„Ak spadnem, neželaj si ma Theo! Ja som s týmto nesúhlasila dobrovoľne." držala som ho za obe ruky asi moc kŕčovito, ale tak inak to nešlo. Keď sme sa boli cez deň potúlať v meste, neobišli sme ani veľké klzisko na námestí, s ktorým si on pokoj nedal ani potom. Vraj, aby sme ho išli skúsiť. Pointa však je, že ja som s korčuľami na lade nikdy nestála, zatiaľ čo on bol ako profík.

„Nespadneš. Od toho som predsa tu."

„No len aby." po večeri sme sa zas vykradli z izby a vydali sa na objavovanie mesta. Ja som vlastne ani nevedela, že ideme sem. Čakala som len obyčajnú prechádzku, ako včera. No to by asi ani nebol on, ak by ma neprekvapoval na každom kroku. Ale tak nemôžem sa sťažovať.

„Nejako sa mi nechce veriť, že to robíš prvýkrát."

„No tak vidíš. Ďalší z dôvodov, prečo sa bojím. A navyše...dobre, že už vládzem chodiť sa mám akože zas strepať?" priznávam, že dnes som mala po takých dvoch hodinách už dosť, aleže fakt dosť, no zostala som ticho. Ani Theovi som nič nepovedala. Síce si myslím, že mu neušlo, ako som cestou späť už pomaly krívala, ale nepadlo o tom ani slovo. Vlastne...ja som ho ani moc k slovu nepustila. Aby som odviedla svoju pozornosť od bolesti, som začala trepať piate, cez deviate, takže ma mal určite plnú hlavu.

„Ty si sa kedy naučil korčuľovať?"

„Mohol som mať tak päť rokov, myslím? Vtedy sme s rodičmi ešte bývali v meste a naši susedia a zároveň otcov veľmi dobrý kamaráta hrával hokej, čiže sme tým pádom blbli na štadióne dosť veľa."

„Teba otec aspoň niečo naučil," podotkla som potichu a myšlienkami zablúdila k mame. Dnes, ako sme spolu volali, som si všimla, že nie je až tak v pohode a nakoniec sa mi z nej podarilo dostať aj dôvod. Otec sa jej dnes ráno ozval. Vraj musel byť opitý, lebo trepal samé nezmysli, ale aj tak ju to vraj vydesilo. A čo sa aj divím, že? Kto by sa otca nebál?

„Nechaj to už tak myška. Je preč, tak ho nerieš."

„Tebe sa to ľahko povie." nemyslela som to nijako zle, ale všimla som si, že som to asi nemala povedať. Lenže ja vždy musím pokúšať šťastie. Ako inak by to aj malo byť, nie?

„Prepáč, ja...ja som to tak nemyslela," dostala som zo seba, no keď sa nad tým len pousmial a veľmi pomaly, ale zároveň neskutočne krásne ma pobozkal, som si bola istá, že je to v pohode. Občas by som si naozaj mala dávať väčší pozor na jazyk.

„Nad tým sa netráp." keď som si uvedomila, že už nestojíme na mieste, ale Theo ma ťahá za sebou, chytila ma menšia panika, ale tak snažila som sa mu veriť. Snáď by ma len tak nepustil. A nakoniec to ani nebolo až také zlé. Všade na klzisku bolo síce množstvo národa, ale pri tom jeho dokonalom úsmeve, som si pripadala, akoby sme tam boli len my dvaja. Ja a ten úžasný blázon, ktorého smiem volať môj priateľ.

„Videla si, ako neskutočne nenápadne sa dnes tá tvoja kamoška všade otŕčala s tým chalanom?" ten tón, čo pri tom použil ma dokonale rozosmial, aj keď...pri pomyslení na Paulu, mi bolo skôr do plaču. Ja nemám ani poňatia, čo by som mala urobiť, aby sme sa udobrili. Ona som mnou hovoriť nechce a ja sa zas nerada vnucujem, takže asi tak.

„Videla. No čo už s ňou? Vždy sa rada ukazovala s frajermi."

„My sme spolu aj tak krajší."

„No ešteže to uznáš," podpichla som ho, lenže on si asi myslel, že bude dobrý nápad, ak mi pustí jednu ruku a bude machrovať, že on všetko zvládne. Smola len, že som skončila na zadku a jeho stiahla so sebou.

„A potom, že pri tebe nespadnem." zasmiala som sa, ale za ten jeho nevinný pohľad, si aj tak vyslúžil pusu. A nie jednu.