„Plánujeme sa dnes aj vytrepať z postele a robiť niečo prospešné?"

„Nie," odpovedal Theo dosť rýchlo, až som sa na tom musela smiať. Už bolo skoro pol dvanástej, ale ešte ani jeden z nás nebol na tom tak, že by sa mal niekam z postele pohnúť. Ale tak nie je sa kam náhliť. Môžeme si tu podľa mňa pokojne vylihovať aj celý deň. Mama hádam Nathana a Daniela nejako zabaví.

„Ale ja tu mám návštevu."

„Nech sa pohrajú so šteniatkami. Alebo nech sa idú prejsť. Stratiť sa tu nedá."

„No ty by si všetko vyriešil veľmi rýchlo drahý Theo," povedala som provokatívne a schválne mu našpúlila pery, aby si bol istý, že chcem ďalšiu pusu. Nie, ešte som ich od rána nemala dosť. Ale tak aby som pravdu povedala, ani mne sa nechcelo veľmi vstávať. Vylihovať si v teplej posteli, v jeho náručí bolo niečo, po čom som posledné týždne túžila najviac. Vždy, keď som večer zaspávala, som si želala len to, aby bol pri mne.

„Samozrejme, že áno. Ale tak úprimne...nedokážu sa nejako zabaviť aj sami?"

„To som nepovedala, ale nesmieme byť takýto k návšteve. A hlavne ty k Danielovi. Predsa len ma priviedol domov."

„Na lietadlo by si zvládla sadnúť aj bez neho," odvrkol, na čo som sa ja pri ňom ešte lepšie uložila. Ja ani sama neviem ako je to možné, ale tá zima na Islande asi bola aj na niečo dobrá. Odkedy som skončila tam, ani raz som sa nemohla sťažovať, že by ma bolelo koleno. A to bol teda pokrok, keď v Nórsku som ešte občas mala problém držať s ostatnými krok. Akože je mi jasné, že zima s tým nemá nič spoločné, ale predsa...čo ak? Ako taký malý Vianočný zázrak by sa to dalo brať tiež.

„To budem musieť počúvať tie tvoje narážky, až kým neodíde? Upokoj sa predsa trocha. Nemá ani ten najmenší dôvod žiarliť."

„Ale..." ja som len pokývala hlavou a ukazovák pravej ruky mi pritisla k perám, aby mlčal. Ešte by sa bol schopný na tom so mnou pohádať, len aby si dokázal pravdu.

„Nie je ale. Milujem teba a bodka. Nemá zmysel, aby sme to ešte nejako rozoberali. Alebo snáď áno?" po kratšej chvíli konečne pokýval halvou, na čo si teraz vyslúžil pusu on odo mňa. Nech si to už do tej svojej dutej hlavy konečne dostane, lebo ako vidím, ešte s tým stále nie je zmierený. Čo je však škoda.

„Mala by som na teba pár otázok, ak ti to teda nebude vadiť," začala som opatrne a ešte viac sa k nemu pritúlila. Bála som sa túto tému začať, ale nedá mi pokoj, kým sa ho to neopýtam. Je vlastne celkom pravdepodobné, že mi otec klamal a nič nie je pravda, ale zas...to s Paulou by sedelo. Ak by za smrťou jej brata naozaj stáli muži, čo robili pre jeho otca, asi by som to pochopila. Nevravím však, že jej len tak ľahko odpustím, čo som si musela prežiť.

„Ohľadne?"

„Tvojho otca." dobre, že som už pomaly nešepkala, ale tak...mala som strach. Možno ani nie tak z jeho reakcie, ako z odpovede. Môj pohľad to na neho určite nezmení, ale...skrátka neviem. Naozaj neviem.

„Aha...no..."

„Teraz si nemysli, že by som ťa išla hneď z niečoho obviňovať, alebo tak. To nie, akurát...od otca som sa dozvedela pár vecí a rada by som skrátka vedela, či je to pravda." ani sama som neverila, ako ťažko sa mi rozpráva. Až som mala pri niektorých slovách pocit, že so seba ďalšiu hlásku ani nedostanem. Ja mu nechcem týmto ublížiť, alebo niečo podobné. To v žiadnom prípade, akurát potrebujem vedieť, ako sa veci majú.

„Môj otec nebol dobrý človek, ak sa to tak vezme. Teda ak narážaš na to."

„Otec mi hneď len tak vychrlil do tváre, že to bol vraj nejaký mafián, čo okrádal koho mohol, že bol postrach všetkých vyššie postavených ľudí a proste...že práve kvôli tomu nechce, aby sme boli spolu. Povedal o tebe, alebo o ňom toľko zlého, že si to ani nedokážeš predstaviť." cítila som, že musím pomaly premáhať slzy a to mi absolútne nepomohol ani bozk na čelo, ktorý som po chvíľke dostala. Všimla som si, že aj jeho objatie akosi zosilnelo, ale to som len brala. Čím bližšie som pri ňom, tým lepšie.

„Ja som sa moc do jeho biznisu nikdy nestaral. Neboli to veci, na ktoré som bol pyšný a tak celkovo som nechcel, aby sa moje meno s tým spájalo. Vieš...odmalička vyrastať v takých kruhoch, stále mať okolo seba ľudí so zbraňami a takmer žiadnou úctou k iným ľuďom nebolo nič moc. Preto som aj nebýval často doma. Stále som sa radšej niekde motal, bol u strýka a potom som si našiel to svoje milované bývanie v lese. Poznal som pána, čo to tam predtým vlastnil a keď vravel, že sa sťahuje za dcérou do Španielska, hneď bolo rozhodnuté, že ten domček beriem."

„Takže je to pravda?" opýtala som sa so slzami už naozaj na krajíčku, až som ich pár ani nezadržala. Tak veľmi som dúfala, že mi toto všetko vyvráti. Že sa nad tým len zasmejeme a nebudeme to už nikdy v živote rozoberať. Niežeby som sa týmto v ňom sklamala, alebo niečo podobné, akurát pravda trocha zabolela.

„Myška prosím neber to tak tragicky. Ja nie som ako on. Prisahám." síce som mu mala chuť povedať, že je to v poriadku a, že sa nehnevám...nedokázala som to. Radšej som sa vyslobodila z jeho objatia a posadila sa. Potrebovala som to skrátka predýchať, ale išlo to ťažšie, než som si myslela. Radšej som si zložila aj okuliare, aby som si mohla riadne poutierať slzy. Niežeby som sa hnevala, akurát to prišlo nevhod. Nemala som sa asi vôbec pýtať. Len som tým ublížila sebe, ale určite aj jemu. Hlavne teda jemu. Po tom všetkom, čím si prešiel asi nie je najľahšie spomínať na rodičov. A hlavne teda nie, ak ich mal naozaj rád a oni mali radi jeho.

„Prosím ťa..."

„Vedel si, že to, že ťa Paula nemá rada s týmto súvisí?"

„Vedel," odpovedal potichu, no mne to v tom momente prišlo, akoby sa mi srdce rozpadlo ma milióny kúsočkov. On celý čas vedel, čo je za tým a nepovedal ani slovo. Pritom som sa ho to aj pýtala, ale on sa tváril, akoby nič. Akoby v tom bol celkom nevinne. Na druhej strane zas...všetko mi to do seba akosi pekne zapadlo. To, že sa mu každý vyhýbal, že ma pred ním kopa ľudí varovala. Len prečo o tom celom oni vedeli a ja nie? To som bola fakt až tak zahľadená do seba a svojich problémov s otcom, že som si nič nevšímala? Priznávam, že to tak asi bolo, ale že by som niečo takéto nepostrehla? To, keď Chris zomrel ma síce vzalo dosť, lebo sme boli kamaráti, ale akoby som následky potom aj úplne odignorovala. Nebola som v tom čase Paule veľká opora, to je pravda, ale zas...mali sme toho doma dosť. To bol akurát čas, keď mama prišla na to, že ju otec podvádza s jeho sekretárkou a poviem vám, že neraz ma v noci zobudila s tým, aby som si balila veci, že konečne odchádzame. Nikdy sme sa však nikam nedostali. Len nás obe dobre zbil a bolo.

„Myška ja ti prisahám, že s tým čo on robil, nič nemám. Nie som ako on. To by si už mohla vedieť aj ty sama."

„Prečo si mi to nikdy nepovedal?"

„Nedokázal som to. Ty si mala o mne proste stále len tie najkrajšie predstavy, myslela si si, že som niekto dokonalý, tak som nemal to srdce ti to len tak všetko zničiť. Aj to, čo som si prečítal...opisovala si ma tam, ako nejakého Boha, zatiaľ čo pravda bola niekde úplne inde. Ja ani zďaleka nie som taký, ako si o mne myslíš, ale zas...to, čo som ti povedal, že ako veľmi ťa milujem, je všetko pravda. Moje city k tebe boli od začiatku úprimné a práve preto ťa prosím, aby si to všetko len tak nehodila za hlavu kvôli mojej rodine a jej minulosti. Ja ťa potrebujem." už len to, ako ma zozadu objal okolo pása pôsobilo, ako liek na všetko. Z mojej strany to skrátka nebol hnev, akurát šok. Dúfala som, že mi otec len klamal, no aspoň občas sa potvrdilo, že hovorí pravdu.

„Ja sa ti predsa neobraciam chrbtom, akurát možno potrebujem trocha času. Nečakala som, že mi takto na rovinu povieš pravdu."

„Predsa si ju chcela," namietol, na čo som už odpovedať nedokázala. Iba som ho od seba zas dostala a chystala sa odísť už naozaj. Potrebovala som proste čas, aby som popremýšľala. Najlepšie asi sama.

„Bernated prosím ťa, prečo z toho teraz robíme takú drámu? Mal som ten pocit, že sme tému prečo ma nemajú ľudia radi prestali riešiť. Alebo ti to už zrazu vadí?"

„Tu nejde o to, že by mi konkrétne toto vadilo, len proste...ja som sa ťa niekoľkokrát pýtala, či vieš, čo je za tým, ale stále si sa tváril, že o tom nič nevieš. A pritom to tak nebolo. Dobre si vedel, čo sa deje, prečo je to tak, ako to je, ale nič si mi nepovedal. Čoho si sa bál?"

„Práve tohto. Že sa budeš vyjadrovať, akoby sa nič nestalo, ale pritom...radšej nič! Ja som vedel, prečo to všetko robím. Bodka." znelo to tak, že som asi naozaj prekročila nejakú hranicu, ktorú som nemala. Prečo som len nezostala ticho?

„Lenže vo vzťahu je dobré, ak jeden myslí aj na toho druhého," poznamenala som na koniec a radšej sa už naozaj pobrala preč. Nedokázala som tam s ním skrátka zostať.