„Vieš, čo?"

„No daj," povedala som, zatiaľ čo sme išli ku mne. Zvyšok dňa v škole som nejako prežila a dočkala sa aj toho, aby som išla domov. Celý deň sa solídne mračilo a ja som si od toho sľubovala len jednu vec. Sneh. Popravde by nebolo od veci, ak by začiatkom decembra nasnežilo. Aspoň trocha, keď už nie nejako extra veľa.

„Tá kontrola, pre ktorú sme mali maľovať plot má prísť v stredu, takže na zajtra máme ešte nejakú tú prácu. Teda ak myslíš."

„Záleží od toho, čo by sa robilo."

„Máme vraj umyť tie malé okná, čo sú na chodbe pri telocvični." viac ma hádam ani prekvapiť nemohol. Tak umyť okná? Hej?

„Pokiaľ sa nemýlim tvoj strýko nie je upratovačka, takže nechápem prečo by ste to mali robiť vy."

„Lebo po prvé na to bez rebríka, alebo tak nedočiahneš a po druhé...po druhé asi ani nie je."

„Čiže čakáš, že budem s mojim kolenom loziť po rebríku? Si normálny?" trocha som do neho strčila, ale čochvíľa som to dostala späť. On ma tak strašne rád provokuje, až to je niekedy otravné.

„To nie. Rebrík nechám strýkovi a ty si pekne sadneš mne na plecia a budeš umývať tak."

„A ty budeš potom robiť, čo? Ulievať sa?"

„No nie! Ja budem dávať na teba pozor." skôr, ako by som sa bola nazdala ma o pár krokov predbehol, zastal, otočil sa tvárou ku mne a keď som k nemu došla pusou ma dokonale zastavil. Vie ako na to, to sa musí nechať.

„To bude ťažké drahý Theo, vieš aká som."

„Bohužiaľ viem." tak bohužiaľ? Ja mu dám také bohužiaľ, že až. Vlastne ako takú malú pomstu, som sa postavila na špičky a dobre mu rozstrapatila vlasy. Vedela som, že to moc nemusí a preto som si jeho chvíľkový nával zlosti užila. Keď ma môže provokovať on, tak aj ja jeho.

„Alebo pôjdeš radšej vysedávať do triedy a nudiť sa?"

„To som nepovedala. Radšej dám prednosť oknám, ako spolužiakom." v tej chvíli som to myslela smrteľne vážne. Necítila som sa dobre už len kvôli Paule. Ostatné ma ani tak netrápili, ale ona veľmi. Doparoma poznáme sa tak dlho a teraz toto? Úplne jej akože z toho rozchodu preskočilo, alebo čo? Ja viem, že je proti Theovi, rovnako ako ostatné baby, ale ani ja som sa k nim takto nesprávala, keď mali oni frajerov, čo sa mne nepozdávali. A, že ich bolo v celom družstve dosť.

„Viem, že sme chceli ísť k jazeru, ale...nejako sa mi nechce tam trepať. Je to ďaleko."

„Vieš, že som tajne dúfala, že niečo takéto povieš?" ani mne sa nechcelo. Bola zima, včera v noci som toho moc nenaspala, takže som bola hotová z tejto stany a navyše je aj to obdobie, kedy máte už pomaly o štvrtej tmu, akoby bola noc. Toto som na zime moc nemusela. Tmu mám síce rada, ale nie cez deň.

„Takže mám povolenie nič nerobiť v tvojej izbe?"

„Asi hej. Po Elzu neskočíš?"

„Ale hej. Asi nepôjdeš so mnou, čo?" pokývala som hlavou a akurát sme aj došli k nášmu domu. Mamine auto bolo pred domom, takže o nejakú tú spoločnosť som mala postarané. Tešilo ma aj to, že tam okrem jej auta žiadne nebolo, čiže otec sa ešte stále neukázal. Chvála všetkým svätým. Fakt neviem, čo by sa stalo, ak by sa vrátil a všetko by sa prevalilo. Ani mama, ani Theo dodnes nevedia, že za tými mojimi modrinami a otrasom mozgu stojí on. Oficiálna verzia je, že ja som bola nešikovná. A nech to tak aj zostane. Nemám záujem o žiadne problémy.