„No tak Theo už to zdvihni," povedala som si tak len skôr pre seba, zatiaľ čo som však nedokázala spustiť oči z oblohy. Konečne som sa dočkala mojej tak vytúženej polárnej žiary. Navyše spoločne so splnom, čo bola taká čerešnička na torte. Ja som bola proste neskutočne očarená. Nič tak nádherné, som ešte v živote nevidela. Dokonca ani tá ľadová jaskyňa, či gejzír, sa tomuto nevyrovnajú. Proste to, ako sa nočná obloha rozžiarila do ružovej, miestami fialovej a takej veľmi krásnej tyrkysovej, až zelenej bolo skrátka...wow.

„Prepáč, že mi to troška trvalo. Bol som...obsadený."

„Tak obsadený? Nebodaj nová známosť?"

„Také niečo," odpovedal so smiechom, zatiaľ čo som pozrela na Daniela. On posedával vedľa mňa, na streche auta a bolo vidno, že je rovnako unesený. Síce je na toto určite zvyknutý, je to niečo tak krásne, že to proste nejde neobdivovať.

„Pamätáš sa ešte, ako si mi raz písal, aby som sa pozrela von, že je vonku krásny spln?"

„Samozrejme. To bolo krátko po tom, ako si mi dala svoje číslo." spomienka na to, ako som mu ho fixkou napísala na ruku bola milá. Myslím, že to bolo v deň, keď sme maľovali plot. Otec ma síce ten večer dosť nepekne prefackal, ale...stačí! O ňom by som nemala premýšľať. Už sa ma viac ani nedotkne.

„Tak teraz hovorím ja tebe, aby si sa pozrel von oknom. Je krásny spln." cítila som, že slzy asi dlho neudržím, ale boli to vlastne slzy šťastia. Nemôžem sa dočkať, kedy budem konečne zas s ním. Teraz je to už naozaj len otázka pár dní. Ešte aby som mu nezabudla povedať, že už mám hotový pas. Nech sa teší aj on.

„Pozeráš naň aj ty?"

„Mám k nemu aj bonus. Nádhernú polárnu žiaru. Bože, to sa nedá slovami ani opísať Theo. Je to niečo neskutočne nádherné." tak veľmi som si želala, aby tu teraz bol. Aby sedel vedľa mňa, aby ma držal za ruku a hovoril mi niečo pekné. Alebo by mohol aj mlčať. Hlavne, aby bol tu.

„Určite nie krajšie, ako ty. Už aby som ťa mal tu doma."

„Mám hotový pas," povedala som pre neho asi dosť nečakane, zatiaľ čo Daniel trocha upútal moju pozornosť. Ako som tak v rýchlosti pozrela jeho smerom, obom sa nám vlastne naskytol pohľad na dve padajúce hviezdy, takmer vedľa seba. Nič lepšie, ako prísť sem hore sme hádam ani nemohli.

Ako nám tak skončilo loďkovanie, rozhodli sme sa zostať. Ten pohľad na ľadovce bol neskutočne upokojujúci. No a verte či nie, len tak si okolo nás asi tak pred hodinkou prešli tri tučniaky. Akoby sme tam my dvaja ani neboli. Natrafili sme aj na Danielove polárne líšky, ktoré spomínal, dokonca sme v diaľke videli aj niečo ako kosatky, len moje ľadové medvede, akosi neboli nikde na blízku. Zima bola celý deň riadna, ale vydržali sme. A ako vidím, aj sa oplatilo. Tuto mi príroda dokonale ukázala, prečo sa o nej vraví, že je tak krásna. Nie je to vôbec žiaden výmysel.

„Ty si teraz zo mňa robíš žarty?"

„Nie. Dnes sa nám ozvali z polície, takže...idem čoskoro domov. Cesta späť nám bude trvať asi dva dni, ale to ti ešte dám vedieť."

„Hneď sa mi na mesiac pozerá s lepším pocitom," odpovedal a ja by som prisahala, že aj on premáhal slzy. Bože len nech neplače kvôli mne. Stačilo, že plakal vtedy, keď mi hovoril o svojich rodičoch. Ten pohľad ma vtedy naozaj neskutočne bolel. Už trpel dosť. On si nič zlé v živote nezaslúži. Absolútne nič. Len zo všetkého to najkrajšie.

„A teraz si ešte predstav, že obloha okolo neho hrá do ružovej, miestami fialovej, tyrkysovej, až rovnako nádhernej zelenej, ako sú tvoje oči."

„A ty si predstav, že som teraz tam pri tebe. Že ťa zozadu objímam okolo pása, že ti hovorím, ako veľmi ťa milujem a, že ťa každú chvíľu pobozkám tak, akoby to malo byť naposledy v mojom živote. So všetkou láskou ktorú k tebe cítim a ktorej naozaj nie je málo myška." ako mi tak prvá slza stiekla po líci, Daniel už ku mne s úsmevom vystieral ruku, aj s vreckovkou, ktorú som veľmi ochotne prijala. To čo povedal, bolo proste niečo neskutočne krásne. Ako on sám.

Theo

„A teraz si ešte predstav, že obloha okolo neho hrá do ružovej, miestami fialovej, tyrkysovej, až rovnako nádhernej zelenej, ako sú tvoje oči." ako som si to tak snažil predstaviť, naozaj som sa cítil podobne, ako keď som našiel ten jej zošit pod vankúšom. Ten, v ktorom písala o mne. Cítil som, že musím premáhať slzy. Z jej hlasu bolo poznať toľké nadšenie, až ma neskutočne mrzelo, že som teraz nemohol byť pri nej a, že to nemôžeme zažívať spolu. O to nám predsa v Nórsku najviac išlo. Aby sme niečo tak krásne mohli vidieť spolu.

„A ty si predstav, že som teraz tam pri tebe. Že ťa zozadu objímam okolo pása, že ti hovorím, ako veľmi ťa milujem a, že ťa každú chvíľu pobozkám tak, akoby to malo byť naposledy v mojom živote. So všetkou láskou ktorú k tebe cítim a ktorej naozaj nie je málo myška." už mi chýbalo, že ju takto nemôžem volať na dennom poriadku. Predtým som to bral ako samozrejmosť, ale život ma zas naučil, že nič také robiť nemám. Každá jedna chvíľa, čo s ňou môžem byť je dar priamo z hora. Niečo, čo by som si mal vážiť.

„Prídeš ma potom čakať na letisko?"

„Myslíš si, že by som vydržal sedieť doma?" jasné, že nie. Najradšej by som sa teraz hneď zbalil a išiel si po ňu, nech už je kdekoľvek. A s kýmkoľvek. Veril som jej, že by nebola s nikým, kto by jej mohol ublížiť alebo niečo, ale predsa sa mi to nepozdávalo. Možno len preto, že som toho KAMARÁTA nepoznal.

„Asi nie."

„Čo tvoja spoločnosť? Všetko v poriadku?"

„Daniel? Jasné. Máme sa fajn." tak Daniel. Dúfam, že sa sem s ňou nijako extra nechystá. Nerád by som ho tu potom obchádzal. Chcem ju mať už konečne len pre seba. Síce...šteniatka budú asi zaujímavejšie, než ja. Našťastie boli všetky štyri v poriadku, Elza rovnako, takže aspoň v tomto smere som sa zbavil stresu. Troška som uvažoval už aj nad menami, ale nič ma ešte nenapadlo. No spolu na niečo určite prídeme.

„Čo to je vôbec za chalana?"

„Nežiarliš troška?"

„Ale prosím ťa." rýchlo som sa to snažil nejako zahovoriť, zatiaľ čo som sa oprel o stenu vedľa dverí. Dnešná noc bola naozaj dosť chladná. A to som sa plánoval ísť trocha niekam potúlať. Nechcelo sa mi stále len posedáva v dome. Posledné dni som sa od mláďat veľmi nechcel vzďaľovať, ak by sa niečo dialo, ale už by som si potreboval prevetrať hlavu. Však Elza to už pekne všetko zvládne aj bez môjho dozoru.

„Vieš, že na to nemáš ani ten najmenší dôvod, však?"

„Samozrejme, že viem. Našiel som ten tvoj zošit, čo bol venovaný mne." už odvtedy som premýšľal, či by som jej to mal povedať, ale teraz som skrátka musel. Kto vie, či vôbec niekedy chcela, aby som si všetko čo je v ňom prečítal. Baby bývajú na takéto veci háklivé. Ak im niekto zasiahne do súkromia.

„Snáď som sa moc nestrápnila, alebo ťa nevydesila. Vtedy som proste mala hlavu plnú myšlienok len a len o tebe, tak som to potrebovala niekam dať. Moc som neplánovala, aby si to videl. Aspoň teda nie za takýchto okolností."

„Ale už sa stalo. No napísala si to všetko neskutočne krásne. Čítalo sa to v podstate samo." bola to pravda. Celý obsah som zhltol počas jednej noci a to som sa ešte stihol aj parádne vyspať. A teda patrím medzi typy, čo nemajú čítanie moc v láske.

„Mala by som už ísť, ale ešte sa ozvem. Ľúbim ťa Theo."

„Aj ja teba myška. Čakám ťa." nechcelo sa mi s ňou lúčiť, ale moc ani v rozhovore pokračovať. Istým spôsobom mi to predsa len nepadlo dobre. Hlavne to, že tam nie som. Namiesto mňa jej pomáha úplne neznámy chalan, o ktorom ani ona, ani ja nič nevieme. Mal som na ňu dávať väčší pozor, keď sme boli ešte v Nórsku. Potom by sa nebolo nič stalo.

Ako som tak však stále hľadel na ten dokonalý spln, úsmev sa mi natlačil na tvár. Už len vedomie, že sa ona odniekiaľ pozerá na rovnaký mesiac a tiež pri tom myslí na mňa, bolo na nezaplatenie. Je asi pravda, že ak sa dvaja milujú, diaľka nič neznamená. Aspoň teda v našom prípade. Čoskoro však už zas bude všetko tak, ako má. Chvalabohu.