Theo

Možno to, že som sa bleskovo obliekol a vypadol von bolo troška moc. Mal som pekne zostať tam a všetko sme si mohli vysvetliť. Ale ja nie. Zas som si musel postaviť vlastnú hlavu a tým všetko len zhoršiť. Hej, nečakal som, že túto tému na mňa takto vytiahne, ale mala pravdu v tom, že som jej to mal povedať. Pýtala sa ma na to, ale ja som ako úplný úbožiak stále len zatĺkal a klamal jej.

Aj to moje hlúpe správanie ohľadne Daniela bolo zbytočné. Nemusel som mať toľko debilných poznámok. Presne ako Bernadet hovorila...mal by som mu byť vlastne vďačný. Predsa mi ju priviedol domov, veľa jej pomohol a takýto prístup si teda určite nezaslúži. Aj keď...fakt sa mi nepáčilo, ako po nej celý čas zazeral. Beriem, že je na chalanov, ale za to sa ešte môže krotiť aj v tom druhom smere.

„Prečo ma vôbec neprekvapuje, že si tu?" ozvalo sa zrazu za mnou, ale ani som sa nemusel otočiť, aby som vedel, o koho ide. Ja som sa vytrepal až hore na skaly, aby som mohol trocha pouvažovať, ale nečakal som, že by sem za mnou liezla. Hlavne teda po tom mojom hnusnom chovaní. Určite si nič z toho nezaslúžila.

„Mňa ale tvoja spoločnosť prekvapuje," odpovedal som, na čo si ona opatrne sadla na skalu vedľa mňa. Bola tu dosť zima, ale ten nádherný výhľad stál neskutočne za to. A navyše spomienky, ako sme sa tu prvýkrát stretli. Ani sa mi nechce veriť, že sme sa z tej trápnej fáze dostali až sem, kedy jeden druhého ľúbime.

„Nechcem sa hádať. Sotva som prišla domov a má byť dusno ešte aj tu? Takáto nálada mi stačila s otcom."

„Ani ja sa nechcem hádať, akurát...mrzí ma, že som bol taký zbabelec. Mal som ti povedať, prečo ma Paula a ostatní nenávidia. Nebol by to potom pre teba taký šok." síce ustráchane, ale pozrel som na ňu. Rovnako ako ja doteraz pozerala na krásne zasneženú dolinu a zamrznutú hladinu jazera. Už sa neskutočne teším na jar, keď sa tam bude dať zas ísť. Dalo by sa aj teraz, ak by ste sa tam však prekopali lopatami. V zime sa tam moc od snehu pohnúť nedá, takže nezostáva nič iné, ako tú nádheru obdivovať takto z diaľky.

„Vieš však čo bol väčší šok?" pokýval som hlavou, na čo aj ona pozrela na mňa. Ten pocit ktorý sa ma zmocnil v momente, kedy som sa jej zahľadel do tých nádherne modrých očí sa ani nedá opísať. Toto mi tak veľmi chýbalo posledné týždne. Ten spôsob, akým ona na mňa stále pozerá. Akoby som bola tá najlepšia vec, čo sa jej v živote kedy prihodila, pričom...je to pravý opak. Som len jeden obyčajný úbožiak, čo dokáže všetko dokonale zničiť.

„Že aj keď otec neprestajne hovoril takéto veci, vybíjal si svoju zlosť na mne práve preto, že som ťa neprestala spomínať, ja som sa nedokázala zbaviť pocitu, že práve kvôli tomu ťa milujem ešte viac." to, ako sa pri jednotlivých slovách snažila o úsmev dostalo aj mňa samého. Neveril som tomu. Čo tak úžasné na mne do pekla vidí, že sa dokáže takto vyjadrovať?

„Nechápem ťa Bernadet. Prečo sa ma tak veľmi držíš? Stojí ti to za to?"

„Viac, ako by si si dokázal predstaviť," odpovedala potichu a vzala ma za ruku. Ja som samozrejme neprotestoval a preplietol si s ňou prsty, ale nebolo mi jasné, na čo sa chystá ďalej. Dalo sa jej z tváre vyčítať, že ešte neskončila a to ma istým spôsobom aj desilo.

„Keď som bola na Islande, Daniel ma vzal na veľa nádherných miest. Či už to bola Modrá Lagúna, tá pláž, gejzír, alebo hocičo iné, ja som si nič z toho na plných sto percent nedokázala vychutnať. Nech som bola kdekoľvek a videla hocičo, stále si mi behal po rozume ty. Čo by si na to povedal, či by sa ti tu páčilo a tak. Skrátka...stále si bol na prvom mieste, nech sa dialo čokoľvek. Aj keď som bola ešte s otcom a párkrát sa do mňa pustil, ty...ty si bola tá myšlienka, ten sľub, že bude zas všetko v poriadku. Že na mňa niekde čakáš a preto nesmiem prestať dúfať. Hovorí sa, že najťažšie zbohom je to, ktoré nebolo nikdy povedané a istým spôsobom som sa o tom mohla presvedčiť. Nič som si nevyčítala viac ako to, že som sa tam s tebou rozišla nie v najlepšom. Nedôverovala som ti a to ma vrcholne mrzí." to, že v polovici jej už po lícach tiekli slzy som akosi ani moc nevnímal. Bolo pre mňa nehorázne ťažké vôbec spracovať jej slová. Teraz už vie všetky tajomstvá, vie kto som a z akej som rodiny, ale ešte stále tu o mne ide básniť, akoby som bol nejaký potomok Boha.

„Takže sa na mňa nehneváš?"

„Ale kdeže." mávla nad tým rukou, ale to som ja už bol moc zamestnaný tým, aby som ju pobozkal. Toto padlo dobre.