„Už tam budeme?"

„Za chvíľu. No bude to stáť za to, uvidíš." po raňajkách sme sa ešte išli trošku pomotať po mestečku a asi okolo obeda vypadli. Ako som včera čítala, cesta by mala zabrať asi dve hodiny, ale my sme si robili aj nejaké tie pauzy. Nie, žeby to bolo nevyhnutné, ale chceli sme. Hocikedy sa naskytla nejaká pekná scéna sme zastavili, trošku sa prešli a mohlo sa ísť ďalej. Asi pred polhodinou sme museli zastaviť natankovať, čiže sme si tým pádom dali aj kávu a bagety a mohlo sa ísť ďalej. Dnes nám snežilo od rána, čiže Daniel išiel schválne pomaly.

„Kamže to presne ideme?"

„Strokkur. Je tam krásny gejzír."

„O tom som už počula," povedala som a oprela si hlavu o okno. Minule sme o tom niečo mali v škole, takže som čo-to postrehla. Vraj strieka vodu každých päť, až desať minúť až do výšky dvadsiatich metrov. Pokiaľ si teda dobre pamätám. To už boli časy, kedy mi po mysli behal len Theo, čiže sa môžem mýliť. Je to veľmi pravdepodobné.

„Len...máme menší problém."

„Problém?"

„Hej. Trocha vybočíme z trasy. Dnes na noc ostaneme niekde tu, no zajtra sa nejde smerom na sever. Pôjdeme na východ." trocha nechápavo som po ňom pozrela, ale vedela som, že mi aj tak za chvíľu vysvetlí prečo.

„Je tam hádam najkrajší národný park na celom Islande s ľadovou jaskyňou. Párkrát som tam už bol a vravím ti, že to bolo ako z inej planéty. Niečo tak neskutočne krásne, že si to nevieš ani predstaviť. Som si istý, že nebudeš schopná nájsť vhodné slová."

„No tak to som zvedavá teda." nemálo ma týmto zaujal. Ako som už stihla spoznať, Island je zem plná prekvapení, takže môžem čakať asi fakt všetko. Len aby sme mali niekde šťastie aj na polárnu žiaru. Bez toho by som fakt nerada odišla. Aj včera som sa v noci niekoľkokrát zobudila a pozerala von oknom, ale na moju smolu som nič nevidela. Jedine tak mesiac, ktorý bude za pár dní v splne. Trochu mi to pripomenulo, ako som vtedy sledovala spln u nás doma a písala si pritom s Theom. Ten pocit, že v rovnaký čas hľadíme na rovnaký mesiac ma hrial pri srdci. Asi mu teraz ja tak zavolám a poviem mu, aby sa pozrel von. Možno mi to trošku pomôže. A aj jemu.

„No potom už ideme hore. A...počul som, ako ste včera hovorili o polárnej žiare."

„Hej. To bola v Nórsku naša priorita. Vidieť ju skôr, ako pôjdeme domov."

„Divím sa, že doteraz sme ju tu ešte nevideli. Tu na je to bežná vec, čiže sa nemusíš báť. Určite ju uvidíme a hlavne hore pri ľadovcoch." tak snáď vie, o čom hovorí. Pán domáci.

„To, ako si s ním včera volala sa dobre počúvalo. Z tvojho hlasu bolo poznať, že ti na ňom naozaj záleží." otvorila som ústa, že niečo odpoviem, ale akosi som sa nezmohla ani na slovo. Na jednej strane som chcela povedať, že má pravdu, ale...aj po samotnom telefonáte, mi bolo akosi divne. On je odo mňa tak strašne ďaleko a navyše sa ešte hodnú chvíľu ani neuvidíme.

„On...ešte nikdy som s nikým nechodila, za osemnásť rokov je on môj prvý a proste...ja ti ani neviem vysvetliť, koľko pre mňa znamená. V tých najhorších dňoch mi dokázal vyčariť úsmev na tvári, aj keď on sám sa necítil práve dobre. Bol prvý, kto si natoľko získal moju pozornosť, aby som o neho bola ochotná bojovať. Už odkedy som ho uvidela, som vedela, že musím byť s ním. Nebolo inej cesty von." musela som sa usmievať pri každom slove, aj keď to išlo chvíľami ťažko. Všetky tie spomienky, ako som mu pristála pri nohách v tej hlúpej mláke, ako sme sa stretli na skalách, ako som skončila u neho doma a on mi povedal svoje meno. Skrátka to všetko, čo ma prinútilo sa do neho zamilovať stále viac a viac.

„Ak človek nájde niekoho, kto mu dokáže rozjasniť aj najtemnejší deň, je to niečo ako zázrak. Veľmi dobre viem, o čom hovoríš."

„Ako reagovala tvoja mama, keď...no..."

„Keď zistila, že som gay?" trocha zahanbene som prikývla a radšej sklonila hlavu. Nechcela som sa to opýtať takto priamo, ale ako som si všimla, on s tým problém nemal.

„Čakal som väčší cirkus. Vzala to vlastne celkom v pohode. Ona bola stále taký ten chápavý typ. Otec...ten o tom do dnešného dňa nevie. Opustil nás, keď som mal dvanásť a odvtedy ani nie sme v kontakte. Gabriela si ho našťastie ani moc nepamätá, čiže v pohode. Ja s mamou sme to rozchodili." o jeho sestre mi predvčerom po ceste hovoril dosť veľa. No a vyznelo to tak, že majú pekný vzťah. Medzi súrodencami je to myslím dosť dôležité.

„Podľa mňa je to stále lepšia varianta, ako kedy sa malo diať to, čo u nás doma," odpovedala som potichu, na čo sme následne obaja zostali mlčať. Ja som si vychutnávala pohľad na krásne zasnežené okolie, zatiaľ čo Daniel prstami vyklepkával melódiu nejakej pesničky, čo nám išla v rádiu.

No po asi dvadsiatich minútach, sme konečne zastavili. Mne to prišlo troška od veci, tak uprostred ničoho, ale kopa áut a aj ľudí značilo, že sme zjavne správne. Z palubnej dosky som si vzala čiapku, natiahla si ju na hlavu a až potom vystúpila. Sneh sa ešte z oblohy stále sypal, ale bola som rada. Na večer som myslela, že by sme si niekde postavili takého pamätného snehuliaka. Však prečo nie?

„Tu si už niekedy bol?"

„Ešte keď som bol malý. Myslím, že vtedy bola mama presne tehotná, takže som bol ešte kvázi jedináčik." ako sme tak podišli k tej skupinke, v prvom momente som bola prekvapená. Išlo kvázi akosi o dieru v zemi, kde ste už aj teraz mohli vidieť vodu, ale tak ten najlepší moment mal prísť až o chvíľu. Celé to tam bolo ohradené, aby sa ľudia nemotali kade by nemali, ale...no...aj tak sa každý prechádzal a fotil hore dole. My sme sa postavili tak troška bokom, aby sme nikomu nezavadzali a hlavne asi aby nikto nezavadzal nám.

„Príde mi smiešne, že táto kopa ľudí, tu čaká na nejakú vodu, čo vystrekne spod zeme."

„Tak vidíš. Svet je plný divných vecí."

„To hej," prisvedčila som, no potom sme už obaja zmĺkli a dívali sa na to, čo príroda našim očiam poskytla. Akože poviem vám, že som nečkala až tak vysoký ten prúd vody, ale...v tom svetle zapadajúceho slnka, to bolo niečo dokonalé. Krásna scenéria priehľadnej vody, miešajúca sa s oranžovou, ktorá prevzala vládu na oblohe. Ani som si nevšimla, kedy sa oblaky miestami potrhali a pustili von zapadajúce slnko. No a kombinácia padajúceho snehu, bola ako krásna čerešnička na torte.

„Krásne niečo," povedala som potichu, zatiaľ čo sa Daniel vedľa mňa tiež nestačil vynadívať na tú krásu prírody. Hej, netrvalo to dlho, ale...skrátka niečo neskutočné. Dokonalý príklad toho, akú silu má naša Zem.

„Vravel som ti, že sa ti to bude páčiť."

„Môžeme počkať ešte jedno kolo?" opýtala som sa nadšene, načo sa on len prekrásne usmial. Bože, až som mala pocit, že to ani neustojím. Kedy len vedel, aká som za jeho prítomnosť vďačná. Nič viac, by som si v rámci možností nemohla ani priať.

„Ak budeš mať niekedy možnosť, vrátiš sa?"

„Prečo nie? Je tu v podstate pekne. Navyše keď ma zas niekam vezmeš," podotkla som, zatiaľ čo on ma objal okolo ramien. Bola som zvedavá, kde budeme spať dnes v noci, ale ešte viac som sa tešila na jaskyňu. Už len to, ako o nej hovoril ma nadchlo, že hádam ani nezaspím. Nech už sme tam. Aj keď...ani odtiaľto sa mi moc odchádzať nechcelo. Ten gejzír to bolo proste niečo tak dokonalé, že to ani nešlo. Rovnako, ako včerajšia pláž, či kúpanie v Modrej Lagúne.

„Samozrejme. Prines Thea, ja vezmem Nathana a môžeme ísť. Bude nám dobre."

„Snáď nám to niekedy v budúcnosti vyjde." trocha som mala obavy, ako bude Theo reagovať, ak zistí, kto vlastne Daniel je a to všetko okolo toho...bude asi potrebovať chvíľku čas. No môže byť v podstate vďačný, že ho tu mám a má sa o mňa kto starať. Bez neho by som ešte asi stále plakala v izbe a počúvala jeho krik a zbytočné reči.

„Môžem si aj dnes večer zavolať?"

„Ale jasné. Pokojne." ani nevie, aká som mu za všetko vďačná. Viacej, by to už pomaly ani nešlo.