„Vyzerám na tej fotke príšerne," povedala som, zatiaľ čo Daniel sa na mne hodnú chvíľu smial jedna radosť. Ale tak ako myslí. Nech sa len smeje. Dnes na obed sme dorazili späť do Reykjavíku a naša prvá cesta bola samozrejme na políciu. Ja som musela podpísať nejaký papier, že som si bola osobne prevziať pas a mohlo sa ísť. Akože poviem vám, že som bola ten najšťastnejší človek na svete. Včera, keď sme poslednú noc strávili na cestách som nám našla aj let na zajtra ráno. Síce už o piatej, ale ja by som pokojne letela aj o polnoci. Aj tak dnes od nadšenia asi nezaspím. Navyše...zajtra už budem môcť zaspávať vedľa Thea. Po tak dlhom čase, ho zas uvidím, budem ho môcť objať, pobozkať a hlavne mu povedať, že ho milujem.

„Náhodou...podľa mňa vyzeráš fajn. Ja som teda ešte nevidel nikoho, komu by modrá vo vlasoch pristala lepšie."

„Vy dvaja ste sa na tomto nejako dohodli?" opýtala som sa a ani úsmev som si nemohla odpustiť. Ako sme odišli z polície, nešli sme k Danielovi. Nechceli sme riskovať, že by bol môj otec hneď vedľa, takže sme skončili u Nathana a jeho rodičov. On sa dnes ráno takisto vrátil a...musím povedať, že mi až bolo do plaču, keď som videla, ako sa s Danielom vítajú. Bolo na nich naozaj vidno, že jeden druhému chýbali. A aj on bol v podstate veľmi sympatický chalan. Blond vlasy, krásne modré oči a výškovo niečo podobné, ako ja.

Trocha ma to donútilo premýšľať nad tým našim stretnutím. Ako budem reagovať ja, alebo Theo. Predsa sme sa dlho nevideli, nerozišli sme sa v tom najlepšom, takže sa tak trocha aj bojím, čo čakať. Áno, do telefónu mi vždy povedal, že ma ľúbi a, že mu chýbam, ale...bude asi predsa iné, keď budeme konečne stáť tvárou v tvár. Proste sa toho troška aj desím. Však uvidíme, ako to dopadne.

„Zajtra počas letu som potom zvedavý na vaše dobrodružné historky."

„No tak tých pár bude," povedal Daniel so smiechom, na čo som ja len prikývla. Potom, ako som dovolala s Theom a my sme ešte zostali obdivovať polárnu žiaru, sme sa dosť nasmiali. On mi zrazu začal rozprávať všetky jeho vtipné príhody, až ma už od smiechu bolelo brucho. Tá noc bola skrátka neskutočne dokonalá. Aj včera sa nám podarilo pozrieť si polárnu žiaru, ale v trocha inom prevedení. Bola skôr tak viacej do žlta a zelena, ale aj tak bola neskutočne nádherná. Toho pohľadu by som sa asi nikdy nedokázala nabažiť. Už aby som o tomto celom mohla rozprávať Theovi pred spaním.

„Ďakujem, že si mi ho celý ten čas postrážila."

„Nemáš zač. To skôr on strážil mňa." usmiala som sa a pozrela von oknom. Už hodnú chvíľu som posedávala na dosť širokej parapete v obývačke, kde som mala tráviť aj dnešnú noc. Akože vôbec mi to neprekážalo. Bola som práveže vďačná, že sme tu takto mohli zostať. Jeho rodičia sa vraj vrátia až niekedy v noci, takže sme mali byt v podstate len pre seba.

Ako sme tak prišli, začalo po chvíľke aj snežiť a naozaj to nevyzeralo, že by sa chystalo prestať. Nebolo to nijaká extra husté sneženie, ale len takých pár vločiek stále poletujúcich vzduchom. Vietor fúkal od včera ako o život, takže...asi toľko k počasiu. Doma to hádam bude lepšie. Pomaly by už mohla začať aj jar, lebo tu som mala zimy teda naozaj dosť.

„Asi by sme si mali ísť ľahnúť. Ráno sa skoro vstáva."

„To hej. Nesmieme zaspať."

„Ak by si potrebovala, vieš kde je kúpeľňa." prikývla som, lebo už ma vlastne stihli zoznámiť s celým bytom. Ešte som im obom zaželala dobrú noc a oni sa vlastne pobrali k nemu do izby. Ako som tam tak osamela, v tej veľkej obývačke prišlo mi aj trocha smutno. Do rána mi to prišlo strašne dlho a navyše ešte aj let bude trvať vyše dvoch hodín. Ale zas pochodila som v podstate dobre. Do Dublinu sa vraj lieta len dvakrát týždenne, takže mám šťastie, že zajtra nám to vyjde. Ešte dlhšie by som už nevydržala čakať. Už aj takto mi to prišlo neskutočne dlho.

Ako sme tak zo severu šli späť dole, ešte sme sa na pár miestach zastavili, ale to už len tak narýchlo. Chceli sme byť späť čím skôr. Daniel kvôli Nathanovi a ja kvôli pasu. Urobili sme si však zastávku pri jedných nádherných vodopádoch a nejakej doline s krásnymi roklinami. Podľa mňa mu išlo už len o to, aby ma ešte viacej presvedčil, že Island je krásny. Určite sa sem ešte niekedy plánujem vrátiť. Bol by vlastne aj hriech, ak by som tu bola naposledy. Snáď sa aj im bude páčiť u nás. Nie je tam síce čo vidieť, ale ja by som to nemenila za nič na svete. Hlavne nie to, ako sme zvykávali s Theom sedávať hore na skalách. To mi fakt nenahradí asi nič na celom svete.