(Kto pri čítaní rád počúva hudbu, dolu pod kapitolou je pieseň, ktorá znela v ušiach mne počas písania.)

~*~

Vysnívané hrdinky * Čo stojí za to zopakovať * Pod rúškom originality * Ak je príbeh živý

Nebudem rozprávať o klišé a kopírovaní príbehov. Dnešná kapitola vznikla spontánne po prečítaní článku na Facebooku, píšem poháňaná vlastným rozrušením, no zároveň vzrušená z toho, do čoho mám opäť šancu nahliadnuť, čo z toho celého vznikne :).

Po svete kráčajú silné hrdinky, bojovníčky s ťažkou minulosťou, nádhernou tvárou a schopnosťami, o akých sa ostatným ani nesnívalo. Najväčšie zlo čoraz častejšie nie je zobrazované celé v čiernom, naopak, svoju zlovestnosť skrýva za masku uhladeného, ťažko odhaliteľného správania. Spočiatku nevinné dievčatá sa postavia zlu a zachránia svet.

Nedávno som v rámci rozhovoru s kamarátkou mala možnosť prvýkrát ,,verejne" povedať svoj názor na Trón zo skla. Nebudem ho tu rozoberať, chvály aj kritiky je všade plno a môj postoj si časom budete môcť nájsť v komentároch. Vyjadrím sa len k jednému: Vo svojich štrnástich rokoch som si vymyslela hrdinku, ktorá okrem celého sveta mala zachrániť aj mňa. Spočiatku milé, nevinné dievčatko, neskôr drzá tínedžerka, potom mladá žena, ktorá na svoje plecia berie ťažobu všetkých ostatných. Nádherná, s modrými očami, dlhými plavými vlasmi a v čiernej koženej bunde. Vedela čarovať lepšie ako ostatní, trikrát vstala z mŕtvych, často sa tvárila, že je na zlej strane, aby ho napokon dokázala poraziť, a pretrpela všetko, čo sa jej kvôli tomu prihodilo. Napokon dospela a stala sa z nej múdra, láskavá žena ochotná pomôcť ostatným, ktorú celý svet miloval, len ona ticho trpela za svoju minulosť.

Nepripadá vám to aspoň v niektorých bodoch povedomé?

Ako veľmi ma hnevalo, že - nielen v tomto príbehu - o niečom píšem, som tým nadšená a zrazu BUM, vydá sa kniha, ktorá je presne o tom istom. Detaily sa stále líšia, pretože každý človek má iné predstavy a cíti a vníma odlišne, no išlo ma poraziť, keď som si uvedomila, že nie jedna, ale hneď dve hrdinky mojich príbehov vyzerajú veľmi podobne ako Celaena Sardothien, a dokonca aj niektoré povahové črty majú rovnaké.

S odstupom času som dospela k záveru, že nielen ja som si vymyslela vzor, ktorý mi obohatil dni snívaním a vymýšľaním ďalších dobrodružstiev, ktorý mi dodával silu alebo miesto mňa prežíval nekonečné muky (zbičovali ju, to je prekvapenie, čo?) a bojoval s temnotou. A napokon sa stal obdivuhodným človekom, ku ktorému som sa v tom čase chcela priblížiť. Dodával mi odvahu, vďaka nemu (mojej Sam) som začala snívať. Naštartovala mi dráhu písania na Wattpade a vymýšľania príbehov spôsobom, ktorý som mohla zdokonaliť pri Kráľovnej.

Neviem, kedy presne Sarah J. Maas prišla s prvotným nápadom napísať svoju sériu, no tiež to bolo v pomerne mladom veku, čo sa aj dosť odrazilo v samotnej tvorbe. Netvrdím, že moja teória je správna, fanúšikovia to budú vedieť určite lepšie. Nehovorím tiež ani to, že Trón zo skla je vyslovene zlá séria, no minimálne prvé dve časti sa mi zdali presne ako epické sny stvorené mysľou nadšenej a odhodlanej mladej dievčiny. Takéto sny netreba brať na ľahkú váhu. Pre daného človeka sú veľmi dôležité a často prostredníctvom fantasy prvkov odzrkadľujú najhlbšie procesy jeho vnútra. Či ich chce aj publikovať, to je na jeho vlastnom cítení a zvážení.

A som presvedčená o tom, že nie som jediná, kto má - možno nie blonďavú, možno nie čarodejnicu či férsku kráľovnú - hrdinov, s ktorými prežíva svoju radosť a trápenie. A potom o nich aj píše. Nehovorím len o ToG, hovorím všeobecne. Kritika vidí len to, že všetky príbehy sú na jedno kopyto, no sú udalosti, ktoré sa predtým, než sa odohrajú v príbehu, odohrávajú aj v živote. A prežíva si ich každý. Nie každý rovnako, no môže sa stať, že zopár ľudí ma natoľko veľkú styčnú plochu, až začnú vidieť svoje príbehy v príbehoch iných, začínajú mať pocit, že jeden z nich opakoval. A kto to bol? Ak ste knihu ešte nevydali, bude si svet myslieť, že ste to boli vy? Vy pritom dobre viete, že nápad prišiel z vaše hlavy, je možné, že preto budete viniť druhú autorku. No viete zaručiť, že jej ten nápad nenapadol ešte skôr ako vám? Dosť pravdepodobne, keďže knihu vydala skôr.

Dnes som si prečítala ,,kritiku" poslednej série Game of thrones. Seriál mám rozpozeraný, no ešte ani zďaleka nie som na konci. Podobné články čítam len preto, že ma zaujíma aktuálne dianie a názory ľudí, a úprimne, spoilery mi tu vôbec neprekážajú. Ostala som sedieť ako obarená, keď som sa dozvedela istú vec. Nie preto, že by ma sklamala, ale preto, že Krvavá kráľovná plánovala mať rovnaké vyvrcholenie. Nahovárať si, že som z podobného ,,obviňovania" a špekulácií už vyrástla, je zbytočné - dostalo ma to tak, že stále cítim v hrudi tlak, ktorý ma núti toto písať, a stále úplne neviem, čo s tým.

Otázka teda znie: Ako túto situáciu vyriešiť?

Obviňovať tvorcu seriálu je vyslovená hlúposť, nadávať na osud nijak nepomôže. Ostalo mi teda už len zamyslieť sa. Nad tým, čo sa vo svete deje, že viacerí ľudia vidia tie isté obrazy. Viem, dá sa povedať aj to, čo hovorieva moja učiteľka dramatického krúžku: ,,Tvoj prvý nápad napadne väčšine ľudí, druhý len polovici, až tretí stojí za zváženie." (Veľmi nepriama citácia, ale niečo v tom zmysle.) Jeden názor teda môže byť, že ľudia jednoducho nie sú originálni, vidia prvé možné ukončenie a to napíšu. 

Myslím však, že každý, komu na vlastnom príbehu, filme či seriáli naozaj záleží, si precíti, čo má jeho dielo do sveta priniesť. Čo má záver symbolizovať, čo ním chcel povedať, akú hodnotu uplatniteľnú v realite nám prinesie. Nie každý píše len pre úspech a verím, že existuje veľa ľudí, ktorí chcú svoj príbeh priviesť k najvyššiemu štádiu dokonalosti, akého sú v tom čase schopní.

Mohla by som upadnúť do depky z toho, že moja trojročná práca nemá zmysel. Mohla by som záver zmeniť. Keďže sa však aspoň z väčšej časti poznám, viem, ako reagujem na niektoré zmeny, preto táto možnosť nepripadá do úvahy. Viem tiež, že je priskoro do detailov plánovať vyvrcholenie KK, keďže som zatiaľ neukončila ani prvú, nie druhú časť, a musím rátať s možnosťou, že počas písania sa mi niekoľko vecí ešte pomení. Skúsila som sa však aspoň nakrátko ponoriť do danej situácie, letmo si precítiť, čo sa bude diať, ako to bude prebiehať a najmä prečo. A okrem faktu, že nemám vyriešených veľa technických detailov (aj nedetailov), som si uvedomila, čo tým chcem svetu povedať. A že si za tým stojím. Prehrávala som si v hlave danú scénu, rozoberala nielen hlavnú pointu, ale aj všetko pomimo nej, a prišla som na to, že okrem úplne základného princípu (ktorým je, koniec koncov, aj to, že zlú kráľovnú ide poraziť nejaký vyvolený, a to tiež nedostane cenu za originalitu) je moja myšlienka úplne iná. Žiadni dvaja ľudia nepíšu rovnako, a ak do svojho príbehu naozaj zahrnú všetko, čo cítia, nikdy to nebude úplne rovnaké.

Môžem si povedať, že sa budem snažiť meniť detaily, no myslím, že hlavne pôjdem za tým, čo cítim ja. A ak by približne to isté cítil aj niekto druhý, nezmením kvôli tomu svoje prežívanie, nezmením sa kvôli tomu ja. O to predsa v umeleckej tvorbe nikdy nešlo, každý ponúka to, čo vykvitlo v jeho vnútri, neposudzuje to podľa ostatných.

A potom je tu veta, ktorú povedala moja mamka, keď som ju tesne pred jej odchodom z domu cez schody zúfalá oboznámila so situáciou. A čo sa deje vo svete, že toľko ľudí zavnímalo to isté?

Nemusíte veriť v nadprirodzeno, možno aj tak pochopíte, čo sa snažím povedať. Po tom, ako to vyslovila, som si uvedomila, že aj ja som si všimla niečo podobné. Koľko som v posledných rokoch zaregistrovala kníh či filmov hovoriacich o katastrofách, ktoré sa ľudstvu stanú. Nedali by sa síce počítať na desiatky, no bolo ich dosť na to, aby mi utkvelo v pamäti, že sa niečo deje. To, že ľudia majú vízie do budúcnosti, nie je nič prekvapivé ani nové, mám však dojem, že, či už ide o fantasy knihy ako Kráľovná Tearlingu alebo filmy ako Avengers, čoraz častejšie sa ukazuje motív, kde ľudstvo prekročí svoje hranice, ide do niečoho, čo nezvláda, a autori hľadajú riešenie. (Smutné, že väčšina ako jediné východisko vidí cestovanie časom, no to je druhá vec. Čo ma však privádza k otázke - mali ste pocit, že Avengers Endgame bolo klišé? Lebo mám pocit, že to cestovanie časom zaobalili do takého rúška originality, či už cez humorné scény alebo nové informácie, či negovanie predchádzajúcich pokusov, že som to ako opakovanie vôbec nevnímala. A to sa treba naučiť :D.) Vezmime si napríklad aj Ako si vycvičiť draka 3 - aj tam sa nachádzala myšlienka, ktorá ma veľmi zasiahla: Ľudstvo ešte nie je pripravené na spolužitie s drakmi. Preto o nich budeme rozprávať a čakať, kým nepríde správny čas. Veľmi mi to pripomenulo to, čo sa hovorí (alebo aspoň mne to bolo povedané) o rozprávkach a dôležitosti príbehov. Zhrnuté do jednej vety: Rozprávajú sa, aby v nich ľudia začali vidieť krásu, potom sa rozhliadli okolo seba, uvideli ju a začali ju realizovať aj v skutočnom živote.

Sú motívy, ktoré sa oplatí opakovať, pretože sú dôležité. Na niečo upozorňujú, niečo nám hovoria. A ak bude presvedčenie o ich dôležitosti vychádzať z nášho vnútra, nájdu sa ľudia, ktorým sa naše diela budú páčiť... aj keby tú myšlienku počuli už stokrát :).

Ak je príbeh živý, nájde si spôsob, ako ho ľudia príjmu, aj to mi mamka povedala. Kto súhlasí?

A čo vy?

1. Myslíte si, že existujú príbehy s myšlienkou, ktorú stojí za to opakovať, alebo je tento článok len mojou výhovorkou? (Lebo aj tak sa to dá vnímať, ja viem.)

2. Máte príbeh, ktorého základný dej nie je originálny, no napriek tomu ho zbožňujete? Kvôli čomu?

3. Stalo sa vám, že počas tvorby vášho diela ste zistili, že existuje niečo podobné? Ako ste sa s tým vyrovnali? Súhlasíte s mojím názorom, alebo máte iný postoj?

4. Čo si myslíte o ,detských hrdinkách' spomínaných na začiatku článku? V čom je múdre podeliť sa o ne so svetom, a v čom naopak nie?

***

Milí moji čitatelia, snáď ste aspoň trošku spokojní a prinútila som váš trochu sa zamyslieť. Plánujem dva nové druhy článkov z čoho jeden snáď vytvorí väčšiu sériu. Konečne mám nápady, takže okrem toho, že sa snažím rozhýbať recenzie (a predovšetkým Krvavú kráľovnú :D), snáď v blízkej budúcnosti pribudnú aj tie :).

Rada by som sa vás opýtala na jednu vec: Nelezú vám otázky pod kapitolou ešte na nervy? :D Spočiatku mi pripadali ako veľmi dobrý nápad, no už si tým nie som istá. Kto sa chce vyjadriť v komentároch, ten sa vyjadrí aj bez nich, a mám pocit, že ostatných tým nútim písať niečo, čím by sa inak nezapodievali :D. Ako to vidíte vy?

Hudbu ku kapitolám nezvyknem pridávať, no táto pieseň ma sprevádzala písaním skoro po celý čas, tak ju tu máte :). Nezvyknem počúvať pop, a už vôbec nie na tento štýl, no ja už ani sama neviem, čo počúvam, hudobné štýly sa mi stierajú do jedného: Počúvam, čo cítim, čo vo mne v danej chvíli vzbudzuje určitú emóciu. Navyše som uveličená tým, že slovenská speváčka dokáže napísať text a naspievať pieseň konkurujúcu zahraničným hitom, navyše tak nádherne :D. Ale nikomu nič nevnucujem :)

https://youtu.be/wW5zYj6qNVA

Cissi