„Tak? Oplatilo sa ti veriť mi?" ja som len namiesto odpovede ukázala vztýčený palec, ktorý hovoril za všetko. Nič lepšie som hádam ešte nikdy nezažila. To Danielovo prekvapenie fakt spočívalo v kúpaní, keď vonku boli podľa rádia mínus štyri stupne. Niečo som už o Islandskej Modrej Lagúne počula aj predtým, ale nijako konkrétne som nevedela, o čo ide. Teda doteraz. Obrovský bazén, plný krásnej tyrkysovej vody. Nedalo by sa povedať, že išlo len o tak klasickú priezračnú vodu, práve naopak. No a ten fakt, že bola dokonale teplá, to všetko len krásne zakončoval. Skrátka niečo, ako rozprávka na zemi.

„Takýchto prekvapení nás čaká ešte viac, takže ti radím, priprav sa."

„Ešte niečo lepšie, než toto? Dá sa to vôbec?" v tej chvíli mi to prišlo, ako nezmysel. Čo by mohlo byť lepšie, než toto? Kúpanie sa vonku prvého januára, keď všade naokolo je sneh. Ak by som tu teraz nebola a nezažívala to na vlastnej koži, ani by som neverila, že je niečo takéto možné.

„Dá, jasné, že dá. Videla si už niekedy pláž s čiernym pieskom?"

„Čože?" udivene som na neho pozrela, zatiaľ čo on si ešte stále totálne uvoľnene len tak ležal na chrbte a nechával sa pekne krásne nadnášať vodou. Ja som to tiež skúšala, ale nedokázala som si tam len tak bez problému vylihovať. Stále som sa akoby nedokázala zbaviť myšlienky, že nás otec nájde. Neviem síce ako by to urobil, ale to som v tej chvíli ani tak neriešila. Skrátka som mala neustále pocit, že sa zjaví z čista jasna a táto chvíľková pohoda bude preč.

„No pláž s čiernym pieskom. Je to naozaj niečo maximálne krásne a hodné videnia."

„Tak času máme dosť," odpovedala som a dala tomu ešte jeden pokus. Pomaly som si ľahla chrbtom na vodnú hladinu a pokúsila sa absolútne uvoľniť. Nechať vodu, aby ma udržala nad sebou a aby sa o mňa na chvíľu postarala. To, že sme tu neboli sami ma ani neprekvapilo. Mnoho ľudí si povedalo, že bude dobré začať nový rok práve takýmto spôsobom. A hlavne...ako som počula, väčšina ani nebola miestna. Miešali sa tu španielčina, francúzština, taliančina, ale zato aj angličtina. Dokonca tu bola aj jedna na prvý pohľad moc milá japonská rodinka.

„To máme. Aspoň dúfam nebudeš mať na Island také hrozné spomienky."

„Tak tá časť, v ktorej si ty hrozná nie je a snáď ani nebude. Už si si premyslel, či pôjdeš so mnou na pár dní do Írska?"

„Na takých osemdesiat percent pôjdem. Hlavne ak sa Nathan a moja sestra nevrátia." po chvíľke som sa dokonca prinútila zatvoriť aj oči, čo pôsobilo tak celkovo so všetkým asi najlepšie. Ľudia, čo nás videli po mne a mojich modrinách určite len nechápavo pozerali, ale tak čo? Nemala som ich na sebe len tak pre zábavu, či z módy.

„Ešte sa na mňa hneváš, za to pomenovanie v aute?"

„Nie, ja som sa ani vtedy nehnevala, len...nepadlo mi to dobre. Som zvyknutá, že ma tak volá len Theo a teraz...no však vieš, ako to celé je. Nepotrebujem si ho zbytočne pripomínať." jasné, že by som o ňom najradšej básnila deň aj noc, ale teraz by mi to určite len viac ublížilo, ako pomohlo. Ak by tu teraz bol s nami, určite by sa mu to páčilo. Ako mi vravel zimu má rád rovnako ako ja, čiže...nemal by námietky.

„To chápem. Je to nanič, keď vieš presne s kým by si chcela v danej chvíli byť, ale nemôžete byť spolu. Diaľka je sviňa."

„To teda je." z jeho hlasu bolo poznať, že aj jemu Nathan chýba. Ale tak bolo to pochopiteľné. Hej, keď som sa tak v prvej chvíli dozvedela, že on nie je na baby, nemálo ma to zaskočilo, ale tak...prečo by som to mala riešiť? Je to jeden úžasný chalan, so srdcom zo zlata. Je podľa mňa každého osobná vec, kto sa mu páči a do koho sa zamiluje. Žijeme predsa v modernom svete, tak aký by malo zmysel robiť neviem akú dilemu z tých vecí?

„Ako ste sa vy dvaja vôbec spoznali?"

„V knižnici. Romantické ja viem."

„Tak o tomto mi musíš povedať viac." nechala som vylihovanie tak, otvorila oči a natešene pozrela na Daniela. Ten svoju polohu stále nezmenil, ale tak fajn. Asi je mu tak až moc fajn. Mne vlastne nebolo. Bola som až moc napätá nato, aby som sa len tak nechala unášať vodou.

„Mal som pred maturami nejaké povinné čítanie, alebo také niečo, tak som po sto rokoch zavítal do knižnice nájsť tú nešťastnú knihu. No a čo osud nechcel, Nathan hľadal tú istú, navyše mali iba jednu kópiu, čiže sa tam o ňu strhla solídna bitka. Nakoniec sme sa teda dohodli, že sa tam budeme stretávať každý deň a požičiavať si ju. Akože raz si ju vezme domov on, potom zas ja."

„To je ako vystrihnuté z filmu," povedala som a trocha ho ošpliechala vodou. Keď ho však ani to nerozhodilo, vzdala som to. Pokojnejšieho človeka som hádam nikdy v živote ani nevidela.

„Ver, že keď som si uvedomil skutočnosť, že sa mi páči bol to horor. On vyzeral ako taký ten typický miláčik báb na celej škole a ja? Obyčajný lúzer, čo o ňom môže akurát tak snívať. Dodnes neviem, ako sme skončili spolu."

„Ja tiež nechápem, čo na mne Theo v tej dobe divel. Vlastne čo na mňa ešte stále vidí. On je...on je skrátka tak strašne...jeho slovami hádam ani nejde opísať. Keď sa na neho pozerám, je to, akoby som videla čistú dokonalosť, vo všetkých možných smeroch." až sa mi pri týchto slovách natlačil úsmev na tvár. Všetky tie spomienky, kedy som o ňom len mlčky snívala a predstavovala si, aký asi v skutočnosti je. Ako som ho prvýkrát uvidela. Na to tak skoro asi nezabudnem. Už vtedy mi bolo jasné, že to nebola náhoda. My dvaja sme skrátka mali skončiť spolu. Niekto to tam hore takto chcel.

„To chápem. Tých najlepších ľudí slovami občas nie je možné opísať. Tú ich osobnosť treba prežiť a hlavne pochopiť."

„Vždy som milovala, keď sme išli spolu hore úplne až na skaly, len tak tam sedeli a rozprávali sa. Bol to taký únik z reality." tieto spomienky ma vždy dokázali potešiť. Už aby sme tam zas boli.

„My sme zas zvykli robiť toto, čo teraz s tebou. Len tak sme sadli do auta a odviezli sa niekam. Nemali sme takmer nikdy predurčený cieľ, takže to bolo o to vzrušujúcejšie."

„Tak na niečo takéto by sa dalo zvyknúť pomerne rýchlo," odpovedala som a trocha sa okolo nás poobzerala. Nejaké tie nižšie kopce tu boli, ale fakt, že boli pod snehom ma rozosmieval. Kto by si pomyslel, že existuje niečo takéto? Miesto, kde si len tak vylihujete vo vode, zatiaľ čo okolo vás je sneh. A mimochodom...para, čo sa v podstate vznášala nad celou vodnou plochou všetkému len dodávala taký ten tajomný nádych.

„Aké zastávky máš ešte nachystané?"

„Okrem pláže nič konkrétne. Možno tak ísť úplne hore na sever k oceánu, kde máš aj krásne ľadovce. Tam som už dávno nebol."

„Aj ľadové medvede?" ja som sa to pýtala fakt serióznym tónom, ale on ma len vysmial. Za trest síce dostal trocha vody do tváre, ale ani to ho neusmernilo. Však čo? Som zvedavá. Bodka.

„Tak ja som ešte nikdy žiadneho nevidel, ale na kryhách by si pri veľkom šťastí nejakého stretnúť mohla. Ale pochybujem. Skôr narazíme na polárnu líšku a otravné čajky."

„Raz mi jedna vo Švédsku ukradla zmrzlinu," dodala som, ale tentoraz sme sa smiali už obaja. S mamou sme vtedy boli v niektorom múzeu a cestou späť do hotela sme chceli skúsiť miestu zmrzlinu. Akože ona chutila božsky, ak by mi teda polovicu nevzala tá čajka. A to sme neboli ani tak blízko k vode. Mala radšej vziať otca, ako moju zmrzlinu.

„U mňa si zas jedna pomýlila môj klobúk so záchodom, takže fakt neviem, ktoré je teraz horšie."

„Asi oboje. Čajky sú diabolské. Hádam viac, ako holuby." u nás pri kostole zvyknú také sídliť. Striehnu na vás ako orol, len aby narobili čo najväčšie škody. Tá kostolná atmosféra asi na ne nemá dostatočný vplyv.

„Niečo okrem tých dvoch vecí ešte vymyslím, takže pokoj. Nuda nebude ani na sekundu. Ja som dobrý sprievodca."

„To ti odoprieť teda nemôžem. Ja by som sem určite sama nikdy neprišla."

„Tak celkovo na Island moc ľudí nechodí. Podľa mňa teda. Je tu stále len zima, sneh a ľad. Ľudí skôr lákajú prímorské krajiny s tropickým teplom a pitím v kokosovom orechu." na chvíľu som s úsmevom zaklonila hlavu, na čo mi presne na nose pristála snehová vločka. Obloha bola úplne zatiahnutá, hrala farbami sivej, zatiaľ čo sa k zemi postupne znášali drobné vločky. Ako som sa tak zhlboka nadýchla toho mrazivého a čistého vzdychu, všetko mi prišlo tak strašne dokonalé. Ako nejaká dovolenka, ktorá by nikdy v živote nemusela skončiť.