Ahoj lásky...chcela by som vám len dať vedieť, že novú kapitolu teraz v najbližších dňoch nečakajte :) idem na pár dní do Tatier, takže k písaniu sa dostanem asi až koncom budúce hotýždňa, alebo až začiatkom toho ďalšieho :)

Takže majte sa tu pekne a prajem príjemné čítanie :)

„No čo zlatko? Ako si dopadla?" ozvalo sa z kuchyne, sotva som zavrela vchodové dvere. Ja sama neviem. Akože páčila sami tá samotná farba, no...asi sa s tým potrebujem len zžiť. Potom to bude v pohode. Však aj so sivou, to tak najprv bolo. Prvé dni mi to prišlo zvláštne, ale potom už to bolo v pohode.

„Asi celkom dobre, čo myslíš?" vošla som do kuchyne, no ten prvý mamin pohľad hovoril za všetko. Páčilo sa jej to. Nie je to v podstate až také zlé. Hore som išla akoby tak do čiernej, alebo do moc, moc, moc tmavomodrej a konce som mala čisto modré. Nebola to vyslovene bledomodrá, ale o niečo tmavšia. Fakt pekný odtieň a hlavne teraz na zimu. Na jar potom zas prídem s niečím novým.

„Nikdy som si nemyslela, že niekomu, kto má modré vlasy poviem, že mu pristanú. No ty si tá moja výnimka. Vyzerá to skvele."

„Ďakujem, len...trošku sa bojím, čo na to povie Theo." áno toto ma trošičku desilo. No budeme úžasná kombinácia. Ryšavá a modrá. Ešte sa z nás tam niekde v Nórsku stanú hviezdy. Bože mne sa ani nechce veriť, že za päť dní odchádzame. Už aby to bolo.

„Určite sa mu to bude páčiť. Aspoň mne sa to páči." v momente som vrhla pohľadom na sedačku kde si posedával Caleb. Toto snáď nie. Čo tu pre Boha robí a hlavne, kde je Theo? Však sme sa dohodli, že ma tu počká, kým budem preč. Toto je ako zlý sen, prisahám.

„Čo tu ty robíš?"

„Tvoja mama ma pustila. Musíme sa porozprávať." pozrela som po mame, ale tá len hľadela pred seba, akoby sa ani nič nestalo.

„Mami a kde je akože Theo? Mal ma tu čakať."

„Neviem, vravel, že príde večer."

„Aha." tak večer? Stalo sa akože niečo, o čom ja neviem? Ale ako tak vidím, ja neviem o dosť veciach. Po dnešku som teda vonkoncom nemala náladu sa babrať ešte aj s Calebom. To nech si sem ešte rovno napochoduje aj Paula a ja môžem pekne odísť niekam pod most.

„Poď hore," povedala som nakoniec tomu somárovi a otočila sa na odchod. O čom takom sa chce akože baviť? Navyše po tom, čo sa stalo tam na zápase? Ak ma vážne tak veľmi chce, prečo sa mi celý ten čas odvtedy ani neozval? Bolo na to kvantum času, ale on nenapísal ani pár slov. Však ako myslí. Aj tak by to nič nezmenilo, no nech sa potom nehrá na urazeného, že som si ho nevybrala.

„Takže...načo si tu? My dvaja si nemáme čo povedať."

„Ale máme a musí to byť teraz, skôr, ako ti ten tvoj drahý Theo úplne zatemní mozog." prevrátila som očami a hodila si tašku na posteľ. Lebo naozaj mám za potrebu počúvať takéto reči, že?

„Čo...čo máte stále všetci proti nemu?"

„Nie je to chalan pre teba." to musia byť všetci takto negatívni? Alebo lepšie povedané hnusní? Malo by im byť totálne ukradnuté s kým sa stretávam a hlavne s kým sa cítim dobre.

„Lebo ty akože si?" obranársky som si prekrížila ruky na prsiach a chrbtom sa oprela o dvere. Ak bude pokračovať v takejto téme, dlho sa tu chalan nezohreje.

„Som určite lepší, ako on. Ja som aspoň nezabil vlastných rodičov, keď som sa snažil machrovať."

„Čo si to práve teraz povedal?" musela som znieť maximálne naštvane, ale inak sa nedalo. Nič, aleže nič o tej udalosti podľa mňa nevie, tak načo sa do toho serie? Vymletý magor!

„Ty o tom akože nevieš?"

„Jasné, že o tom viem, akurát ma zaráža to, ako si to povedal. Nič o tom nevieš, tak sa do neho za to nenavážaj, jasné? Nikoho nezaujíma tvoj názor na vec, tak si to konečne uvedom a daj mi pokoj! Ja o teba nestojím a ani nikdy nebudem!" môj krik určite počula aj mama dole, ale nejako mi to ani neprekážalo. Prišlo mi, že ak nebudem na neho tvrdá, nepochopí to, ani keby som ako chcela.

„Lenže mne na tebe záleží a nechcem, aby si bola s niekým, ako je on. Je to lúzer."

„Určite nie väčší, ako ty. Vypadni!" hlas som mala zrazu ľadovo pokojný, až to desilo aj mňa. Strašne ma naštval. Úbožiak jeden.

„Nepočul si ma? Vypadni odtiaľto!" síce sa postavil, ale keď som mu chcela otvoriť dvere, aby odišiel, dosť nečakane ma chrbtom pritlačil ku dverám, takže úniku nebolo. Mne sa v momente od strachu rozbúchalo srdce, až som myslela, že budem kričať. Čomu na slove vypadni nerozumie?

„Naozaj chceš, aby sa ti každý v triede vyhýbal? Lebo kým budeš s ním, inak to nebude."

„Ty si myslíš, že ma to zaujíma? Ste mi všetci totálne ukradnutí...všetci do jedného. A hlavne ty a Paula. Vieš, mohli by ste sa dať dokopy. Obaja ste takí neprajníci a tak zákerné osobnosti, že by ste sa k sebe dokonale hodili." v očiam ma už pálili slzy, ale on mi rozhodne nikdy nestál za to, aby som plakala.

„Ešte nedávno ste boli najlepšie kamarátky, čo sa s vami stalo?"

„To by si sa mal opýtať jej. Ona ma odsunula bokom, z jedného dňa na druhý." to je akože každý slepí, či čo? Ja som sa s ňou predsa neprestala baviť. Presne, ako s ostatnými babami z týmu. To len oni si uvedomili, že im je bezo mňa lepšie, ale tak ako myslia. Ja ich nepotrebujem.

„Ale ty si jej musela dať nejaký podnet, aby to urobila."

„Nie nemusela a ani som jej ho nedala. Je to jej rozhodnutie a ak si myslí, že jej je takto lepšie, tak prosím. Nezaujímate ma. Nikto z vás!" hlas sa mi už triasol, ako konár vo vetre, ale ešte stále som v sebe dokázala nájsť toľko sily a odporu k nemu, aby som bola tak protivná, ako to len išlo. Nech sa konečne uvedomí a dá mi pokoj.

„Len aby si to potom neľutovala."

„Ty budeš ľutovať, ak nevypadneš!" celou silou som ho od seba odsotila a otvorila mu dvere. Ak prišiel len aby ma nasral, tak sa mu to aj podarilo. Celú cestu, čo kráčal dole schodmi som ho doslova vraždila pohľadom a dúfala som, že sa potkne a pekne sa zrúbe. Možno by si aspoň niečo potom v tej dutej hlave plnej slamy urovnal.

Mama tá sa zas motala v kuchyni jedna radosť, takže si nás podľa mňa ani nevšimla. Na jednej strane ma to tešilo, ale zas...načo ho sem vôbec púšťala? Dobre vie, o čo mu celý čas ide, takže urobila dosť veľkú hlúposť. Posledné, čo by som teraz potrebovala, je aby prišiel Theo. Nemám záujem mu nič vysvetľovať a hlavne nechcem, aby sa tí dvaja zas do seba pustili. Na toto budem musieť dávať pozor aj v Nórsku. Vždy bude nutné robiť medzi nimi čo najväčšiu vzdialenosť.

„Do Nórska ideš, nie?"

„Hej, idem. Teda...ideme," povedala som provokatívne a otvorila vchodové dvere. Mala som sto chutí ho nimi vysotiť rovno do zimy, ale až tak veľmi zlá som nakoniec ani byť nechcela. Keď som ho doteraz strpela, ešte pár sekúnd to vydržím.

„Bernadet prosím...spamätaj sa. Ja ťa ľúbim."

„No ja teba nie. Pochop to konečne." v akom jazyku to mám ešte akože povedať? NEMÁM ZÁUJEM!

Skôr, akoby som ho však už konečne vykopla, ma ešte stihol dosť nečakane objať, až som sa na chvíľu nedokázala ani pohnúť. Bolo mi to maximálne nepríjemné, no teraz sa už nedal len tak odradiť. Vadila mi aj zima, čo sem išla cez otvorené dvere, takže ďalší dôvod navyše, prečo by už mal odísť.

Vrchol však bol, keď jeho objatie nejako povolilo a on sa odvážil na niečo, čo som nečakala ani v tom najhoršom sne. Dosť surovo a unáhlene mi vzal tvár do dlaní a chcel ma pobozkať. On! Caleb!

Ja som v momente cúvla, jeho od seba trošku odsotila, ale vlastne som ani veľa sily použiť nemusel. Z druhej strany mi niekto dosť ochotne pomohol a odtiahol ho odo mňa, až som skoro skončila na zadku, lebo sa ma nechcel len tak pustiť. Čo si od tohto akože sľuboval? Myslel si, že ho naozaj pobozkám, či čo do pekla?

„Mal by si vypadnúť."

„Aha, ten tvoj debilný priateľ sa ukázal." zasmial sa Caleb a otočil sa k Theovi, ktorý sa mračil na nás na oboch. Na jednej strane som bola rada, že mi pomohol, ale na tej druhej strane som si bola istá, že asi mám problém. A nie malý. Bože však práve videl, ako som skoro pobozkala niekoho iného. Aj keď nie dobrovoľne, ale predsa.

V tej chvíli, keď sa ma Caleb dotkol a ja som už dobre vedela, o čo mu ide som proste totálne spanikárila. Nemala som ani poňatia, čo mám robiť, alebo ako reagovať. Proste akosi som totálne zamrzla. A teraz? Hanbila som sa ako pes, pred vlastným chalanom. Bože ja som tak strašne sprostá, až to bolí. Viacej som ho sklamať ani nemohla.

„Caleb odíď, kým ti to hovorím pekne."

„Inak čo? Zbiješ ma?"

„Pokojne," nadhodil provokatívne a div mu jednu nevrazil. Keď sa na neho však Caleb pravačkou až moc odvážne zahnal, Theo radšej cúvol o krok vzad. Múdry ťah. Ak by sa tu s ním naozaj pobil, nebol by o nič lepší, než on. Obyčajný chudák.

„Caleb naozaj odíď! Nikto nechce problémy."

„Ste smiešni. Obaja. Blázon, čo si zabil rodičov a čudáčka s modrými vlasmi," povedal povýšenecky a začal sa rehotať, div sa nezrúbal na zem. Konečne však pochopil, že bude najlepšie, keď odíde. Ja som sa oprela o rám dverí a mlčky čakala, čo bude ďalej. Nedokázala som sa však na Thea ani pozrieť. Hanbila som sa.

„Mal si vraj prísť až večer," povedala som opatrne, keď už bolo ticho moc dlho. Hlavu som však radšej nechala sklonenú.

„Nebodaj som vás vyrušil?"

„Dobre vieš, že to nie je tak, ako to vyzeralo." tak toto bola maximálne trápna výhovorka. Nie je to tak, ako to vyzeralo? To vravia väčšinou tí, čo sa snažia zamaskovať klamstvo. Riadne som to dosrala. Keď na moje slová nijako nereagoval, radšej som sa otočila vo dverách a chcela vojsť konečne dnu, ale zastavil ma, sotva som vkročila na chodbu. Zozadu mi ruky ovinul okolo pása a pritiahol si ma k sebe. Ja som v momente zavrela oči až mi bolo vlastne ťažké sa vôbec nadýchnuť.

„Jasné, že to viem. Akurát...naštvalo ma to. Čo má akože stále za problém, že sem musí doliezať? Nech sa prace kade ľahšie." moment, kedy mi vlasy zhrnul na jednu stranu a pocítila som jeho pery na krku, mi absolútne stačil. Všetko je v poriadku. Chvalabohu.

„A čo hovoríš na moje vlasy?"

„No... čakal som niečo uletené, ale až takto nie." nebolo mi práve dvakrát jasné, či t myslí v dobrom, alebo nie, ale keď som začula jeho smiech, aj ja som sa musela usmiať. Fakt som sa zľakla, že sa ma bude za to nenávidieť, ale ako vidím...verí mi. Verí, že by som ho nepodviedla.

„Ale ako sa na to pozerám...hodí sa ti to."

„Hej?"

„Hej. Je to rovnako krásne, ako ty." v momente, si ma otočil tvárou k sebe, no tom sa ja už na nič nečakala. Jemne som ho pohladila po pravom líci, čím som mu vyčarovala ten prenádherný úsmev a následne ho pobozkala. Pomaly, nežne, so všetkou láskou, akú som k nemu len cítila. A, že jej málo nebolo, to je jasné.

„Ďakujem za pomoc. Ľúbim ťa."

„Tak po prvé nemáš za čo, no a po druhé aj ja ľúbim teda...myška." teraz bol on ten, ktorý si privlastnil moje pery, no ja som absolútne nemala v úmysle protestovať. Ach dobrý Bože...veľmi ti za takýto darček ďakujem. Veľmi, veľmi, veľmi.