„Podľa mňa by si už mala vstať," zašepkal mi do ucha, ale mne sa vrcholne nechcelo. Takmer celú noc som nespala, čo si teraz vybralo svoju daň. Na jednej strane som bola nervózna, ale zas...dalo by sa povedať, že som sa aj istým spôsobom bála. Desať dní, je predsa len desať dní a s ľuďmi, ako Paula a Caleb, to bude ako storočie. Navyše Theo...ja neviem...nemala som radšej nikam ísť.

„Myška...vieš, že na obed máme byť v Dubline." hej, dobre som to vedela, ale aj tak. Bola som totálne zničená. Akoby som nespala ani tie chabé dve hodiny. Na druhej strane ma neskutočne upokojoval pohľad na Thea, keď spal. Dokázala som sa dokonca bez problému usmievať ešte aj so slzami v očiach. On a mama sú to najhlavnejšie a to si musím uvedomiť. Žiadna Paula, žiadny Caleb a žiadny otec, ktorý je bohviekde.

Bolo mi však zle, len som pomyslela, že budeme sedieť v lietadle niečo, cez dve hodiny. Na druhej strane, som sa ale tešila na večer v Osle. Tam zostaneme prvých päť dní a potom sa ide pekne ďalej. O program bude postarané, toho sa nebojím, akurát škoda, že tam nebude lepšia spoločnosť.

„Čím ťa dostanem z postele, hm?"

„Asi ničím. Horšiu noc, som hádam ešte ani nezažila," zamrmlala som nakoniec spod paplóna, zatiaľ čo Theo sa na mne dobre zasmial. Ale tak nech sa baví. Ja mám jeho smiech rada. Vlastne tak, ako jeho celého. To inak ani nejde.

„A čo si ma nezobudila? Mohol som ti povedať rozprávku na dobrú noc." tak teraz som sa musela pousmiať aj ja. A hlavne v momente, kedy sa zas pekne vyvalil vedľa mňa, stiahol mi z hlavy prikrývku a dal mi pusu na špičku nosa. Asi ma nikdy neprestane udivovať tým, ako dokáže vždy ráno bez problémov vstať.

„Túto veľmi luxusnú službu si určite nenechám nabudúce uisť drahý Theo. Ďakujem za ponuku."

„Pre teba čokoľvek." s tým jeho krásnym napoly úsmevom napoly úškrnom, mi odhrnul pár pramienkov vlasov z tváre a naďalej na mňa len hľadel, akoby sme sa videli prvýkrát v živote. No nevravím, že sa mi to nepáčilo. Dívať sa do tých prenádherných zelených očí, ktoré pre mňa toľko znamenajú. A hlavne, v ktorých vidím toľko šťastia.

„Bože, si tak strašne krásna."

„To hovorí fakt ten pravý," odpovedala som, lebo...no...bolo dobré, počuť to. A hlavne od neho. Keby len vedel, ako na neho v skutočnosti pozerám. Akú dokonalosť v ňom vidím. Až to podľa mňa nie je ani možné. Ale zas na druhej strane...o tu je, ako krásny dôkaz.

„Budeme mať dnes večer voľno?"

„Akože či si môžeme ísť kam chceme?" prikývol, zatiaľ čo ja som mu rukou prečesala tie nádherné vlasy.

„Dúfam. Nechce sa mi len posadávať v hoteli, alebo niekam ísť so všetkými."

„Moje slová."

„Máš nejaký konkrétny plán?" jasné, že má plán. Inak by sa určite netváril tak nadšene. Ale tak...beriem to ako znamenie, že sa teší. A to je len dobre. Na to, že budeme toľko spolu, sa teším aj ja.

„Ulice Osla sú v noci určite krásne. Hlavne teraz, keď máš aj vianočnú výzdobu a všetko. Mohlo by to byť romantické."

„Tak romantické?"

„Noooo trošku." pravou rukou som ho pohladila po líci a to už som si nejako nedokázala odpustiť ani pusu. Ako by to k tomu proste patrilo a bodka. No ani jeden z nás, sa s tým nikam neponáhľal. Dokonale som si užila každučký moment, kedy boli jeho dokonalé pery v blízkosti mojich. Potrebujem ja niečo viacej, ako toto? Asi nie.

„Mala by si sa ísť konečne dať do poriadku. Nič v zlom, ale vždy ti to trvá."

„Ešteže si to povedal až po tej puse. Inak by si žiadnu ani nedostal." vyplazila som mu jazyk a s veľkým sebazaprením sa vyplazila z postele. Koleno ma ešte stále trocha bolelo, hlavne, keď som viacej chodila, no hádam to tam nejako zvládnem. Ak nie...tak...no Theo ma vezme na chrbte. Podľa mňa by neprotestoval.

A mal pravdu. Trvalo mi to. Ale tak...sprcha, vlasy, líčenie, zuby, samotný výber oblečenia, to zaberie človeku nejaký ten čas. Navyše som si vzala do hlavy, že sa zladím s Theom a pôjdeme obaja v čiernej a to potom nastal dosť vážny problém. Čiernych vecí mám na rozdávanie, takže asi tak. Nakoniec som to však zvládla. A aby sa nepovedalo, že budem celá v čiernom, vzala som si bordovú čapicu. Vlasy sa so mnou dnes rozhodli nespolupracovať, takže bola koniec koncov aj dosť nevyhnutná.

„Elzu si dal k strýkovi?"

„Hej. Vravel, že to nebude problém, akurát...s tými jej terajšími náladami, to s ňou bude mať asi dosť ťažké. Hádam si nejako poradia." tak z jednej strany, som to aj chápala. Náladový pes, navyše plemeno, ako je ona, je asi postrach, pre každého. Aj keď úprimne? Nedokázala by som si predstaviť, že by mala niekomu ublížiť.

„Hotovo?"

„Asi hej. Snáď som nezabudla na nič." ako som si tam tak obzerala kufor, stále som mala ten pocit, že niečo nemám zbalené. No nech som sa snažila, ako som chcela, nedokázala som prísť na to, čo by to mohlo byť. No snáď to tým pádom nie je nič také dôležité.

„Vy dvaja čo? Už by sme mali ísť." ozvalo sa zrazu pri dverách, v ktorých už stála mama. Ja som si ešte pre istotu prezerala, či mám v batohu všetko, čo treba a Theo, ten sa spokojne vyvaľoval na posteli, akoby sa ani nikam nešlo. Asi preto ma odtiaľ tak veľmi chcel dostať. Aby ju mal celú pre seba.

„Tak ja mám všetko, len..."

„Aj ja mám všetko. Môžeme ísť," vyhlásila som na svoju obranu a usmiala sa na mamu. Určite mám všetko. Navyše...mám Thea, tak čo viac potrebujem? No dobre, je toho dosť, ale nevadí.

Nakoniec sme nasáčkovali oba kufre do auta, čomu som sa divila a mohlo sa ísť. Odchádzalo sa mi pokojne aj kvôli tomu, že sme predvčerom dali vymeniť zámok na vchodových dverách, takže ak sa otec nedajbože vráti, alebo niečo dnu sa nedostane. A aby som bola úprimná, ja som na tom trvala. Nedokázala by som byť pokojná, ak by tu mala mama zostať desať dní sama, navyše, keby si sem on mohol hocikedy napochodovať. Takto jej aspoň dá pokoj. No pochybujem, že sa ešte vôbec vráti. Aj tak nás nemal rád, tak načo by to aj robil, nie?

„Asi je čas, aby som sa priznala," začala som opatrne a vzala Thea za ruku. Moc sa mi táto téma nechcela načínať, ale čoskoro by aj tak zistil, že som mu klamala.

„No to som teda zvedavý."

„Strašne sa bojím lietania. Nemala som ďaleko od sĺz, ani keď sme leteli do Švédska pred pár rokmi." dosť som sa za to hanbila a asi preto, som to doteraz tak zatĺkala. Samú seba som dokonca celú noc presviedčala, že sa nebojím, ale nie je to tak. Je to hrozný pocit a hlavne vzlietanie. To mám chuť radšej vystúpiť.

„Ja som to tak nejako čakal."

„Ako to?" pozrela som na neho prekvapene. Ten ma hádam pozná lepšie, ako ja samú seba. Boduješ Theo.

„Už len to, ako si prehlasovala, že sa nebojíš. A hlavne, keď si povedala, že nechcem ísť, lebo sa bojím lietania. To ľudia, čo sa fakt boja robia. Hovoria to na druhých, aby sa neupriamila pozornosť na nich."

„Ty si stihol vyštudovať psychológiu, kým som sa ja dávala dokopy, či čo?" nešlo sa na ňom nezasmiať. Ale ako som sa nad tým zamyslela...dávalo to zmysel.

„Pri tebe stíha človek všetko."

„No len aby." výstražne som nadvihla ukazovák, no to sa na nás už smiala aj mama. Počas celej cesty sa mi potom chcelo hlavne spať, ale nejako som sa držala. Nepomáhal fakt, že som mala opretú hlavu o tú Theovu, ktorá bola na mojom pleci a už vôbec to, ako hrala mame trocha tichšia hudba. Načo som ja len v noci toľko premýšľala? Mala som sa vyspať a teraz by som tu netrpela a nezvádzala boj na život a na smrť, len aby som zostala hore.

Vonku sa zas mračilo jedna radosť, čiže ešte aj počasie bolo takú uspávajúce. A keďže to bolo do Dublinu kus cesty, Theo po ceste aj fakt zaspal. Mne prišlo nesmierne ľúto budiť ho, keď mama už parkovala pri letisku, no inak to nešlo. Bol však zlatý, keď na chvíľu nemal ani poňatia, kde sme, alebo čo sa deje. Ja si asi pospím potom v lietadle. Aspoň nebudem musieť premáhať slzy.

Ako som si všimla, bola tu už kopa deciek, ako odo mňa z triedy, tak aj z vedľajších. No a ako inak...niektoré múdre hlavy nás hneď museli aj začať riešiť. Tie debilné pohľady mi neunikli, aj keď som sa snažila moc si ich nevšímať. Sú vrcholne trápni. Všetci do jedného. Medzi ľuďmi, som nanešťastie čoskoro uvidela aj Caleba a to bol moment, kedy som Theovu ruku stisla ešte pevnejšie.

„Nič si z neho nerob, hej? Dá ti pokoj." určite si všimol, že som nervózna, ale kto by aj nie? Trocha ma znepokojil aj fakt, že som pri Calebovi videla aj jeho bratranca Dereka. Síce ho nepoznám nijako extra dobre, párkrát som už mala tú česť a viem o ňom svoje. Taký podobný štýl, ako on. Čierne vlasy, k tomu blbý strih, modré oči a no...podľa mňa až moc nafúkaný a povýšenecký výraz tváre. Vždy bol trápny, až to bolelo. Už ma len zaujímalo, s kým sa tu ukáže Paula.

„Kto je ten chalan s ním?"

„Bratranec Derek. Ešte horší, než Caleb," skonštatovala som v krátkosti a trocha ustráchane na neho pozrela. Nebudeme to mať asi tých desať dní tak ľahké, ako by sme si želali.

„To bude teda zábava."

„Asi hej." aby som bola úprimná, minule sme hovorili, že by nebolo od veci, ak by sme si z neho a Pauly nejako vystrelili, len sme ešte akosi na nič dobré neprišli. No máme na to dosť času, takže na niečo určite prídeme. Nech si niečo vytrpia aj oni.

„Ahoj Bernadet."

„Dobrý deň, pani Norissová. Nevedela som, že idete aj vy." nebudem klamať. Moja učiteľka biológie ma potešila. Ju som mala vždy rada. Milá staršia pani, s plavými, až miestami sivými vlasmi a hádam tými najkrajšími modrými očami, aké som kedy v živote videla. Doslova.

„No už to tak bude a...Theo? Nebodaj ideš aj ty s nami?"

„Zatiaľ som si to nerozmyslel." mykol plecami, no videla som, že bol trocha nervózny. Snažila som sa však tváriť, že som si to ani nevšimla.

„Neskôr by som si s tebou rada pohovorila."

„Samozrejme," odpovedal stroho a teraz to bol on, ktorý stisol ruku mne, až to trocha zabolelo. Nechcela som ho však teraz tou témou trápiť, takže som zostala pekne ticho. Ak bude chcieť, povie mi, o čo išlo.

„Tá tvoja dokonalá kamarátka sa ešte nejako neukázala."

„Prestaň!" sykla som prísne, no nepozrela sa na neho. Áno hnevám sa na ňu a nie málo, ale aj tak. Možno by sa to ešte dalo dať do poriadku. Nejako určite.

„Nemysli si, že sa na ňu za ten zápas nehnevám. Škaredo ti ublížila."

„Ja viem Theo, ale...niečo za tým jej chovaním je. Ona nezvykla byť takáto." ani sama neviem, prečo som ju vlastne tak bránila, ale ešte stále mi to celé nedalo pokoj. Možno za to môžu aj všetky tie spomienky, čo s ňou mám. Tie mi nedovolia vidieť realitu.

No a sotva sme o nej v podstate dohovorili, sa aj objavila. S nejakým chalanov, čo sa s nám držala aj za ruku. O hlavu vyšší než ona, špinavo blond vlasy a celkom pekné zelené oči. Niečo ako Theove, ale jasné, že tie jeho boli oveľa krajšie. Pre mňa teda. Prekvapilo ma, že si tak rýchlo našla za Grega náhradu. Asi to nakoniec ani nebola taká veľká láska, ako z nej ona robila. Ale tak ona vždy rada preháňala.

Nakoniec sme si museli ešte vypočuť nejaké tie inštrukcie od učiteľov a potom sme sa už museli s rodičmi rozlúčiť. Videla som, že mame sa chcelo až plakať, ale asi usúdila, že ak sa rozplače ona, ja tiež. Pravda však je, že plakať sa mi chcelo hlavne vo chvíli, keď tesne pred odchodom neobjala len mňa, ale aj Thea. Asi ešte dlho budem ďakovať všetkým svätým za to, že si ho takto obľúbila.

„Ak ma uvidíš plakať, nič sa nepýtaj, dobre?"

„Jasné," odpovedal so smiechom, ale mne už bolo naozaj do plaču. Už len keď mi plne došlo, že budeme vzlietať za pár sekúnd, som mala chuť vystúpiť. Theovu ruku som držala tak silno, ako to len išlo, až som čakala, že sa bude na to sťažovať. Paula aj Caleb od nás sedeli našťastie dosť ďaleko, takže aspoň nejakú svetlú stránku to malo.

„Pane Bože...prečo som ja len sem išla?" radšej som tuho privrela oči a modlila sa, aby sme to už mali za sebou. Ten neskutočne nepríjemný pocit, keď už viete, že opúšťate bezpečnú zem a dávate svoj život do rúk nejakému neznámemu chlapíkovi, čo sedí na mieste pilota...no proste hrôza.

„Už je dobre. Prežila si to."

„Tým si nie som moc istá," odpovedala som po pár minútach, kedy som si už aj ja bola istá, že to najhoršie mám za sebou. Ďalej sa to už celkom dá a pristátie je v pohode. Teda aspoň vtedy vo Švédsku bolo. Je tomu už pár rokov, ale aj tak.

„Už to bude dobré. Za chvíľu sme tam."

„Tak ak sú pre teba dve hodiny a niečo chvíľa, môže byť." zasmiala som sa a už o dosť uvoľnenejšie si oprela hlavu o jeho rameno. Tak strašne som sa na celý tento výlet tešila a ten fakt, že ide so mnou, to všetko robil len ešte viacej dokonalým.

„A nie? Oproti celému životu, je to len malinká chvíľa."

„Veľa vecí sa však za takú chvíľu môže stať, nie?"

„Tak to hej." v podstate aj mne stačilo pár minút, aby som sa do neho zapozerala a pozrime sa, ako to skončilo. Kompletne mi to zmenilo život. Konečne však k dobrému.

„Už teraz mi chýba Elza. Ešte nikdy som bez nej nebol viacej, ako deň či dva."

„Určite bude v pohode."

„Dúfam." prišlo mi milé, aký krásny vzťah majú medzi sebou. Vždy, aleže naozaj vždy, som túžila po psovi. No pri otcovi...ešte ani rybičky, ktoré sme s mamou kúpili, keď som mala desať u nás neprežili. Mali sme ich tak dva, či tri týždne. Otec chytil nervy a rybičky pocestovali do záchoda. Ja som ich nakoniec oplakávala tak dlho, až som schytala od neho facku, lebo som ho tým už vraj hnevala. Ukážkový rodič, čo vám poviem.

„Ak by som zaspala zobuď ma, až keď sme pristáli, dobre?"

„Jasné."

„Ďakujem," odpovedala som a dala mu pusu na líce. Dve hodiny sú dosť na to, aby som sa nejako vyspala. Teda aspoň, aby som sa nejako dala do poriadku a nevyzerala, ako chodiaca mŕtvola. Neľutujem však, že som v noci nespala. Ten pohľad na Thea ako spí, mi dokonalo stačil. Cítila som sa pri tom, dokonale uvoľnene a proste tak neskutočne dobre. Je dosť uspokojivé pozerať sa na najväčšie šťastie v živote, nie?

No a nakoniec či som chcela, alebo nie, zaspala som. Theova dokonalá vôňa, hudba ktorú sme si pustili a aj celkový pocit, že sme vysoko v oblakoch...to všetko ma uspalo dosť rýchlo. Ale zas na druhej strane, som nepremýšľala nad Calebom a Paulou. Štvalo ma, že neviem, kto je ten chalan čo s ňou prišiel, ale podľa toho, že sa držali za ruky, pôjde asi o priateľa. Síce...nedivila by som sa, ani keby to robila len na truc. Či už mne, ale ostatným. Viete, aby sa nepovedalo, že si nejako dlho nedokáže niekoho nájsť.

Síce som si myslela, že spánok mi pomôže, ale cítila som sa ešte horšie. Trvalo nejaký ten čas, kým sme potom vybavili na letisku všetky formality a dostali sa do hotela, no musím uznať, že mi to ani nevadilo. Všade to bolo neskutočne dokonalé, už len takto. Kopa snehu, totálne iné prostredie, ako u nás a tak celkovo...dobrý pocit, byť niekde inde a navyše na krásne dlhých desať dní.

„No...až takýto hotel som teda nečakala."

„To ani ja. Asi nemáme na škole takých neschopných ľudí." prikývla som a zložila si kabát na posteľ. Vyzeralo to tu dobre. Asi aj viacej, ako dobre. Hlavne tá veľká manželská posteľ.

„Ešte stále sa chceš ísť večer prejsť?"

„To si píš. Podľa mňa si ani nevšimnú, ak sa vyparíme na pár hodín." sama neviem prečo, ale náš úžasný učiteľský dozor nám povedal, aby sme dnes z hotela nikam nešli. Vraj sa pôjdeme pozrieť do mesta až zajtra. No ak sa nad tým zamyslíme...je päť hodín, tak čo akože máme robiť celý večer? Podľa mňa by sme do toho mesta mohli ísť pokojne aj dnes, ale tak ako myslia. My sme mali vlastné plány.

„Asi nie. Nie sme nijako extra zaujímaví."

„No vidíš. Niekedy aj príde vhod, ak ťa nemajú ľudia radi." tak nad týmto som sa musela usmiať. Má to svoje výhody, to je pravda, len škoda, že ich je tak málo.

Čo však stálo za to, bolo, keď si Theo sadol na kraj postele a mňa stiahol so sebou, takže sme vlastne nakoniec objala skončili ležiac na chrbte a hľadiac do stropu. Bol dosť peknej tmavosivej farby, zatiaľ čo steny boli vínovej farby, s tmavými parketami.

„Tá posteľ je hádam ešte lepšia, než tá moja doma," povedala som po chvíľke a myslela, som to seriózne. Takže takto nejako by som si teda mala predstaviť dokonalý život? Theo a príjemne mäkká posteľ? Však prečo nie?

„Určite len kvôli mojej spoločnosti."

„Určite," prisvedčila som a prevalila sa na bok. Jednou rukou som ho objala a urobila si ešte väčšie pohodlie. Nakoniec sa ešte ani mne nebude chcieť nikam ísť.

„Uvidíš, že toto bude ten najlepší výlet, na aký si kedy išla."

„Máš nejaké konkrétne plány?" opýtala som sa a vtisla mu malý bozk na líce. Môj najmilovanejší Theo. Určite chystá niečo veľké.

„Začnime len pekne tou prechádzkou, hej? Zvyšok by som ti nerád len tak prezradil."

„Tak ak inak nedáš," povedala som rezignovane, zatiaľ čo on mi venoval krásne dlhú pusu na čelo a pohladil ma po chrbte. Bola som síce ešte stále maximálne unavená, ale nedalo sa nič robiť. Sme konečne tu, tak sa hádam nebudeme len tak váľať na izbe. Aj keď...presne toto po nás dneska očakávajú. Asi sú moc leniví, aby nás niekam vzali.

„Bol si tu už niekedy?"

„Nie, ale vždy som chcel. Krajiny ako Nórsko, Švédsko, či Fínsko, ma vždy zaujímali. Jednak je tu stále dosť zima a potom všade tie krásne hory a tak."

„Vo Švédsku je nádherne, to musím uznať. Vtedy sme tam boli síce kvôli otcovej práci, ale zatiaľ čo on sa venoval tomu, ja s mamou, sme si spravili pekné výlety a tak. Istým spôsobom mi to tam pripomínalo domov." tie spomienky boli fakt krásne. Jasné, že hlavne tie, keď sme boli s mamou samé. Inak ani moc nie. Preto sme asi nezvykávali chodiť cez leto na nejaké rodinné dovolenky k moru, alebo tak. Ja a mama sme nechceli. Tak by otec bol stále v našej blízkosti a to sme potrebovali ozaj čo najmenej.

„Raz by sme tam mohli zájsť. Napríklad, keď skončí školský rok...cez letné prázdniny."

„A odkiaľ by sme nabrali peniaze?" to by bol asi taký najhlavnejší problém. Ja by som s mín fakt rada niekam išla.

„Nejako by sme to zvládli. Našli by sme si brigády a každý by sme zaplatili svoju polovicu cesty."

„Vieš, že by to ani neboli zlé plány na leto." usmiala som sa a nechala som si pomedzi prsty prekĺznuť jeho vlasy. Chcela som, aby táto chvíľa trvala večne. Len on a ja, ako si bezstarostne vylihujeme a plánujeme niečo do budúcna. Už, aby sme sa k tomu aj dostali.

„Tak sa ich posnažíme aj zrealizovať."

Nakoniec sme si tam pekne poležali ešte asi hodinku a potom sa potichučky vyparili. Bolo to síce náročnejšie, ako sme čakali, keďže po chodbe stále niekto pobehoval, ale asi si nás v konečnom dôsledku nikto nevšimol. Hlavne teda nie učitelia, čo boli len body k dobru. Navyše...moja triedna musela mať pri rozdávaní kľúčov od izieb ešte aj hlúpe reči o tom, ako nie je nadšená, že budem sama na izbe s Theom a tak. Jasné, že mi bolo okamžite jasné, kam tým mieri, ale nejako som ju upokojila, že sa nemusí báť. A podľa mňa sa naozaj nemusí. Ja sama sa ešte na nič viac necítim, aj keď u Thea...tam človek nikdy nevie. Občas mám pocit, že by ma nahovoril aj na nemožné.

„Máš aj nejaký konkrétny cieľ, alebo sa tu budeme len tak motať?"

„Len tak. Nevrav, že to tu nie je krásne."

„Nevravím," povedala som, vybrala pravú ruku z vrecka na kabáte a našla ňou tú jeho. Bolo to tu prekrásne. Všetka tá vianočná výzdoba, svetielka, budovy v starodávnom štýle a celkovo aj tá kopa vysmiatych ľudí, ktorí vám išli naproti. Ako z nejakej zimnej rozprávky. Navyše...z oblohy ešte stále padali drobné snehové vločky, takže to atmosféru ešte viacej dotváralo. Bola však aj riadna zima, ešte väčšia než doma. No a to už je čo povedať, lebo aj tam sa niekedy cítim, akoby som mala zamrznúť na mieste a už sa nikdy nepohnúť.

„Nestratíme sa?"

„Nie, nie. Ja mám dobrý zmysel pre orientáciu."

„No len aby," povedala som so smiechom a podozrievavo na neho pozrela. Učitelia nám dali svoje čísla, aby sme sa im mohli v prípade núdze dovolať, no asi by to teraz nedopadlo dobre. Nestačí, že ujdeme, ale ešte by sme potom aj volali, lebo sme sa stratili? Asi by nás už potom do konca výletu nespustili z očí.

„Je podľa mňa výhoda, že to nechali takto na december. Aspoň máme po návrate hneď prázdniny."

„Len je nespravodlivé, že keď som bol tretiak ja, nikam sa ešte nešlo. Ale zas na druhej strane, ak by som vedel, že sem raz aj tak prídem, asi by som sa vtedy nehneval."

„No vidíš. Život dokáže zariadiť všetko." takto nezáväzne sme sa nakoniec bavili celý čas, čo sme išli v podstate kade nás vietor zavial. Chvíľami som sa až bála, že netrafíme späť, ale Theo vedel, kadiaľ treba ísť. Našťastie teda. Ak by som išla sama, určite by som blúdila ešte aj o tri dni.

Bolo mi však vrcholne príjemne, keď sme už boli späť na izbe a ja som sa vyvaľovala v tej dokonalej posteli. Nechcela som zaspať skôr, ako si Theo ľahne ku mne, ale už len zvuk pustenej sprchy ma uspával viac, ako by som si želala. Pred chvíľou som dovolala aj s mamou, takže som už mala hlavnú povinnosť dňa splnenú. Vraj si máme zajtrajšok užiť a mám sa jej ozvať zas niekedy večer, keď bude čas.

„Myslel som si, že už budeš spať." už len pre ten moment, ako ma zozadu objal a chrbtom si ma pritiahol k hrudi, sa oplatilo zostať hore.

„Chcela som na teba počkať. Zaspávať pri tebe, je hádam to najkrajšie, čo môže byť." môj hlas už znel dosť ospalo, ale ešte stále som sa snažila držať otvorené oči. Chcem sa s ním ešte rozprávať. Na spánok bude čas aj potom.

„Nápodobne. No mala by si sa dnes v noci už konečne vyspať. Zajtra nám dajú podľa mňa zabrať. Budú chcieť postíhať aj nemožné, len aby sme videli z mesta, čo najviac."

„Pri našom úžasnom dozore, by som si tak istá nebola." ani jedna z učiteliek nevyzerala, že by patrila medzi ten typ, čo je nejako extra zapálená pre spoznávanie neznámeho. No možno ešte naša angličtinárka, ale ani od toho som si veľa nechcela sľubovať. Potom by ma to len zbytočne sklamalo.

„No ak nie, urobíme si zas nejaký ten súkromný výlet. Je tu veľa pekných miest, na ktoré by sme sa mali pozrieť. Môžeme si to prezrieť na nete a potom niečo vyberieme. Aj tak, by sme nestihli všetko."

„No uvidíme, ale...ako vidím, s tebou sa nudiť nebudem."

„To teda nebudeš myška. Ľúbim ta," zašepkal a jeho pery sa jemne obtreli o moje ucho.

„Aj ja teba. Viac, než si myslíš." nechala som svoje slová, aby sa rozplynuli v tichu a konečne unavene zavrela oči. Všetko bude v poriadku. Máme jeden druhého a určite si to tu dokonale užijeme.