Autor: moonfire_sparkle

Názov: Veršovaná spoveď

Kategória: poézia

Počet kapitol: 26

Stav: rozpísané

Obálka: Povedala by som, že náladou vystihuje povahu zbierky, ale páči sa mi viac ako predchádzajúca, predsa len je menej depresívna :). Určite existujú graficky prepracovanejšie práce, ale toto je úplne iný štýl, a neplatia všade rovnaké kritériá. Naopak, predpokladám, že je to vlastná tvorba, ktorú si cením oveľa viac (hoci chápem, že aj klasická tvorba coverov vyžaduje talent a hodiny práce). A jednoduchá je tiež len navonok - tá krásna hra s tieňmi určite zabrala veľa času a sústredenia. Je to výrazné, do očí bijúce farbami aj pocitmi, a myslím, že také to aj má byť. Skvelá práca! :)

Popis:

Možno neviem písať, nemám talent, nemám "básnické črevo". Možno aj hej. To je teda prvá vec, ktorú musíte vedieť pred tým, ako otvoríte túto knihu. Čo by ste mali tiež vedieť je, že zasahujete do môjho súkromia - teda, vyzývam vás, aby ste doň nahliadli. Ďalej už posúďte sami.

Čo vlastne týmto čítaním dosiahnete?

Zistíte, že som nevyrovnaná, depresívna, temná, plná myšlienok, otázok, no nie odpovedí, zdeptaná, zničená, rozbitá, zlá, citlivá, slabá, nedokonalá...

Zistíte kto som.

Aké chyby robím.

To som ešte nikomu nedovolila.

Vážte si toho.

A užite si čítanie.

***

Toto mi pripadá ako moja anotácia k April rain, kedy som nevedela, čo napísať, a tak som sa len odovzdala pocitom a spontánne napísala akúsi spoveď svojho srdca. Úvod a osobnú výpoveď mňa ako autorky, nie samotného príbehu. Od príbehu sa zvyčajne čaká popis, aký možno vidieť na obálkach vydaných kníh, teda niečo objektívne, čo výstižne a pútavo popíše, čo čitatelia môžu očakávať. Pri iných dielach by som podotkla, že tento môže pôsobiť neprofesionálne, prípadne môžu niekoho odradiť ,,varovania"... Ale tvoje slová sú úprimné a vedia sa človeka dotknúť, a sú takisto v súlade so znením celej zbierky. Neviem, čo iné by sa k nej hodilo viac, a obsahujú viac pravdy než akýkoľvek iný popis :D. No ak by si raz cítila, že ho chceš posunúť na vyššiu úroveň, dalo by sa to urobiť tak, aby si zachovala podstatu obsahu :).

Len zopár gramatických výhrad: zistíte, kto som (chýbala čiarka) a vážte si to, nie toho ;).

Gramatika: Pri príbehoch rozhodne nie je najdôležitejšia, a už vôbec nie pri poézii, no ja si na ňu potrpím a myslím, že správny pravopis môže dielo len vylepšiť :). 

Pointa čiarok sa vo veršoch trošku stráca. Sú prípady, kedy básnici čiarky nepoužívajú, prípadne vynechajú aj diakritiku, záleží na umeleckom zámere a efekte, ktorý chcú dosiahnuť. Osobne však nie som fanúšikom toho trendu, že písať poéziu znamená písať vety malými písmenami bez čiarok a oddeliť ich enterom, ako mi to občas pripadá :D. Patrím k ľuďom, čo sa ich snažia dodržiavať všade, aj v poézii (niežeby som nejakú písala), preto aspoň zľahka túto problematiku nadškrtnem :).

Sotva temné svetlo zhasne

nádej tíško dohára.

Všetko čo ostáva tvoria moje básne

dôvera mi vliala jed do pohára.

Hoci tu žiadne čiarky nie sú (a že by mali byť), v básňach si ich celkovo používala, preto som sa milo rozhodla ti ich všetky opraviť: 

Sotva temné svetlo zhasne, (absolútne klasická druhá veta v súvetí)

nádej tíško dohára.

Všetko, čo ostáva, (vložená veta) tvoria moje básne, 

dôvera mi vliala jed do pohára.

A ešte jedna vetička, kde bola čiarka navyše: nemohla by som_ napojiť ťa troška - potreba dávať do tejto vety čiarku mohla vyplynúť z toho, že dané časti vety boli rozdelené do dvoch veršov. Ale neplatí, že čiarka sa automaticky dáva na koniec verša :). Ak máš problém určiť, kde má a kde nemá byť čiarka, skús si vetu povedať nahlas, prípadne zmeniť slovosled: Nemohla by som ťa troška napojiť? Znie to veľmi prečudesne, ale minimálne by ti to malo pomôcť zistiť, že čiarka tam vôbec nie je potrebná :D :D.

A teraz všetko ostatné:

kôli -> kvôli

strániť sa od niekoho -> strániť sa niekoho

predomnou -> predo mnou

notak -> no tak

niesom -> nie som

nieje -> nie je

civela sa na svet -> civela na svet

akoby -> ako by (akoby = ako keby, záleží na význame vety)

povrázka -> povrázok

z mysli -> z mysle (vzor dlaň)

s mojich chýb -> z mojich chýb (s - inštrumentál s kým/s čím; z - genitív z koho/z čoho)

s listím -> s lístím

spoza mriež -> spoza mreží 

ty ma zmár -> ty ma zmar (znič - aspoň dúfam, že som pochopila správne)

kedy si -> kedysi (v zmysle pred časom, niekedy dávno)

kmytať -> kmitať

netĺmili -> netlmili

Často si používala slová v inom ako bežnom tvare, aby zneli viac ,,básnicky". Boli to slová ako: puklý (puknutý), zmrzlý (zamrznutý), zamklý (zamknutý), plujúca (plávajúca). Ja by som ich zaradila k nespisovným (resp. k čechizmom), google označil jedno z nich za knižné (ostatné však nenašiel), a naozaj v tejto oblasti nie som odborník, aby som vedela posúdiť, kde sa nachádza daná hranica. Ďalším príkladom môže byť: do tieňa vŕbieho. Existuje slovo ,,vŕbie" na označenie vŕbového porastu, ale určite nie ako prídavné meno :D. Alebo: bolesť, čo s tichom sa zmle. Tu už je ťažké rozlíšiť, čo si slovom ,,zmle" myslela. Zomelie? Zmieša?

Chápem, že používanie takýchto slov ťa fascinuje, ale radšej by som sa držala overených slovenských výrazov... ak by aj tieto neboli priamo nespisovné (puklý), v mojich očiach pôsobia neprirodzene. Skús sa pohrať viac s pocitmi, ktoré slová vyvolávajú, a nepoužívať prvoplánovo tie ,,veľkolepé" na dosiahnutie efektu. Chápem, že to, ako slovo znie, je takisto dôležité, a môže vyjadriť chcený pocit, ale tu mi to pripadalo silené... viac teatrálne, ako umelecké.

K čechizmom si sa neuchýlila len raz (černé -> čierne), dala by som si na to pozor :). Tiež sa ti stalo, že si sa zamotala v gramatických tvaroch: ,,koľko z nich malo rozrytých tváre bolesťami" –> rozryté. S použitím správneho slovosledu by si totiž napísala ,,tváre rozryté bolesťami". Okrem toho som našla len drobné preklepy, napríklad mäkčene tam, kde nemajú byť (ďaľej, čelistvosť), alebo zdvojenie slova (všetko sa raz stane raz). Ale to sú chyby, ktoré sa stanú každému, treba len po sebe pozorne čítať :).

Dej: Na úvod by som sa mala priznať, že v poézii sa až tak nevyznám. Niečo z nej do mňa preniklo na dramaťáku, no aktívne ju nečítam ani nevyhľadávam, a teda som ani nijakú nehodnotila. Toto je pre mňa úplne nová skúsenosť. Pokúsim sa ti však povedať svoj názor a budem dúfať, že ti pomôže.

Ja som začala aktívne písať až v pätnástich a moje písanie sa vyvíjalo postupne... množstvo vecí sa dalo urobiť lepšie a stále prichádzam na nové riešenia. Je to cesta, ktorou si istým spôsobom prechádzajú všetci autori, stále na vyššej a vyššej úrovni. Na začiatku je najlepšie hlavne písať a nenechať sa odradiť - a človek postupne sám príde na to, ako svoju tvorbu vylepšovať. Preto dúfam, že ťa moje slová nedemotivujú a nezrania, to naozaj nechcem.

Začala by som obsahom tvojej tvorby, teda tým, aké myšlienky a hodnoty prináša. Tvoje básne sú presiaknuté silnými emóciami, najmä tými negatívnymi ako hnev či žiaľ. Čitateľom si teda dovolila naplno preniknúť do tvojho vnútra – spoznať, čo cítiš, čím sa zapodievaš, čo ťa trápi, aké vidíš východiská. Človek, ktorý dokázal napísať tak emotívne básne, musí byť veľmi citlivý - čo je veľká vzácnosť. Počas čítania som cítila práve túto tvoju stránku - ako veľmi premýšľaš nad pocitmi, ako sa snažíš pomocou vlastných myšlienok sformovaných do slov nájsť, spoznať či predstaviť samú seba... Práve extrémne vnímanie pocitov umožňuje ľuďom písať básne, a ty tento dar máš. 

Veľmi jasne cítiť, že tvoje slová slúžili ako nástroj na vypísanie sa, na identifikovanie či zmierenie sa s rôznymi pocitmi, ktoré tebou ako mladým človekom lomcujú. Možno nie vždy a nie doslovne, ale vedela som si ťa predstaviť, ako chytíš do ruky pero a píšeš o všetkom, čo práve prežívaš. A na to je písanie, a najmä poézia, naozaj geniálna. Pre mňa to jednoznačne vystihli tvoje verše: Len to všetko napísať./Pero si pri tom vypísať/a budem sa môcť nadýchnuť./Čistá sťa letný vánok vydýchnuť. 

Niektorí čitatelia hľadajú práve toto, iní, medzi ktorých patrím aj ja, čakajú od poézie aj čosi iné. Pokiaľ píšeš ,,len" na Wattpade, myslím, že je všetko v poriadku. Tu si tvoju tvorbu nájdu tí, ktorí ju chcú čítať, nie je vystavená širokej verejnosti. Nasledujúcu radu preto ber len ako návrh do budúcna, ak by si niekedy chcela svoje básne posunúť ďalej. A tiež ako môj osobný názor, pretože, ako som vravela, niekomu môže práve tento postoj vyhovovať :). 

Postupne začínam cítiť, že je rozdiel písať pre seba a pre druhých. Jedna úžasná osoba mi raz požičala knihu s názvom Utrpenie mladého poeta od Jozefa Urbana, kde autor píše, že poézia preňho znamená spôsob komunikácie medzi tvorcom a čitateľmi, priestor porozumenia. Tento priestor sa vytvára tak, že svoje pocity (pretože autor, samozrejme, musí písať zo svojho vnútra) ponúkneš druhým, ale tak, aby ho mali možnosť prijať a aby im dokázali priniesť silný zážitok. Tvoje básne môžu priniesť silný zážitok tým, čo prežívajú to, čo ty - vďaka tebe zistia, že nie sú sami, môžu pocítiť úľavu a nájsť u teba útechu, môžete sa porozprávať... To je výhoda, ktorej význam nechcem zľahčovať. Nie všetci však prežívajú naraz to isté. Nie všetci v jednej chvíli hľadajú ,,záchranu" v podobe strhujúceho prúdu slov, a na tých môžu pôsobiť neučesane, v ojedinelých prípadoch až útočne. V niektorých básňach si zachádzala tak hlboko do seba, až sa tým pre mňa stratil priestor porozumenia, neostalo tam ,,miesto pre čitateľa." Mohla som sa akurát dozvedieť, čo práve prežívaš, ale nie preniesť dané pocity na seba, prípadne si z nich vziať ponaučenie. Preto mám pocit, že niektoré z tvojich básní boli stvorené viac pre teba než pre nás - pre teba znamenajú celý svet, je v nich zachytený celý tvoj psychický stav, no ak by si ich chcela ponúknuť verejnosti, bolo by ich treba trochu ,,upratať".

Sama však viem, že na takéto poznanie musí dospieť každý sám - ja sa s tým začínam stotožňovať až teraz, v devätnástich. Zrejme preto - že je to aj pre mňa novinka - mám chuť sa o to podeliť, hoci viem, že najprv je dôležité vypísať sa. Ak chceš písať pravdivo, uveriteľne, musíš písať zo svojho vnútra, a preto hlavne píš a neprestávaj. Človek musí najprv poznať sám seba, aby mohol svoje ,,ja" dávať ostatným. Nechcem preto znehodnocovať tvoje terajšie básne - nazvala by som ich prvým štádiom, a tým najdôležitejším. Kedykoľvek budeš niečo cítiť, môžeš napísať takúto báseň - a pokojne ju aj uverejniť, ak to budeš chcieť. Druhým štádiom by u mňa bolo hrať sa s veršami, s rytmom, so slovami tak, aby si čisté, rýdze, nefalšované pocity upravila pre verejnosť, ako keď si najprv urobíš doslovný preklad zahraničnej piesne a potom upravuješ slová, aby zneli čo najlepšie. Toto ,,druhé štádium" však môže prísť o rok, o tri, o päť - a bude to úplne v poriadku. Nemusíš ho riešiť teraz. Ale ak si naň o pár rokov, keď budeš chcieť knižne vydať svoju prvú zbierku, spomenieš, možno ti bude vedieť pomôcť :).

Aby som ťa utešila, ,,básnický nadhľad", ktorý som teraz opísala, má podľa mňa minimum ľudí píšucich amatérske básne - a tam je podľa mňa aj hranica, kde sa básne v mojom ponímaní menia na poéziu. A myslím, že ty naozaj máš šancu sa na takú úroveň dostať. Máš to, čo je úplný základ pre písanie básní - dušu poeta. Všetko citlivo vnímaš, zapodievaš sa každým náznakom, rozoberáš všetky svoje pocity, ktoré, áno, môžu byť počas dospievania aj temné... Máš cit pre vyjadrovanie myšlienok, dokážeš pocity pomenovať tak, že trefne, a zároveň poeticky vyjadríš pointu. Ty jednoducho dokážeš zhmotňovať metafory :D. (,,Tichá vŕba vlajúca nad myšlienkami, to je tá samota".) Taktiež sa dokážeš hrať s kontrastom, či už pocitov, alebo významov slov, a originálnym spôsobom vyjadriť hlboké myšlienky. Zopár príkladov, ktoré ma oslovili myšlienkou alebo formou spracovania:

,,Bolo iste ľahké ma pozorovať a vidieť chyby na javisku, zhmotňujúce sa v zákulisí."

,,Nestála som ani len za tú lásku, pre ktorú som ostala ešte stáť."

,,Musím mať odpoveď? Musím, musím, musím? Odpovedz."

,,Len mi nápady do náručia zhoď a ja im darujem krídla, ako mnohým ďalším."

,,...to všetko, na moju škodu/nezotrelo červeň z mojich líc,/milujem, potrebujem ho ako vodu,/ostať s ním v žiare večerníc."

,,Rokmi stihla som prehniť zlobou krutého sveta plného dúhy, ktorú nevidím, určenej ako záclona pre krviprelievanie." (Namiesto záclony by som však použila iné ,,cloniace" slovo, pretože som si podvedome predstavila záclonu na okne :D).

Čo sa týka konkrétnych básní, ak chceš vedieť moje čisto osobné preferencie, páčili sa mi Túžby, Kútiky mysle (zaujímavý postoj) a poetika básne O šedom pánovi a krásnom kvietku. Paloma obsahovala tiež krásnu myšlienku a tam sa mi tvoja poézia už zdala akási vyspelejšia, učesanejšia :). No a Voľné rukávy, to ma naozaj zasiahlo do hĺbky a zamilovala som sa do nej :). Trafila si moju tému :D.

Čo sa týka formy, akou sú básne napísané, tu už mám trochu viac výhrad.

Najprv sa vrátim k tomu, čo som už spomínala pri gramatike - občas si používala slová len pre efekt, nemali v básni vnútorný význam. Uvediem príklad: prázdne všetko kolom/zničí ma to kolom. Chápem, že si sa chcela pohrať s rovnako znejúcimi slovami a niekde ti tá hra aj pekne vyšla, ale konkrétne tu mi to pripadalo neprirodzené. Rozprávala si o mysli, tieni, slovách a svetle, ostávala si v rovine metafor, a vyjadrenie, že ťa pocity, ktoré si pomocou nich opísala, ,,zničia kolom", vo mne vyvoláva otázku - prečo práve kolom? Len preto, že sa ti to slovo hodí? Slová by si mala voliť najmä podľa významu, nie len podľa toho, či s nimi vieš vytvoriť slovnú hračku alebo vhodný rým. Rovnako to platí aj pri: trhá mi hruď, tie jeho pahýle/šteklia ma, žiadostivo ani motýle. Oprav ma, ak sa mýlim, ale slovo ,,motýle" mi tu vôbec nepasuje, akoby si ho opäť použila len kvôli rýmu. Motýle sa mi totiž nespájajú so slovom ,,žiadostivo", ani celkovo s negatívnymi pocitmi, ktoré si opisovala.

Tiež sa mi niektoré formulácie zdali príliš krkolomné, musela som ich dlhšie lúštiť, aby som pochopila význam. Na môj vkus si príliš často prehadzovala slovosled, a to môže na jednej strane pôsobiť umelecky, ale na druhej, rovnako ako pri netradičných slovách, trochu neprirodzene a okázalo. Používala by som ho preto s mierou :). Ja osobne skôr vnímam ako umenie, ak autor dokáže zveršovať vety tak, aby stále zneli prirodzene :).

Druhou vecou je, akým systémom sa rozhodneš písať. Mne sa totiž zdalo, že si bola schopná v jednej básni skĺbiť združený rým so striedavým aj voľným, niekde ti sedel počet slabík, inde nie. Niekde si sa snažila vytvoriť akúsi schému, ktorá však nebola dostatočne presná na to, aby som ju (ja ako staromódny pedant) uznala za dobrú. Inde akoby si žiadnu schému nemala a písala, ako ti napadlo. Oba varianty sú možné, len sa treba rozhodnúť pre jeden. Oba však potrebujú vylepšiť - zdokonaliť rýmy, pohrať sa s rytmom. Najmä ten rytmus je dôležitý. Opäť spomeniem Utrpenie mladého poeta - tam autor prechádza všetkými veršovými systémami a ich pravidlami (v niektorých musí sedieť počet slabík, v iných nie; niektoré sa rýmujú, iné nie) a spomína tiež dôležitosť vnútorného rytmu, ktorý nesmie chýbať ani vo voľnom verši. 

Ja viem, ja viem. Moderná poézia kašle na nejaké rýmy. Pýtala si sa však na môj názor a ten je asi staromódny, ale preferujem básne typu Válek a Rúfus, potrpím si na pravidlá, na kvalitné rýmy a poéziu, z ktorej vnútorne cítim jej hodnotu. To je však jediné, ako to viem vysvetliť - akosi to cítim. Naozaj nie som odborníčka ani poetka, a preto som ťa len chcela upozorniť, že aj takáto možnosť zdokonalenia existuje.

Videla som však už aj uznávané básne, ktoré mi, ako som spomenula kdesi na začiatku, pripomínajú enterom oddelené vety. (Podotýkam, že nie všetky - niektoré, aj keď nemali striktnú formu, boli veľmi zaujímavé obsahovo.) Ak aj majú nejaký vnútorný systém a pravidlá, nevidím do nich a bohužiaľ ti s nimi neviem pomôcť, ak by si sa chcela ubrať týmto smerom. 

V tomto bode, ak máš o takéto ,,vzdelávanie" záujem, by som ti odporučila spomínanú knihu od Urbana. Je maličká a tenká, a autor v nej veľmi sympatickým, vtipným a vľúdnym spôsobom sprevádza budúcich básnikov celým svetom poézie - od básnického zámeru cez všetky veršové systémy až k druhom metafor. Naozaj to nie je žiadna encyklopédia, číta sa mi s ľahkosťou a obsahuje okrem teórie aj praktické ukážky, ale ešte viac vtipných a zaujímavých príhod, a naozaj originálnych prirovnaní. Jej problémom je, že je vypredaná a neviem sa k nej dostať (mám ju len požičanú), ale možno na ňu niekde natrafíš :). Samozrejme, len v prípade, že by si tiež inklinovala skôr k starším postupom a chcela sa obohatiť o literárnu teóriu, o ktorej si nie som istá, či je pre dnešných poetov ešte potrebná. (Kniha je totiž z deväťdesiatych rokov :D.)

Nechcem ťa ovplyvňovať svojím názorom, len chcem upozorniť na to, že je dôležité nájsť si svoj štýl a udomácniť sa v ňom, aby si sa v ňom mohla zdokonaľovať. Máš bohaté vnútorné prežívanie, a teda máš o čom písať. Vieš krásne vyjadrovať myšlienky, máš zaujímavé nápady a spôsob videnia sveta, takže tvoje básne budú vzácne a vždy si nájdu čitateľov. Čo sa formy týka, ak sa chceš posunúť ďalej, treba sa zorientovať v tom, aké máš možnosti. Nemusí to nutne znamenať štúdium. Treba však čítať, spoznať staršie i novšie metódy, skúšať... Zistiť, ktorý štýl ti najviac sadne, a ten potom trénovať :). 

Veľa šťastia!

***

To by bolo z mojej strany asi všetko. Zas som bola ukecaná, ale to som vždy :D. Mne osobne vyhovuje viac textu ako stručné zhrnutia a podľa toho sa snažím písať aj pre ostatných. Dúfam, že som ťa neodradila a budeš pokračovať v písaní. To je najdôležitejšie :) :D. Zároveň sa ti chcem ospravedlniť, že mi to trvalo tak dlho. Táto recenzia bola pre mňa zatiaľ najväčšou výzvou a najprv som si musela ujasniť, čo si vlastne myslím a akým spôsobom to chcem prezentovať :D. 

Prajem vám všetkým krásny deň (pre toho, kto to číta ešte teraz, tak dobrú noc :D) a veľa šťastia, radosti a chuti do písania. Nech sa vám darí ako v písaní, tak v celom živote :).

Najbližšie sa môžete tešiť na ďalšiu recenziu! :)

Vaša Cissi