkov. Dôvod je jednoduchý: predtým som ešte nestretla nikoho, komu by sa táto kniha vyslovene páčila. Z útržkov rozhovorov, rozborov diel, dokonca aj náznakov v správaní učiteľov som si vytvorila názor, že Jozef Mak je nezáživný, mohol byť spracovaný aj lepšie a pointa viacerým ľuďom pripadala nezmyselná. Do čítania sa mi absolútne nechcelo, a aj som to naťahovala cez dva týždne, kým už nebolo naozaj neskoro (potom som musela zhltnúť 200 strán za dva dni, čo som bola chorá).

Príčiny, prečo toto dielo mnohých odrádzalo, sa na mňa vyvalili hneď na začiatku. Dieťa, ktoré ako dar k narodeniu vďačne prijalo ukrižované ruky, lebo inak by nedostalo nič... Nostalgia, smútok a osamelosť na čitateľa dýcha už z prvých stránok. Celé Jozefovo detstvo je vykreslené ako ponorené do hmly, z ktorej sa ako zo zostrihaného filmu vynárajú srdcervúce obrazy. Nie všetky sú tragické, no dokopy vyvolávajú pocit clivoty a tušenia, že všetko bude len horšie. Zároveň mi však vnukli myšlienku, aký skvelý muzikál by bol z tohto diela - viem, že je to odveci, no som posadnutá muzikálmi a s dobrým režisérom, obsadením a kvalitným textárom a skladateľom si Jozefa Maka viem predstaviť ako skvelý filmový zážitok. Inštrumentálna hudba k dlhým, citlivým opisom prírody a jednotlivé piesne, väčšinou ponuré, no veľmi silné, mi odvtedy nedajú pokoj :D.

A zároveň som pocítila hlboký obdiv k autorovi, ktorý do svojej knihy vedel vniesť všetky tieto pocity, hoci som nemala vždy chuť sa do nich ponárať.

Príbeh pokračuje, Hronský dôveryhodne vykresľuje život na slovenskej dedine, ktorý bol, pravdupovediac, hrozný. Ľudia sa čudujú, prečo boli Slováci takým zaostalým národom, a aj keď viem, že nemali veľmi príležitosť premýšľať o sebe ako o osobnosti s právami na vlastný názor, ak boli naozaj takí, ako to bolo vykreslené nielen tu, ale v takmer všetkých slovenských dielach, ja to chápem. Nedokázali vyjadriť vlastný názor, a hoci boli citliví, všetko vnímali a spracovávali po svojom, nedajbože sa s tým niekomu zveriť a predísť tak mnohým konfliktom. O vlastné deti nejavili takmer žiaden záujem, sobášili sa navzájom skôr z povinnosti, s vedomím, že všetci musia mať muža či ženu a tak sa to patrí, no láska v tom veľmi často nehrala rolu.

Pre mňa desivé momenty, napríklad ako sa malý Jozef spočiatku bál sochy Panny Márie so zošúchanými deravými lícami, ktorá mu, ako sa k nej modlieval, začala pripomínať vlastnú matku, striedali úsmevné chvíle, kedy postavy prejavovali aspoň trochu intelektu, napríklad ako drevorubači prijali Jozefa medzi seba, pretože ich oslovilo, ako dokázal rozprávať príbehy. Pekné momenty vytvárali aj tiché stretnutia mladého Jozefa s Marušou, hanblivým, kúzelným stvorením, ktoré okrem domácnosti pomáhalo hlavnému hrdinovi prekonávať ťažké chvíle. Bola takým zdrojom harmónie a pokoja tam, kde zvyšok sveta Jozefa odmietal a vysmieval sa mu. Mohli sa len tak stretnúť v lese a stáť vedľa seba, jediné zašepkanie vyjadrilo všetko, čo voči sebe cítili. A Jozefa upokojovalo už len pomyslenie, že hoci je v horách, Maruška mu necháva otvorené zadné dvierka do domu.

Práve vývoj postáv bol tým, čo na mňa zapôsobilo najviac a čo robilo tento príbeh jedinečným. Samotný Jozef ma ako postava dosť štval a ostatné mužské postavy, hoci, samozrejme, mali svoj charakter a tiež sa vyvíjali, sa nevyrovnali dvom najsilnejším ženským hrdinkám. Ak sa nieto z vás vyžíva v pocitoch a prežívaniach literárnych hrdinov tak ako ja, stačí si všímať Marušu a Julu a o zážitok máte postarané.

Maruša, dobré dievča vychovávané v zlých podmienkach - matka mŕtva, otec pijan, jej milý je stále preč a ona je nútená sledovať fyzický aj psychický úpadok, dokonca aj znásilnenie Jozefovej matky Evy, ktorá s nimi žije. Nasledujúci vývoj - odchod Jozefa do zahraničia, choroba, ktorá ju postretla, Evina smrť a zosobášenie s Jozefovým bratom Janom - v nej zadusili všetko jemné a nežné. Napriek tomu, keď sa Jozef vrátil, akoby sa prebudila zo sna a poobzerala sa okolo - na bábätko jej sadajú muchy, muž jej pije v krčme, dom, ktorý, mimochodom, postavil Jozef, je neudržiavaný a ona s neprítomným výrazom sedí tvárou v tvár dávnej láske, nepovoľujúc si dať voľný priechod svojim citom. Aj keď vie, že Jozefa už nezíska, postaví sa, pozve ho dnu, prikryje dieťa a pustí sa do upratovania. Mesiace ubiehajú a čitateľ má pocit, že pri Maruši najjasnejšie vidí, ako bojuje - hoci prepadala alkoholu, pozviechala sa a je dobrou, rozumnou gazdinou, ktorá poradí, pričom svoje city drží na uzde. Sama poradila Jozefovi, aby sa oženil, v podstate rozhodla zaňho a vyhlásila to ako hotovú vec, hoci Jozef na nikoho okrem nej nemyslel. Celý čas som si ju predstavovala ako vychudnutú, sinavú ženu s veľkými, vypadnutými očami a strapatými čiernymi vlasmi na štýl zbojníkovej dcéry Ronje (aj keď viem, že ich mala pravdepodobne schytené niekde pod šatkou), s úškľabkom a tvrdým, neprístupným pohľadom v divokých očiach, ktoré ako jediné prezrádzali jej odhodlanie zabudnúť na dávne zamilovanie. Dlho som ju napriek jej sklonom k alkoholizmu mala najradšej. Ani ju však Hronský nenechal ako hrdú bojovníčku. Postupom rokov sa jej utrpenie stupňovalo a vyvrcholilo neúmyselným dotykom ruky s Jozefom, ktoré prebudilo jej túžbu v novej, dravej podobe. Až spätne sa čitateľ dozvedá, ako manipulovala s ostatnými, a po zvyšok knihy vidí Marušu (Marušu-tieň) ako vypočítavý, krutý prízrak ženy, ktorej smrť je rovnako hnusná ako jej posledné činy v živote. A to celé, uznajme, v človeku zanechá stopu.

„Inovať je najnádhernejší závoj. Nijakej panne na svete neutkajú takú nádheru, akú si utká sama príroda, keď sa jej zachce, hoc by to bola panna zo sedemdesiatic kráľovských palácov. Ale každá parádna panna najkrajšia je pod svadobným závojom. A mnohí si myslia, že táto panna zasnubuje sa na jar. Nie. Svadba je v prvé dni zimné, na jar začne už rodiť. Svadba je vtedy, keď opadnú listy-šaty, keď vietor skrčí trávu, keď ostane panna nahá. Veď to sama najlepšie vie, kedy je hora priezračná, kedy sa ukáže všetko, čo sa v lete vidieť nedalo. Vtedy sa musia zhŕknuť všetci majstri-tkáči a utkať zázrak, pokým trvá polnoc. Na svitaní panna chce byť v závoji zo zlatého prachu, zo strieborných pavučín. I je."

Jula prichádza na scénu ako zakríknuté dievča, ktorému jej sestry a potom aj zvyšok dediny prorokoval, že sa pre chromú ruku nikdy nevydá. Sestry ju zhadzovali, Jula bola nesmelá, plne prijímala tvrdenia o vlastnej hlúposti a nedôležitosti, a napriek tomu pomáhala, kde sa dalo. S Jozefom sa stretla, keď strážila Marušine dieťa, a spoločný moment v kuchyni, kedy sa ako jediná správala k Jozefovi milo, keď jej jednoduchosť a nevinnosť podvedome zapôsobili na nášho hlavného hrdinu, spečatil ich osud. Maruša ich videla, ako sa rozprávajú, povedala mu, nech si ju zoberie, a hoci si Jozef nie je istý, či to chce, rozhodne zaňho vzdor, keď mu Julina sestra vynadá, či je blázon, ak si ju chce brať, a Jula nie je hodná nijakého manžela. Pred svadbou majú jedninú spoločnú peknú chvíľu, keď sa objímu a Jozef sa konečne cíti bezpečne. Napriek tomu stále túži po Maruši, a ako už tušíte, takéto manželstvo nemôže skončiť dobre.

„Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy, najmä nie tam, kde jej bolo veľmi málo. Alebo umiera veľmi pekne."

Jula je veľmi zaujímavý zjav. Vie, že vstupuje do zväzku, v ktorom sa jej nedostane ani náznaku náklonnosti, no Jozef so svojou rozhodnosťou a vážnosťou ju, mám taký pocit, fascinuje a je mu oddaná celým srdcom. Zvyknutá byť podradnou v každej spoločnosti, do ktorej sa dostane, za všetko sa ospravedlňuje a radšej je ticho, než by mala niečo povedať. Nevidí, že Jozefa hnevá práve jej zakríknuté správanie, a je na ňu hrubý, aby sa konečne postavila sama za seba. Jej prejavy oddanosti sú naozaj dojemné, dokonca, keď je Jozef opäť nútený odísť, čakajúc naňho ide do sveta s dieťatkom na chrbte toľkokrát, až ho privedie späť. Spomínaný dotyk rúk, ktorý zmenil Marušu, aj Julu premieňa na Julu-tieň. Veľmi sa snaží samú seba presvedčiť, že ju Jozef nepodvádza, navonok popiera očividné, no vnútri čoraz viac trpí. Snaží sa s Jozefom komunikovať tak, že sa v jeho prítomnosti prihovára dieťaťu, no cíti, že na ňu zanevrel a postupne sa v nej čosi zlomí, mení sa na tieň samej seba, napriek svojej vôli sa uzavrie tak, že nie je schopná nič cítiť, a to aj po tom, čo Maruša zomrie a Jozef sa jej začne venovať viac.

„Nuž, Jozef Mak, načo sa vypytuješ? Myslíš si, Jula niečo o tom vie, že sa jej chveje srdce a všetky údy? Myslíš si, Jula cíti v sebe nejaký nárek? Mýliš sa, Jula zdnuka chladne, a ty o tom nevieš, ba keby si aj vedel, nevedel by si si rady, lebo niet takého spôsobu, aby sa do July mohlo nadýchať hoc len trochu tepla, lebo Jula sa uzavrela, striasla zo seba všetko ako panna-zem, keď sa v jeseň vychystá na spánok, a Jula čaká už iba na inovať. Jozef Mak, lepšie by si mal priložiť ucho na Julino srdce."

Ich vzťah sa nezlepší, náprava prišla neskoro. Až po narodení druhého dieťaťa Jozef podíde k Julinej posteli a vtedy Jula vidí, že mu na nej predsa len záleží. Cíti, ako jej srdce znova bije, ako opäť ožíva, o pár dní je však už mŕtva s tichučkým ospravedlnením na perách, ktoré bolo pre ňu také typické.

„Inovať nesadla ani na smreky, ani na vŕby, neprišla o polnoci, ako chodieva, prišla za bieleho dňa a sadla iba na Makovú chalupu. Ba ani tam sa nerozprestrela po celej chalupe, nie po streche, nie na prahu, nie po celej chyži, iba na Julinu tvár sadla. Na čelo, na privreté oči, na biele pery. Na Julin biely úsmev."

Ako môžete vidieť, autor celý čas pracuje so symbolikou inovate, ktorú z opisu prírody postupne stotožňuje s Julou. A kto sa nájde v siahodlhých rozprávaniach plných citu, myslím, že aspoň toto by mohlo vyniesť v jeho očiach Hronského vyššie. A záver? Keď sa povie Jozef Mak, väčšina ľudí s úškrnom zaironizuje: „Trp, človek-milión!" Nemyslím si, že cieľom Jozefa Cígera-Hronského bolo poukázať na to, ako človek trpí. Posolstvo, ktoré som ja v diele videla, je skôr: človek, akýkoľvek je výnimočný, patrí medzi ľudí, je jedným z mnoha, ktorí na svete prežívajú a konajú podobne. A človek robí chyby. Môže mať dobré srdce, môže mať dobrý úmysel, no vždy nastanú chvíle, ktoré nedokáže zvládnuť, na ktoré ešte vnútorne nestačí, a keď dospeje, môže už byť neskoro. A vtedy je... nie dobré, ale myslím, že prirodzené povedať: „Obyčajný človek si a obyčajný človek musí zachovať veľký zákon sveta: Musí v druhej múdrej tridsiatke žať, čo v prvej nemúdrej tridsiatke sial." Autor tiež spomína, že príbeh Jozefa Maka smrťou July nekončí. Že nie je len literúrnou postavou, ktorej sa nešťastia stanú, aby sa pohol dej, a potom zmizne, pretože účel bol splnený. Môj dodatok by bol: Musí vstať a poučiť sa a žiť ďalej.

***

Naozaj som nemala v úmysle to takto natiahnuť a ospravedlňujem sa tým, ktorí počas čítania zaspali. To som celá ja, keď básnim o postavách. Čo som týmto celým chcela povedať, je, že chápem, ak sa niekomu nechce ponárať do večnej trpkosti a clivoty, no ak si nájdete hoci len tri pokojné večery, táto kniha vám dokáže priniesť zážitok - nie veselý, ale silný - vďaka ktorému toto dielo ja osobne považujem za hodnotné.

A čo vy? Aký máte vzťah k povinnému čítaniu? Čo hovoríte na Jozefa Maka? A ako na vás zapôsobil tento článok? Otravný, alebo chcete, aby som (pokúsim sa stručnejšie) opísala svoje dojmy aj zo zvyšných? :D

Vaša Cissi