Prisahám, že ak budem musieť čakať na nejaké správy čo i len jeden ďalší deň, zbláznim sa. Neviem kde je a to ma zabíja. Lebo som musel byť taký strašný idiot a nechať ju samú s tou kravou. Mal som pravdu, že má niečo nachystané. Ale aj ten jej otec je číslo. Bez kúska hanby uniesť vlastnú dcéru, že nikto nevie kde sú. Dokonalé niečo, čo vám budem hovoriť.

„Myslíš si, že keď budeš postávať tu hore, niečo sa zmení?"

„A čo by som mal podľa teba robiť? Nemám ani poňatia kde sú," odpovedal som pokojne, aj keď to slovo mi v posledné dni moc nehovorilo. Ale zas...nečakal som, že sa strýko doplazí sem hore za mnou na skaly. Posledné dni som tu bol od rána, až do noci. Dúfal som, že čerstvý vzduch mi trocha pomôže, ale ani zďaleka. Aj tie sprosté Vianoce...predstavoval som si ich kompletne odlišne. Myslel som, že budeme s myškou spolu. No a posledné dni výletu? Museli ma od Pauly držať čo najďalej, aby som sa do nej nepustil. Za toto ešte zaplatí.

„A toto tu ti ako pomôže?" nemal som v záujem otočiť sa k nemu, ale tá jeho spoločnosť si povedala, že moju pozornosť upúta aj tak. Moja drahá Elza. Bez nejakého problému sa vyškriabala na skalu vedľa mňa a rovnako ako ja, uprela oči na krásnu zimnú krajinu. Takmer celá dolina bola už pod snehom, až sa dala vidieť aj zamrznutá hladina jazera. Toho jazera, ku ktorému sme sa nejako nedostali.

„Načo si ju ťahal so sebou? Mala zostať pekne u mňa doma a oddychovať."

„Ona sama chcela ísť. A podľa mňa dobre vie, čo robí."

„Len aby," dodal som a nie moc nadšene na ňu pozrel. Hej, bol som rád, že aspoň ona je so mnou, ale zas nechcem, aby tým svojim besným behaním po takomto teréne nejako ohrozila šteniatka. Hej...Elza bude mať šteniatka. Dokonca vraj štyri, čomu sa vlastne aj teším. U veterinára nakoniec vysvitlo, že to jej chovanie bolo práve kvôli tomuto. No povedzme si úprimne...strýko má suseda, ten má vlčiaka myslím o dva roky staršieho, ako je ona a vždy mali k sebe blízko. Čiže sa ani nedivím, že keď zvykávala byť u neho, vždy sa so svojim Rómeom stretla. No akosi to aj prišlo v správnej chvíli. Aspoň niečo ma drží nad vodou, aby som stále nevešal hlavu.

„Nemal by si tu sedávať celé dni. Je zima."

„A? Vieš, že som na takéto počasie zvyknutý odmalička. Hlavne z tých našich poľovačiek." nad týmto som sa trocha pousmial. Niežeby, sme pri nej aj nejaké zviera naozaj zastrelili, to nie, akurát sme to takto volávali. Pamätám si, že s otcom sme cez zimu a hlavne na jeseň chodili veľmi často. Občas mi to aj chýba. Tá dobrá nálada, celá jeho parta...skrátka staré dobré časy.

„Nechceš zájsť za jej mamou? Aj včera, aj dnes mi volala, že čo je s tebou."

„Hanbím sa, ukázať sa jej na oči. Všetko je to len moja chyba." inú možnosť som si nepripúšťal. Sľúbil som, že na ňu budem dávať pozor a ako to dopadlo? Ja vešiam hlavu doma a ona je Bohvie kde. Navyše s tým chorým psychopatom, čo jej môže kedykoľvek ublížiť. Bože ak by som aspoň vedel, kde ju mám hľadať. Neváhal by som ani jednu sekundu. Sadol by som na lietadlo a pokojne sa s jej otcom aj pobil, len aby som ju mohol priviesť domov. Tam, kam patrí. Sem hore vedľa mňa. Počas studených večerov do môjho prejivého objatia. Skrátka...späť ku mne.